Gregor Hološka: Zločinci ako Hitler sa rodia nenápadne

, , 24.01.2020 10:00
Gregor Hološka
Herec Gregor Hološka Autor: ,

Gregor Hološka má šťastie na rôznorodé postavy. Zahral si ministra vnútra v seriáli Za sklom, odsúdeného vraha vo filme Amnestie, drevorubača v rozprávke Čarovný kamienok. Vo februári ho čaká premiéra v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. V tragikomickej hre Georgea Taboriho Môj boj (Mein Kampf) o mladom Hitlerovi, ktorý sa skamaráti so židovským predavačom biblií, stvárni kuchára Lobkowitza.

V poslednom čase máte veľa úloh súvisiacich s politikou. Menia vás tieto úlohy aj osobne? Musíte sa teraz politikou viac zaoberať?

Asi áno, formuje nás predsa všetko, čo zažívame. Od okamihu, ako sa zobudíme, vnímame úsvit, blízkeho človeka, pozdravíme suseda, prečítame si noviny a vnímame, čo sa deje na ulici… Sme zasadení do nejakého prostredia, ktoré nás ovplyvňuje, a keď my herci hráme svoje postavy, logicky sa snažíme hlbšie preniknúť do života, aj do toho, čo sa deje v politike. Aj keď viete, čo sa hovorí: človek nemusí niekoho zabiť, aby zahral vraha. Na niečo prídeme aj intuitívne.

Gregor Hološka ako alkoholička Hedviga v hre Na...
Gregor Hološka ako alkoholička Hedviga v hre Na mol v Divadle Aréna. Autor: Radovan Dranga

George Tabori bol dramatik maďarského pôvodu, ktorý v koncentračných táboroch stratil väčšinu príbuzných. Jeho hry prinášali provokatívny a netradičný pohľad na židovstvo a holokaust. Aká bude vaša postava Lobkowitza?

Uvidíte ma hlavne v prvej časti hry, potom sa objavím na záver. Bude to trošku mystické, lebo moja postava kuchára sa snaží hrať na boha a dávať Židovi Šlomovi indície, čo by mal robiť. Pre mňa je podstatné, že autor hry George Tabori je veľmi hlboký, ale na postavy sa pozerá cez sarkazmus, cynizmus a humor. To je na jednej strane netradičné, ale v dobrom – nadčasové témy podáva citlivo. Zaoberá sa židovskou otázkou, fašizmom, ale cez humor. Niekedy to môže pôsobiť ako zľahčovanie, ale umožňuje to aj hlbšiu sondu. Po prečítaní hry zistíte, že z nevinných vecí môžu vzniknúť katastrofy. Môj kuchár býva v útulku so Šlomom a neskôr tam príde aj Hitler. Kľúčová dvojica je Hitler a Šlomo, tí majú najväčší priestor. Ja som musel zistiť, ako zahrať prienik medzi obyčajným kuchárom a bohom.

Hitlera má stvárniť Lukáš Latinák, vedeli ste si ho v tejto úlohe predstaviť?

Mne sa práve toto obsadenie páči, lebo Lukáš je vynikajúci komediálny herec. Taboriho sarkazmus a humor pomáha plasticky vykresliť postavu Hitlera. Môžeme ho chápať ako hrozivú historickú postavu, no Tabori prináša aj normálne ľudské situácie. Lukáša mnohí vnímajú komediálne, čo hre prináša rozmer navyše.

Hitler je v hre ešte mladý…

Ide na prijímačky na výtvarnú akadémiu, ktoré nedopadnú dobre, má možno 18–19 rokov. Pricestuje z Branau nad Innom do Viedne, hľadá útulok pani Merschmeyerovej, kde stretne mladého predavača biblií Žida Šloma Herzla a jeho kamaráta, židovského kuchára Lobkowitza. Hra vychádza z reálií, veď Hitlera na akadémii tiež skúšali Židia a vo Viedni bol naozaj ubytovaný u Žida, ale či sa volal Šlomo, to neviem. Okrem Šloma, ktorého hrá Csongor Kassai, tam účinkuje ešte Smrť v podaní Zdeny Studenkovej. Grétku hrajú Barbora Palčíková a Soňa Fábryová a ešte je tam Himmlischst, rola pre Davida Hartla.

Poznali ste túto Taboriho hru, kým ste v nej dostali rolu?

Nie, ale zistil som, že kedysi ju uvádzali v Slovenskom národnom divadle a hral v nej Stano Dančiak. Mal som však zážitok, keď som pred rokmi hral v Trnave, kam raz prišlo hosťovať Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava s Taboriho hrou Goldbergovské variácie. Vtedy účinkoval Martin Huba, Lukáš Latinák a jeho spolužiaci ako Marián Miezga. To bol asi môj prvý kontakt s Taborim. Keď ma do hry oslovili teraz, ani chvíľu som neváhal. S režisérom Michalom Vajdičkom sa poznám, s Lukášom a ostatnými skvelými hercami tiež, bolo to jednoznačné.

Nevyplaší divákov názov – Môj boj?

Názov je ošemetný – nie že by som ho spochybňoval, ale otázka je, ako zarezonuje. Aj keď sme robili film Amnestie, pýtali sa ma, či naň ľudia chodia, či nie sú presýtení politikou. A chodili. Všimnite si, noviny často spomínajú pojmy ako demokracia, láska k blížnemu, sloboda v krajine, pokoj – stávajú sa z toho bezobsažné klišé. Lenže pre mňa to nie sú klišé. My by sme sa naozaj mali snažiť robiť svet lepším. Veď dnešná situácia vyzerá dosť hrozivo, nie? Ale každý by sme mali začať od seba. Nečítal som Hitlerov Mein Kampf, ale môžem vám povedať jeden svoj zážitok?

Samozrejme.

Na ilustráciu toho, aká je hranica ľudskosti krehká. Pozeral som pred rokmi film Pád tretej ríše, kde hral Hitlera Bruno Ganz. V istej chvíli Hitlerovi jeho generáli prídu oznámiť, že je zle, nepriateľ je už blízko a už nemajú šancu. Hitler všetkých vyženie, nechá pri sebe iba Goebbelsa a asi troch ľudí a nasleduje veľký monológ, kde kričí, ako nikdy neštudoval vojenskú akadémiu, a napriek tomu chýbalo len málo a dobyl by svet. Potom sa rozplače a hovorí: keď si niekto myslí, že opustím Berlín, je na omyle, Berlínu ostanem verný. Bruno Ganz to zahral tak silne a dojímavo, že mi ho prišlo ľúto. A vtedy som sám sebe povedal: preboha, tebe došlo Hitlera ľúto? Ale nešlo o Hitlera, ale o hercovu presvedčivosť. Ganz divákov vtiahol a ukázal, aký nejednoznačný a zložitý svet môže byť. Aj v netvorovi sa môže ukrývať čosi ľudské.

Herci majú negatívne postavy radi.

Hovorím o tom preto, že mám skúsenosti s mnohými negatívnymi postavami. Vo filme Amnestie som hral odsúdeného vraha, spomeňte si na moju úlohu v krimiseriáli Za sklom, v Trnave som hral v Palárikovom divadle v hre Dmitrij Samozvanec zasa diktátora. Čím väčšia škála postáv, tým lepšie pre herca. Vždy by sme sa mali snažiť o plastickosť postavy. Zahrať kladného hrdinu je nuda, to je pravda, aj keď málokedy máte čisto kladnú postavu. Každopádne negatívne postavy mávajú zaujímavý pôdorys, takže pre herca sú to výzvy.

S kamarátom Jurajom Bačom si zahrali vo filme...
S kamarátom Jurajom Bačom si zahrali vo filme Amnestie. Autor: archív Gregora Hološku

Váš kuchár Lobkowitz však bude skôr kladný, nie?

Okrem pózy si nie som vedomý žiadnej zloby. Aj keď sa tam hovorí, že ma vyhodili, lebo som zalial hovädziu špičku husacou masťou a hodil som zásteru do zaprávaných pajšlí. Nosný je však dialóg Šloma a Hitlera. Aj keď všetky postavy v hre sú dôležité, lebo ilustrujú, aký priestor máme na Zemi, čo vieme a čo nevieme ovplyvniť. Možno si niekto na margo Hitlera povie, takýto chlapec, nešťastný, zakomplexovaný, zatrpknutý, lebo ho nevzali na akadémiu, má trochu demagogické reči, ale že by z tohto mohol byť vodca? A mohol. Hra poskytuje veľa podnetov na premýšľanie a z rôznych uhlov, hlavne o tom, ako zlo môže vzniknúť celkom z nenápadna.

Možno z Hitlera mohol byť neškodný nevýrazný maliar krajiniek…

Áno, raz sme sa o tom bavili s mojím otcom výtvarníkom, keď sme spolu šli na nejakú výstavu do Viedne. Spomenul som ako úsmevnú príhodu, že Hitler neurobil prijímačky a otec dodal: na naše nešťastie. Keby ho zobrali, možno by nemal žiadny komplex a nezrodil by sa diktátor. Veľa ráz sme sa rozprávali o tom, že aj keď sa ľudia na školu dostanú, niekto sa ukáže hneď suverénny, o inom si povedia – z toho že bude maliar alebo herec? A niekoho to možno zmobilizuje k tomu dobrému. Otec pozná rôzne zaujímavé osudy.

A vy ste ako pochodili na prijímačkách na vysokú školu?

Ja som sa na herectvo dostal na druhýkrát. Prijali ma do ročníka, ktorý učili Emil Horváth a Juraj Slezáček.

Aké boli vaše začiatky? Začínali ste vraj v dramatickom krúžku v Senici…

Áno, volal sa Zádrapky.

Skvelé meno. Ešte dodajme, že v rodine máte veľa hudobníkov, maliarov, vyrastali ste obklopený umelcami.

Áno, často sme chodili na návštevy k Šikulovcom, maminým súrodencom – mama z tých 12 detí bola najmladšia. Otec maliar mal ateliér v dome, kde sme bývali, takže môj svet odmalička tvorili obrazy a knihy. Dokonca som ako maličký veľa kreslil, lebo súčasťou mojej detskej izby boli ceruzky, skicáre… Otec ma ako maličkého modeloval a ja som mu tú sochu ako troj- či štvorročný nechtiac pokazil, čo mi neskôr bolo ľúto.

Už si nekreslíte?

Nevenoval som sa tomu, hoci prvý rok po tom, čo som sa nedostal na herectvo, som chodil na pedagogickú školu, kde som študoval výtvarnú výchovu a francúzštinu – a tam som bol nútený kresliť. Nemyslím si, že mám veľké výtvarné nadanie, celkom som sa s kreslením trápil. Zato výtvarná teória, to bolo niečo pre mňa, bavilo ma analyzovať obrazy a prirodzene mi to išlo. O výtvarnej dráhe som však neuvažoval, chcel som sa ďalej vzdelávať skôr v herectve. Na druhýkrát mi to vyšlo.

Čo na vás otec maliar hovorí ako na herca?

Myslím, že obaja rodičia sú hlavne radi, že ma to baví. Mal som šťastie, že ma hneď vzali do trnavského Divadla Jána Palárika. V roku 2014 som odišiel na voľnú nohu, ale stále mám veľa práce. Hral som v divadle Aréna aj v Lodi – Divadle v podpalubí, stále vznikajú súkromné zájazdové spoločnosti, začínal som s Kumšt Production, spolupracujem s Planétou zážitkov, veľa vecí vzniká v tandeme s hercom Jankom Jackuliakom, s ktorým si veľmi rozumieme. Veľa hrám, aj v seriáloch, do toho prišiel film Amnestie, ktorý mal výborné odozvy a páčil sa aj mojim rodičom. Boli sa na to pozrieť v Trnave aj šli aj na českú premiéru do Prahy. Film dobre dopadol u divákov aj kritikov. Je to fikcia, ale inšpirovaná realitou. Film vznikol preto, že tvorcovia mali pocit, akoby nežná revolúcia bola opomínaná ľuďmi aj politikmi.

Hra Bankári v Aréne: zľava Marián Labuda ml.,...
Hra Bankári v Aréne: zľava Marián Labuda ml., Ján Jackuliak, Gregor Hološka a Marek Majeský Autor: Peter Chvostek

Aj vy si to myslíte?

Na školách sa o tom málo hovorí aj učí. My sme robili tzv. velvet talkshow, chodili sme po Slovensku a pýtali sa študentov, či vedia, kto je Václav Havel, čo im hovorí rok 1989 a či si pamätajú pojmy z minulého režimu ako ROH…

A čo ste sa dozvedeli?

Niektorí ani nevedeli, kto je Havel, tuším v Piešťanoch sme položili otázku, čo je amnestia. Dlho bolo ticho a potom sa prihlásil jeden študent a povedal: strata pamäti. Takže naše intuitívne obavy, že sa na nežnú revolúciu a veci s ňou spojené zabúda, boli oprávnené. Talkshow sa konali až po nakrútení filmu a jasne ukázali, že táto nedávna minulosť akoby z hláv mnohých vyprchala. Preto bolo dôležité nakrútiť film, ktorý pripomenie, čo sa tu v minulosti dialo. Mne sa na filme Jonáša Karáska a Maroša Hečka páči, že nie je poňatý jednoznačne: títo sú dobrí a títo zlí, disidenti sa nemuseli vždy zachovať správne a aj v eštebákovi sa niekedy niečo pohne… Film má ľudský rozmer, a keď sa vrátim k divadlu, to isté sa mi páči aj na dramatikovi Taborim – že sa do ťažkej témy pustí s humorom a so sarkazmom na všetkých úrovniach.

Na Vianoce sme vás videli aj ako drevorubača v rozprávke Čarovný kamienok, to je úloha z celkom iného súdka.

Tá rôznorodosť úloh je práve super – v Amnestiách som hral odsúdeného vraha, v seriáloch som hral ministra aj policajta, v rozprávke drevorubača. Nie je nič horšie, ako hrať postavy na jedno kopyto. Musím zaklopať, že to mám inak. Raz som hral v trnavskom divadle aj princa – vo Valčíku pre Popolušku asi pred 20 rokmi.

Nie sú princovia preceňovaní? Je zaujímavé hrať princa?

Mal som šťastie, že hneď ako som prišiel do Divadla Jána Palárika, dostal som ako záskok tohto princa za Ivana Šándora. Bol som plný elánu, tešil som sa každej postave. Vôbec som sa nezamýšľal nad tým, či sa hodím na princa, alebo som len továrenská súčiastka, lebo niekoho treba nahradiť. Naopak, povedal som si: super, že to môžem hrať.

Ktorá postava vám priniesla najväčšiu popularitu?

Asi tie seriálové. Ale najväčšiu radosť mám z filmu Amnestie, ktorému predchádzala dlhá, precízna príprava. Stretli sme sa s dramaturgom asi pol roka predtým, ako sa začalo nakrúcať, robili sme skúšky na kameru. Keď sa potom začalo nakrúcať, už som o téme veľa vedel. Seriály sa robia skôr narýchlo, ale aj medzi nimi sú rozdiely, sú lepšie a horšie texty. Najväčšiu popularitu mi priniesla asi tretia séria kriminálky Za sklom a potom Chlapi neplačú, kde som hral dva roky pár s Julkou Horváthovou. Stalo sa mi, že som bol v trnavskom Tescu, nechtiac som drgol do regálu a rozbil šampanské. Zavolal som upratovaciu službu a vidím, že uteká pani a kričí: „Nechajte tak, nič neplatíte.“ No, bolo to príjemné. Mal som skôr príjemné zážitky, aj keď určite platí výstižné české porekadlo: „Není na světě člověk ten, aby se zalíbil lidem všem.“ Sú určite ľudia, ktorí majú iných favoritov. Je správne, keď je výber pestrý.

V seriáli Za sklom stvárnil Gregor Hološka...
V seriáli Za sklom stvárnil Gregor Hološka skorumpovaného ministra vnútra. V postave Deda Jozef Vajda. Autor: Stana Topoľská

Už ste museli aj nejaké roly odmietať?

Snažil som sa prijať čo najviac ponúk, ak som niečo odmietol, tak len preto, že som nemal kedy skúšať. Myslím si, že každá rola hercovi niečo dá. Morálny či osobný problém som zatiaľ so žiadnou úlohou nemal. Veď v Amnestiách hrám odsúdeného vraha, tak s čím by som mohol mať ešte problém?

Hrali ste aj v seriáli Detektív Dušo, ktorý nedopadol veľmi dobre…

Áno, hral som tam policajta, ale nikdy vopred neviete, ako to vypáli. Ale žiadny herec nejde do projektu s tým, že bude zlý. Vždy sa snažíme ukázať v sebe to najlepšie.

Aké máte ambície? Nechceli by ste byť šéfom divadla?

Ježiš, takéto ambície som nikdy nemal. V živote mi čosi také nenapadlo. Moje povolanie ma stále baví, teším sa každej úlohe. Moja prvá ambícia je byť dobrý herec.

Máte výrazný zvučný hlas, neoslovili vás s ponukou učiť mladých hercov? Aj vaša mama je učiteľka.

Pred časom ma volali na Akadémiu umení do Banskej Bystrice, ale mal som vtedy veľa práce. Pracovať s mladými je lákavé, ale ešte som si na to celkom netrúfal. Nevylučujem však, že raz sa k tomu dostanem.

Kto vám vymyslel meno Gregor?

Rodičia, to meno sa im páčilo, ale v rodine sa tak nikto nevolal. Keď sme chodili na výlety po Slovensku, tak niekde pri Košiciach je prameň svätého Gregora, tak na to ma upozorňovali. Stretol som málo Gregorov, len na gymnáziu sa tak volal jeden chalan. A bratranec dal toto meno svojmu synovi. Je to dosť zriedkavé meno.

Na čo sa môžu tešiť vaši fanúšikovia, čo najnovšie chystáte?

S Ivanom Blahútom pracujeme na Čechovovi, on spojil poviedky O škodlivosti tabaku, Pytačky a Medveďa – uvidíme, kedy bude premiéra. Najbližšie ma však uvidíte práve v hre Mein Kampf tu v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Premiéra bude 11. februára.

Gregor Hološka

Narodil sa 10. júla 1977 v Myjave do umeleckej rodiny. Otec Ľudovít je výtvarníkom, mama učiteľkou slovenského jazyka. Strýko z maminej strany bol známy spisovateľ Vincent Šikula. Veľa členov širšej rodiny sa venovalo hudbe a umeniu. Po gymnáziu vyštudoval herectvo na VŠMU. Štrnásť rokov bol členom Divadla Jána Palárika v Trnave. Momentálne je na voľnej nohe, vidieť ho môžete v Divadle Aréna (Holokaust, Kľúčovou dierkou, Bankári, Na mol) a v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v hre Georgea Taboriho Mein Kampf (Môj boj). Hral vo filmoch Amnestie, Malá ríša, Ostrým nožom, v tv seriáloch Za sklom, Prázdniny, Ministri, Chlapi neplačú, Detektív Dušo a v ďalších.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mein Kampf #MDPOH #Gregor Hološka #amnestie #Adolf Hitler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku