Dcéra príslušníka československých légií vo Francúzsku, generála Kristina, spočiatku o kariére herečky neuvažovala. Počas vojnovej Slovenskej republiky i komunistického prevratu vo februári 1948 zažívala jej demokraticky zmýšľajúca rodina ťažké časy. Napriek tomu jej rodičia nebránili, aby sa vydala na kariérne neistú a finančne nerentabilnú dráhu profesionálnej herečky.
Zasiahol pedagóg Budský
Eva Kristinová vždy rada recitovala a od detstva mala vrúcny vzťah k literatúre, ale ako po rokoch so smiechom spomínala, prijatie na Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu ju úprimne prekvapilo. Dvojročné štúdium by prebiehalo ideálne, lenže musela živiť rodinu, a preto po prvých ponukách z regionálnych divadiel uvažovala, že školu predčasne ukončí. V tom jej zabránil pedagóg, režisér a súčasne šéf Činohry Slovenského národného divadla Jozef Budský. V mladej Eve vycítil obrovský umelecký potenciál, a preto sa rozhodol pre skutočne riskantný rok – angažovať mladú herečku do Národného divadla.
Eva Kristinová nastúpila do SND v septembri 1949, no nezačínala tu ako veľká hviezda, ale ako skromná elévka, ktorá sa musela v prvých rokoch uspokojiť s malými rolami. Trpezlivé čakanie na lavičke náhradníkov však prinieslo svoje plody. Od polovice 50. rokov si začali režiséri pozornejšie všímať jej hereckú individualitu a prideľovať jej prvé charakterové roly. Spočiatku sa síce zdalo, že Kristinovej hlavným okruhom postáv budú úlohy utrápených žien klesajúcich pod ťarchou života (Zuzka v Tajovského Statkoch-zmätkoch, Adela v Lorcovom Dome Bernardy Alby), no jej herecký naturel v skutočnosti smeroval k ich priamym opakom.
Vládkyňa z palácov aj dedinských pitvorov
Herečka rástla od úlohy k úlohe. Najsugestívnejšie pôsobila v rolách pyšných vládkyň – nie však z pohľadu sociálneho zatriedenia postáv. Bola rovnako pôsobivou predstaviteľkou aristokratiek v honosných toaletách, ktoré s publikom komunikovali náročným, ale v jej podaní melodicky znejúcim veršom (Słowackého Balladyna, Shakespearova Lady Macbeth či Kleito z Nezvalovej Atlantídy), ako aj vládkyňou z dedinských pitvorov. Príznačnými sa totiž pre ňu stali nielen sebavedomé a neoblomné kráľovné, ale i ľudové roly – temperamentné, spupné a zemité dedinčanky ako Eva z Bačovej ženy alebo televízne výkony z Kuba, Rysavej jalovice či Bičianky z doliny. Bola herečkou veľkých osudov v každom zmysle slova.
Eva Kristinová na doskách Slovenského národného divadla stvárnila viac ako osemdesiat postáv.
Kristinová však nebola len baladickou tragédkou, predstaviteľkou ženskej živelnosti až živočíšnosti, bola i špecifickou komediantkou a interpretkou intelektuálnej dramatiky. Jej Felice z Goldoniho komédie Štyria grobiani zabávala divákov hereckým nadhľadom, neustávajúcou vitalitou a teatrálne preexponovanou, ale vždy zrozumiteľnou, dikciou. Úspechy však dosahovala aj v inscenáciách hier divadelných mysliteľov 20. storočia – Dürrenmattových Fyzikoch a najmä v hlavných rolách Brechtových hier Dobrý človek zo Sečuanu či Matka Guráž a jej deti. Aj tie dokazovali jej hereckú tvárnosť.
V SND stvárnila vyše osem desiatok postáv. Ak by sme k nim pripočítali kreácie vytvorené pred kamerou, v rozhlase alebo jej neúnavnú prácu na poli recitácie, tak by počet stúpol na vysoké, trojciferné číslo. Ale Eva Kristinová nebola len herečkou. Bola najmä hrdou Slovenkou, ktorú rodičia od detstva viedli k láske k národu a k všetkému s ním spojenému. Do konca života si nedala vziať pýchu na to, že jej otec bojoval pod velením Milana Rastislava Štefánika a že sa sama aktívne zúčastnila na Slovenskom národnom povstaní. Nebol to falošný ani módny patriotizmus, ale úprimná viera v silu ducha nášho národa. Preto v Eve Kristinovej nestrácame len jedinečnú herečku, ale najmä šíriteľku lásky k rodnej hrude, doslova bojovníčku za štúrovské ideály.
