Vášáryová: Dobrá rola je základ úspechu

11.01.2012 08:30
Emília Vášáryová
Emília Vášáryová Autor:

Herečka Emília Vášáryová má stále veľa práce. Hrá v divadle, v televíznej Ordinácii v ružovej záhrade, učí herectvo na VŠMU a je aj členkou čestného výboru Plesu v Opere. Nájsť termín na rozhovor nie je pri jej zaneprázdnenosti ľahké, no keď sa to podarí, človek má pocit víťazstva. Keď Milka Vášáryová rozpráva, je jasné, prečo ju český režisér Jan Hřebejk označil za stradivárky medzi hercami. Veď aj získala titul herečka storočia.

Váš diár je nabitý termínmi, no vy tvrdíte, že celý život prekonávate hrôzostrašnú lenivosť. Ako je to teda s tou lenivosťou?
Lenivosť je prirodzená ľudská vlastnosť. A ja by som tiež radšej odpočívala a nemala žiadne povinnosti. Človek si však nejako naštartoval život, a tak mám povinností stále veľa. Vždy som ich zvládla, neviem si predstaviť, že by som nepracovala. To by bola predčasná rezignácia. Myslím si, že život to nejako zariadi a raz prestanem robiť, ale zatiaľ si to bez práce neviem predstaviť. Vždy som okolo seba videla ľudí, ktorí neustále pracovali. Aj moji rodičia boli takí a našťastie to zdedili aj moje deti. Lenivosť je prirodzená, človeku sa už nechce – ale ja si vždy nájdem dôvod, prečo sa pustiť do práce.

Čo vás motivuje do práce?
Okrem iného aj to, aby som nemusela zmeniť svoju životnú úroveň. Bez práce by som musela zrejme celkom zmeniť svoj život, ale to určite každú chvíľu príde. Tým, že som vždy robila aj navyše, som mohla pomôcť ostatným v rodine, čo nemali toľko príležitostí. A musela som sa postarať aj o mamičku, ktorá skoro ovdovela – aj to bol jeden z motívov, prečo robiť viac – aby mamička mohla viesť kvalitný život. Potom prišli deti, teraz sú vnúčatá, takže stále mám motív pracovať.

Sú motívom aj kolegovia herci a študenti?
Iste, nemusela by som už učiť. Na VŠMU učím trikrát do týždňa, začíname o tretej a končievame o pol siedmej. Prišla som na to, že je to jedna z najúnavnejších činností – moji rodičia boli učitelia a veľmi nechceli, aby sme my so sestrou išli na túto dráhu. Sama si pamätám, aká bola moja mama po 45 rokoch učenia nesmierne unavená. Aj preto si nesmierne vážim učiteľské povolanie, viem, čo znamená.

A napriek tomu ste sa rozhodli učiť?
Áno, bolo to v čase, keď už som vedela, že ma moje deti nebudú až tak potrebovať. Učenie ma baví, hoci sa musím pripravovať a odovzdať veľký kus energie a niekedy ešte mám po škole aj predstavenie, ale od študentov dostávam skvelú spätnú väzbu. Napríklad dnes sme mali so študentmi veľmi príjemný deň – povedali sme si, že sa budeme zaoberať pozitívnymi vecami. Mali si pripraviť etudy, malé cvičné mizanscény s minimálnym počtom slov – na tom sa učí herecké remeslo. A oni pripravili asi osem či deväť krásnych, rozžiarených a šťastných príhod, až som im na záver poďakovala. Väčšinou sú príbehy skôr tragické, dnes mi s nimi bolo veľmi dobre.

Ako sa vlastne učí herectvo? Zuzana Fialová hovorí, že sa nedá naučiť, len pochopiť.
Na to sú rôzne systémy, celé školy. Áno, naučiť sa nedá, skôr sa počíta s prítomnosťou talentu. Študenti nosia svoju energiu a nápady. Ja svoju úlohu chápem tak, že im mám pomôcť rozvinúť talent. Napríklad dnes sme improvizovali v priestore, cvičili sme niečo podobné, ako vidia diváci v televíznej Partičke. S prvákmi sa bavíme témami – musia si vymyslieť príbeh, až neskôr stvárňujú charakter, ktorý napíše niekto iný. Z takýchto cvičení vznikla aj televízna Partička. Keď vidím hercov z Partičky, sú to moji bývalí študenti, teším sa, že vedia vo svojej fantázii stále nájsť kopy nápadov.

V akomsi rozhovore ste povedali, že dnešní mladí herci to majú ťažšie, ako keď ste začínali vy. Prečo?
Všetko je ťažšie. Mám pocit, že situácia v divadlách je veľmi zložitá. Keď sme začínali my, bolo nás málo, už len preto sme mali viac príležitostí. A aj krajina bola väčšia – v Československu bolo trikrát viac divákov ako v dnešnom Slovensku. Na televízne pondelky sa dívalo s troškou zveličenia 15 miliónov ľudí. Dnes nás je menej, aj preto je ťažšie presadiť sa v divadlách. Divadlá akoby strácali dych. Zišli by sa ľudia, ako boli za mojich mladých čias režisér Karol Zachar či herec Andrej Bagar: cestovali po Slovensku a hľadali talenty. Dnes je celkom iná situácia. Ale mnohí už dostali veľké príležitosti.

Dnes sa už aj nakrúca dosť seriálov…
… a hrajú v nich všetko naši žiaci, aj tí veľmi úspešní prešli všetci VŠMU. Ja im držím palce, len nech sa postavia pred kameru a získavajú skúsenosti. V našom povolaní treba mať vždy aj trochu šťastia, niekedy rozhoduje náhoda.

Myslíte si, že títo mladí herci rozmýšľajú inak, ako ste v ich veku rozmýšľali vy?
Pokiaľ sa na nich dívam, zdá sa, že ich trápia presne tie isté problémy, ako kedysi nás. Hlavne čo sa týka vzťahov, v tom sa ľudstvo nemení. Menia sa len okolnosti, mnohí hovoria cudzími jazykmi, čo nebývalo, vďaka otvorenej ceste k informáciám majú v mnohých veciach majú náskok. My sme tu žili uzavretí, nikde sme neboli, nič sme nevideli, ťažko porovnávať.

Majú podobné ideály ako vy?
Určite, všetci chcú robiť a v živote niečo dokázať. My sme tu na to, aby sme im trošku pomohli, dodali odvahu a sebavedomie a pomáhali rozvíjať talent, naučili ich každodennému remeslu.

Spomínali ste, že najťažšie je dostať dobrú rolu…
… to som nepovedala ja, ale pani Meličková. Raz som sa jej pýtala, či by mi nenechala niečo ako odkaz. A ona povedala: vieš, moja drahá, najťažšie je dostať dobrú rolu. A to je svätá pravda. Keď je rola dobre napísaná, má skvelého autora, tak to sú hneď dva oporné body. A keď sa k nim pridá dobrý režisér, je cesta oveľa ľahšia, ako variť z vody – teda keď dostanete text, ktorý vám nič nehovorí. Keď dostanem zlý scenár, ani nemám túžbu hrať, strácam záujem.

Môže sa však herec spoliehať len na šťastie, že rola za ním príde?
Na šťastie sa celkom spoliehať nedá, ale treba ho mať. Občas aj na mojich študentoch vidím, že niekto na to mal, ale stratil sa… Pretože keď v herectve nevyužijete príhodnú chvíľu, možno už ponuku nikdy nedostanete. A dopyt na Slovensku je dosť malý, mnohí naši študenti sa uplatnili v českých divadlách – tam ich je oveľa viac a majú väčšiu tradíciu, v každom väčšom meste je divadlo. V samotnej Prahe je asi 70 bábkových divadiel, kde sa deti môžu pozerať na príbehy, premýšľať o tom, čo sa na javisku hovorí. Takáto príprava je dôležitá. Ťažko môže niekto žiadať, aby ho počúvali, keď v živote neprečítal knihu, potom myšlienky len vyletia.

Ale to hádam nie je prípad vašich študentov?
Dúfam, nie som za vychovávateľa. Hocik, keď sa rozprávame, zisťujem, že dovzdelávanie je nevyhnutné. Už párkrát som urobila zoznamy kníh, čo by mali poznať. To robil aj môj otecko, naučila som sa to od neho.

Aj vám dal zoznam povinnej literatúry?
Ja som čítala, čo som mohla. Knihy ma vždy priťahovali, inak by som ani toto povolanie nemohla robiť. U hercov ide predovšetkým o vzťah k myšlienkam a k tomu, čo je napísané. Ale aj ja som dostala od otca pár literárnych injekcií.

Vraj nemáte čas sledovať televíziu, ale pritom účinkujete v jednom z najsledovanejších seriálov – Ordinácia v ružovej záhrade. Prečo toľko hercov opovrhuje seriálmi?
To nechcem komentovať. Tento seriál vznikol ako jeden z prvých na Slovensku. Prišli za mnou dramaturgovia, s ktorými sme robili ešte v Slovenskej televízii, a opýtali sa, či by som do toho nešla. Mali sme vybudovať prvý seriál a na mne chceli postaviť základ rodiny. Tak sme sa dohodli, že vymyslíme spolu príbehy, a to ma celkom bavilo.

Takže ste mohli ovplyvňovať dej?
Áno, ja som doň dala príbehy zo života mojej mamičky. Tá tiež bola vdova, takže sme začali líniu mamy, ktorá drží rodinu pokope. Teraz bola veľká pauza a seriál prechádza zmenami, ešte som ich ani nestihla zistiť.

Môžete nesledovať televíziu?
Ale kedy ju mám sledovať? Nemám na ňu čas. Výsledok nakrúcania vidím málokedy. Mnoho svojich filmov som dodnes nevidela. Nerada sa na seba dívam. Ani si neviem pustiť dévedéčko, takže sa mi len hromadia. Je to kacírske, ale je to tak. Niektoré filmy som videla až teraz po 40 rokoch – pozriem sa na ne s nostalgiou a niekedy sa smejem nad tým, aká som bola hlúpa a mladá.

Často hovoríte, že žijete až asketickým spôsobom života. Ste však členkou čestného výboru Plesu v Opere. Je ples odmenou za celoročné naháňanie sa?
To vzniklo náhodou. Koná sa v našom divadle, lebo aj v opere sa hráva činohra. Ja som tam robila konkurz na svoju prvú postavu. Keď sa objavila myšlienka plesu, niekto si spomenul, že by som mohla byť v čestnom výbore. Tak som sa tam ocitla. Mnohokrát som ešte pred plesom odohrala predstavenie. Posledné dva-tri roky sa mi podarilo pred plesom nehrať a mohla som si ho užiť. Je to taký milý večer. Pravda, predtým musím premýšľať o šatách, ale ja nerada skúšam kostýmy. Vcelku sa však nejako zvlášť na ples nechystám, ani sa nekúpem v mlieku. Hlavne, že tam nemusím pracovať.

Ako obohacuje ples mestský kultúrny život?
Myslím, že je to celkom dobrý počin. Nakoniec aj budova divadla je taká krásna, že k plesu až nabáda. Priestor je kultivovaný, divadlá postavili aj na to, aby sa v nich konali takéto udalosti. Okrem toho ples Bratislavu ako hlavné mesto aj zviditeľní.

Mnoho ľudí na plese a po plese rozoberá šaty. Vy si na fintenie nepotrpíte, však?
Akéže fintenie? Dôležité je, aby sa mi tie šaty nejako pozdávali, ja si ich oblečiem, pre herečku to nie je až také vzácne.

Možno preto, že váš manžel je kostýmový výtvarník. Máte výhodu oproti ostatným dámam?
On sa do toho nemieša. Ja si vyberiem a keď prídem domov, len sa naňho pozriem. A keď nepovie nič, začnem hľadať iné riešenie. To ani nie je náplňou jeho práce, vymýšľať módu.

Vám by však šaty navrhnúť mohol.
On mi vymýšľal šaty celých 45 rokov v televízii, divadle, vo filmoch – mnohokrát ma obliekal.

Takže vo výbere garderóby vám ponecháva voľnosť?
Ja som sa od neho tiež veľa naučila, on najlepšie pozná aj moje nedostatky. Keď ma obliekal do inscenácií, viem, čo vyzdvihol a čo zakryl. Tvrdí, že ženy vždy najradšej nosia to, čo by nemali, a zdôrazňujú svoje nedostatky. Má odborné oko, vyzná sa.

Máte podobný vkus?
Určite áno, v mnohých veciach, v tom, ako žijeme, ako vyzerá naša záhrada a dom.

Váš manžel priznal, že má rád Armaniho a je trochu snob.
Áno, viem, že Armaniho má rád a má od neho veľa vecí. Pristanú mu, je štíhly, vyzerá v nich dobre. Teraz manželovi vyšla kniha a tam prezradil pár vecí, čo som o ňom ani nevedela.

Vraj sa doma nerozprávate o divadle?
Nie, dokonca ani vtedy, keď mi navrhuje divadelné kostýmy. Na návrhy sa ani len nepozriem, až vtedy, keď sa už kostýmy šijú, inak sa do toho nemiešam. My to oddeľujeme, to je jediná možnosť, ako spolu existovať. Prvýkrát som s ním spolupracovala, keď som mala osemnásť rokov. Videla som, že ma vždy podporoval a pomáhal mi, takže som všetko nechala naňho. Aj sa vždy pozeral, keď sme v televízii hrali naživo. Už vtedy som sa ho opýtala na názor, ako hrám. Bol všímavý pozorovateľ. Neušlo mu, keď som opakovala nejaké gestá. Úprimného a otvoreného priateľa človek v živote potrebuje, najmä v našom povolaní, ak ho nechce robiť na jedno kopyto.

Takže manžel sa vám nebojí povedať aj nepríjemné veci?
Nie, veď na to ho mám, to musí.

Keď si predsa len nájdete kúsok voľného času, čo rada robíte?
Buď som v záhrade, alebo sedím a dívam sa do prázdna. Ale záhrada zaberie veľa času. Alebo sa stretnem s vnúčatami.

Vraj ste aj veľmi dobrá kuchárka.
Ano, ale som kuchár amatér. Keď sa pustím do varenia, som rada, keď vidím, že jedlo chutí a nevarila som zbytočne.

Vráťme sa ešte k plesu. Ako členka plesového výboru ste mohli ovplyvniť aj to, že výťažok tento rok pôjde pre deti do Detského kardiocentra?
Nie, ale myslím si, že to bola veľmi dobrá voľba. Keď som videla, v akých provizórnych priestoroch deti ležia, až mi zovrelo srdce. Myslím si, že je dôležité pomôcť deťom, aby nemali bolesti, ak existujú prístroje, ktoré ich môžu zbaviť útrap. Súhlasím s tým a myslím si, že charita cez spoločenské udalosti, ako sú plesy, je absolútne na mieste, všade na svete sa to robí.

Majú známi ľudia povinnosť pomáhať?
Neviem, záleží asi od povahy. Sú ľudia, ktorí si pomáhajú aj v rodine, a iní nie.

Vy ste aj tvárou Hodiny deťom. Záleží vám obzvlášť na deťoch?
Pomáhala som založiť Nadáciu pre deti Slovenska pred 15 rokmi, potom vznikla kdesi v Anglicku idea venovať poslednú hodinovú mzdu na prelome tisícročia deťom v Európe a Nadácia pre deti Slovenska sa k tomu len pridala. Vyzbieralo sa vtedy veľa peňazí. Režisér Juraj Johanides vymyslel prvé spoty so sloganom Ďakujeme. Dnes je to sprofanované a zneužité, až sa mi niekedy chce zakričať: všetky práva vyhradené. Predsa len by sa nemali nápady kradnúť. Hodina deťom však nie je o mne, ale o tých, čo prispievajú.

Poďme ešte k inej stránke plesu – k etikete. Myslíte si, že etiketa a slušné správanie už prežíva len na plesoch a v bežnom živote už ju ani nevidno?
Myslím si, že etiketa a jej dodržiavanie je otázkou výchovy a rodiny, z ktorej človek vyšiel. Niektorí otcovia povedia synom, že majú žene otvoriť dvere a postaviť sa, keď žena vojde do miestnosti. Potom etiketa funguje aj v rodine. Alebo keď príde matka, deti počkajú, kým si mama sadne, až potom si sadnú ony. Tí, čo to nevedia, sa to neskôr už nenaučia.

Ako si spomínate na detstvo v Banskej Štiavnici?
Myslím, že všetci, čo sme prežili detstvo v Štiavnici, naň nemôžeme zabudnúť. Štiavnica je mesto, ktoré poskytuje mnohoraké možnosti. Má fantastickú prírodu. Je tam 24 umelých jazier – tajchov. Každú zimu tam boli tri klziská, sánkovali sme sa kilometrové trasy, lebo mesto ide raz do kopca, raz z kopca. Aj to bolo nebezpečné, aj príjemné. Mesto nás všetkých navždy poznamenalo. Ovláda ho mystika, pretože celé stojí na vyvrelinách a baniach. Domy nad nimi sa občas prepadávajú. Prví ľudia začali utekať zo Štiavnice v šesťdesiatom piatom, keď sa zatriasli domy na Trojičnom námestí. To bola hrôza. Nečudo, pod celým mestom je sieť štôlní, nedávno som ich prešla so svojimi vnúčatami. Kedysi v baniach postavili mramorové schody, keď mali mesto navštíviť Habsburgovci. Štiavnica totiž vďaka striebru bývala druhým najbohatším mestom v Uhorsku. Má čo ukázať, svoju históriu, tajomstvá aj zvláštnu energiu.

Je to mimoriadne mesto nielen preto, že ste v ňom vyrastali?
Asi každý si idealizuje mesto svojho detstva, ale Štiavnica priťahuje aj cudzincov. Sú tam aj trošku rádioaktívne vody v jazerách, všetci Štiavničania sa do tých studených jazier chodili kúpať a liečiť, takže nás všetkých trochu pobolievajú kĺby. A v Štiavnici som prežívala úžasné Vianoce. Mesto vyzerá ako malý Betlehem. Vždy na Vianoce cestujem za snehom do hôr, ale posledné dva roky nebol sneh ani v Tatrách. Voľakedy asi viac snežilo, v Štiavnici sme sa niekedy prebúravali snehovými chodbami, ktoré hĺbili domovníci. Ale možno sú to moje idealizované spomienky z detstva. Už som tam v zime dávno nebola.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk