Čas, ktorý kráča dozadu
Frost je o zime, chlade, odcudzení. Scéna a kostýmy sú biele – s kožušinovými a vlnenými prvkami odevu má chlad podobu romantickej zimy, umocnenú rafinovaným svietením. Dielo pôsobí čisto, vyvážene a koncentrovane.
Hudba Petra Grolla sa vtipne pohráva s remixami motívov Vivaldiho zimy zo 4 ročných období a Čajkovského Luskáčika, využíva kontrast, gradáciu, má humor aj hĺbku. Otázku – ako sa ľudia hýbu, keď cítia chlad – autori posúvajú do rôznych podôb. Frost začína sólom, opatrným balansovaním ako na tenkom ľade. Postupne sa pridávajú ďalší tanečníci, presekávajú priestor ostrými pohybmi, tvarom pripomínajú fresky na zamrznutom okne.
Osou diela je opakujúce sa dueto. Počas neho akoby sa zastavil čas, tanečníci bežia dozadu po kruhu na zrýchlenú hudbu, pustenú odzadu. Dueto je vystavané z jednoduchých civilných pohybov, tanečnica chvíľami zastane v nehybnej „zmrazenej“ polohe, v ktorej ju tanečník dvíha. Nielen tu sa autori vyhýbajú pohybovému klišé a akademizmu. V záverečnom obraze má spoločný tanec mäkšie kontúry. Napokon si každý z tanečníkov vyzlečie časť kostýmu a farba ich tiel prehreje chladný biely priestor.
Hľadanie strateného času
S Rose sa javisko zahalí do čiernej. Čierne fraky, červená a fialová, cylindre, mondénnosť, tajomstvo… Sofistikované svetlo odhaľuje vždy len výsek z obrazu, akoby dávalo návod, ktorú z vrstiev spletitého príbehu – voľne inšpirovaného Proustovým románom Hľadanie strateného času – máme sledovať. Dominantným prvkom scény je kyvadlo s topánkami, odmeriavajúce čas a chvíľami aj znemožňujúce vidieť dianie za ním.
Svetlo, pohyb a hudba spolu vytvárajú zvláštny svet so silnou divadelnou atmosférou, každá z postáv má svoj charakter, všetko sa deje v plynulom snovom tempe, za sprievodu nostalgickej hudby a tikotu hodín. Ostrým kontrastom sú v hudbe tupé kovové údery, pripomínajúce neúprosnosť času.
Jednotlivé obrazy tvoria krátke sóla, duetá a triá, v ktorých choreografka uplatňuje svoje nadanie pre originálny pohyb a nevšedné partnerské väzby. V predeloch sa zjaví tak trochu zbytočná postava, čítajúca knihu. Dominantnou časťou Rose je tanec ženy a štyroch mužov. Tanečnica sa počas neho nedotkne zeme, je permanentne zdvíhaná a prenášaná štyrmi mužmi. S ich oporou žena vo výške sedí, stojí, kráča, padá a opäť stúpa, rotuje, visí dolu hlavou, letí z jedného náručia do druhého… Za vizuálne nádherným obrazom, plným zmyselnosti je náročná partnerská práca, ktorú tanečníci bravúrne zvládli.
Odraz času
Dielo Monos je výtvarne i pohybovo klasické. Scéna pôsobí nedokončene, provizórne – tvoria ju dve rôzne zrkadlá a prázdny starý rám. Na úvod vidíme ženu v červenom, ktorá sleduje svoj odraz v zrkadle. Po čase vstúpi muž, v ich duete sa odráža vášeň aj odmietanie.
Monos rieši prežitý čas dvoch ľudí, v ktorom sa striedali láska, zrada a rozchod. Štyria ďalší muži symbolizujú prekážky, ktoré stoja medzi nimi. Príbeh je jednoduchý a čitateľný (možno až priveľmi). Zároveň strhne svojou otvorenosťou, úprimnosťou a energiou.
V sólach a duetách je rozpoznateľný Radačovského rukopis vychádzajúci z neoklasiky. Sila tejto choreografie je najmä v interpretácii, v dokonalom hereckom a tanečnom výkone Kataríny Košíkovej a precítenom, technicky precíznom prejave zrelého tanečníka Mária Radačovského. Najsugestívnejším obrazom je záverečné dueto muža a ženy.
Devízou trinástich členov Baletu Bratislava je tanečné majstrovstvo a dokonalá pripravenosť zvládnuť nové štýly. Vydarený pokus otvoriť sa tvorcom „z iného brehu“ je príkladom, ako možno ponúknuť profesionalitu spojenú s progresivitou.
