Prospešná zmena
Stáva sa, že tvorcovia v snahe o originalitu použijú taký posun, ktorý samotnú hru doslova zmrzačí. Hoci režisér Drábek posunul dej hry z ospalej dediny na brehu jazera do mrazivého prostredia Sibíri, Čechovovej hre neublížil. Naopak, inscenácia z tohto radikálneho posunu ťaží formálne i obsahovo.
Nehostinné podmienky a mráz robia z čechovovského ničnerobenia boj o prežitie, inuitská kultúra prehlbuje priepastný rozdiel medzi mestom a vidiekom, všetky neopätované vášne sa na klzkej ľadovej ploche znásobujú a stávajú sa nebezpečnejšími. Umelci z Moskvy Arkadinová (Zdena Studenková) a Trigorin (Richard Stanke/Jiří Langmajer) pôsobia popri inuitoch ako polobohovia, ich úspech väčší a popularita samozrejmá.
Miestne dievčatá Nina (Henrieta Hornáčková) a Máša (Petra Vajdová) sú svojou etnicitou ešte viac izolované od okolitého sveta, rovnako ako Trepľov (Robert Roth), ktorého vlastná matka poslala nie na nudný vidiek, ale doslova do vyhnanstva.
Iglu s krištáľovým lustrom
Režisér prostredie Sibíri využíva nielen na vyostrenie vzťahov, ale aj v prospech bizarných obrazov. Javiskom podchvíľou prebehne šestica do pol pása obnažených sobov, ktorým robí spoločnosť tučniak s tuleňom. Trepľovova symbolistická prvotina sa hrá na ľadovci, z ktorého sa Nina šmykne priamo do ľadového mora, Arkadinová a Trigorin svoj nefungujúci vzťah demonštrujú sériou nešťastných pádov na miniatúrnom klzisku a dominantu scény (Martin Chocholoušek) tvorí iglu s krištáľovým lustrom. Divák isto môže byť spočiatku zaskočený radikálnou zmenou prostredia a svojrázneho humoru, v príbehu inscenácie sa však všetky prvky ukážu byť opodstatnené a funkčné.
Režisér vedome a veľmi premyslene pracuje s humorom, vďaka ktorému sa divákovi môže dlho zdať, že slučka, ktorú okolo seba postavy sťahujú, nie je skazonosná. O to silnejšie však vyznieva záver predstavenia…
Nevyšlo to len s Ninou
Slabinou inscenácie sa žiaľ stala postava Niny v podaní Henriety Hornáčkovej. Miesto naivnej dievčiny s veľkým snom stať sa herečkou, na javisku stojí hlúpe a hrubé stvorenie. Rovnako kŕčovito pôsobí aj vtedy, keď sa v závere zjaví psychicky aj fyzicky zdevastovaná vysnívaným životom. Hoci malý náznak karikatúry niesli aj ostatné herecký výkony, išlo o uvážené a vypointované hyperboly.
Zaujme nielen Zdena Studenková, ktorá si svoju postavu egocentrickej herečky, rovnako ako ohurujúce a v každom výstupe iné róby bezpochyby vychutnávala, ale aj Petra Vajdová ako Máša. Jej výkon je esenciou zúfalstva, beznádeje a zlých rozhodnutí. Z mužských výkonov je zaujímavý predovšetkým protiklad cholerického Roba Rotha ako Trepľova a pokojného Martina Hubu ako doktora Dorna.
Čajka v SND bude pre mnohých istotne inscenáciou prekvapujúcou, možno dokonca kontroverznou. Práve to je však jedným z jej ďalších plusov.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
A. P. Čechov: Čajka
preklad: Ľubomír Vajdička, Leoš Suchařípa
réžia: D. Drábek
scéna: M. Chocholoušek
kostýmy: T. Kypta
hrajú: Z. Studenková, R. Stanke/J. Langmajer, H. Hornáčková, P. Vajdová, M. Huba a iní
premiéra: 1. apríl 2012 v SND
