Kronerová: Vo vyšších obrátkach sa mi darí najlepšie

18.04.2012 07:00
Zuzana Kronerová
Herečka Zuzana Kronerová. Autor:

K Zuzane Kronerovej sa nehodí slovo jubileum, ale - čas sa naplnil a bude ho mať. Vyzerá na štyridsať, ale výsledky má na osemdesiat. Má veľa pracovných príležitostí - aj vďaka talentu, ale zrejme aj vďaka povahe: je priateľská, vtipná, vnímavá a príjemne vecná. Zuzana Kronerová sa narodila v Martine a dnes tam opäť hrá. Hosťuje v úspešnej hre Tracy Lettsa August na konci Ameriky, za ktorú nedávno získala Krištáľové krídlo.

Cenu ste dostali za postavu matky, ktorá je podobne ako celá jej rodina rozháraná. Hrajú sa takéto postavy ľahšie človeku, ktorý mal, aj má, dobré rodinné zázemie?
Nepovedala by som, že jedine taký herec – alebo herečka – ktorý má harmonické vzťahy, môže zvládnuť podobnú postavu. Nechcem to však zakríknuť. Mám rodinné zázemie, ktoré sa dá nazvať až radostným, a možno práve preto je podobná postava pre mňa pekný únik. Presnejšie – cítim priam rozkoš, keď si môžem zahrať, ľudovo povedané, potvoru. Ešte by som to zovšeobecnila: práve to, čo my herci nechceme žiť ako ľudia, veľmi radi stvárňujeme na javisku. Ak má postava rôzne životné peripetie a komplikované vzťahy, ak je rozporuplná, tak je čo hrať, a to je to najlepšie, čo nám osud môže dožičiť.

Vy teda prežívate dve rozkoše naraz: hráte potvoru, a ešte aj v rodnom Martine. Ste tam šťastná?
Naozaj si to užívam. Jednak ide o nádhernú hru – nenadarmo dostala Pulitzerovu cenu! – a jednak je to v meste, ktoré mám rada. To, že je Martin moje rodné mesto, by mi však nestačilo. Dôležité je, že ide o divadlo s veľkou tradíciou, ku ktorému mám špeciálny citový vzťah, lebo tam začínali moji rodičia.

Kto z nich tam bol prvý? Jozef Kroner či vaša mama Terézia?
Keď do Martina prišiel môj otec, mama tam už bola hviezdou. Zaľúbili sa do seba a narodila som sa tam aj ja. Rodičia si svoje prvé pôsobisko veľmi vážili. Neskôr, keď sa presťahovali do Bratislavy, za ním aj smútili. Nebolo to len preto, že mamičkina kariéra sa už v Bratislave naplno nerozvinula a že otec bol zasa viac obsadzovaný do filmu. Martinské divadlo im bolo špeciálne drahé, lebo bolo veľmi kvalitné a bolo aj tvorivou liahňou najlepších hercov a režisérov, ktorí potom vždy mierili do hlavného mesta.

Pretrváva v Martine táto atmosféra?
Áno, a pretrváva tam ešte niečo navyše, vďaka čomu sa tam vždy cítim veľmi dobre – taká morálka a etika medzi hercami, ktorá je už dnes vzácna.

Je to tým, že majú menej príležitostí a sú teda skromnejší?
Televízie sú naozaj vzdialené, nie je tam ani možnosť dabingu, museli by cestovať. Ale nie je to len tým. V Martine je jednoducho tradícia, že sa herci plne sústredia na divadlo a že na tom divadle im nesmierne záleží. Povedala by som až tak ezotericky – je to v múroch!

Veríte na martinské génius loci?
Samozrejme. Celý Martin má obrovskú históriu. Kedysi bol hlavné mesto slovenskej kultúry a tá história je vpísaná do budov. Je to maličké mesto, ale koľko je tam napríklad galérií! A Národný cintorín! Ešte pred divadlom tam pôsobil slávny martinský spevokol. Mne Martin zosobňovala – bola mojím ľudským aj hereckým vzorom – veľká priateľka mojich rodičov, herečka Naďa Hejná. Ona bola takou mamou divadla.

Starala sa aj o vašich?
Keď otec prešiel z Považskej Bystrice do Martina – režiséri si ho vybrali spomedzi ochotníkov a splnili tak jeho sen hrať v profesionálnom divadle – teta Naďa sa s ním zoznámila jedného chladného dňa slovami: „Bože, akô chudô, a ani poriadny kabát to nemá.“ A dala otcovi kabát. Vzniklo veľké priateľstvo našich nielen s ňou, ale aj s jej manželom, profesorom matematiky Vítom Hejným. Pán Hejný mal aj dramaturgické schopnosti, aj psychologický talent, takže s otcom často rozoberali postavy a režijnú koncepciu.

U Hejných vraj býval kultúrny salón. Chodili ste k nim aj vy?
Nemôžem na ten byt zabudnúť. Bolo tam plno kníh, teta Naďa mala krásnu vitrínu, v ktorej boli pamiatky od fanúšikov či od mladších kolegov. A bola tam úžasná atmosféra, lebo k nim chodilo veľa zaujímavých ľudí.

Stojí ešte v Martine váš rodný dom?
Bývali sme na Horváthovej ulici, dnes je to Ulica Viliama Paulínyho Tótha. Keď idem okolo, tak tomu bytu s rohovým oknom zakývam. Raz, ako mladá herečka, som dokonca drzo zazvonila. Bývala tam monohopočetná rodina, mladí manželia mali asi štyri deti. Povedala som, že som tam kedysi bývala a že by som si rada zaspomínala. Pozvali ma ďalej.

Vy ste sa narodili doma?
Nie, v martinskej nemocnici a krstili ma v kaplnke, z ktorej potom – v päťdesiatych rokoch – vznikla knižnica. Dnes je to znova kaplnka v areáli nemocnice.

Ľudia sa snažia veci naprávať, ale niečo sa aj zhoršuje. Odzrkadľuje to aj dramatické umenie. Prečo myslíte, že sa dnes aj na javisku, aj v skutočnosti rodiny častejšie rozpadajú a ľudia hazardujú s pevnejšími vzťahmi?
Nie som ani sociológ, ani psychológ, neviem, či mám právo sa k tomu vyjadriť. Nemyslím si, že my herci by sme sa mali vyjadrovať k celospoločenským problémom, hoci pracujeme s citmi, a tak si ich všímame, dívame sa okolo seba a pozorujeme ľudí. Uzatváranie manželstiev naozaj vyšlo z módy. Mladí ľudia majú plno existenčných problémov, a ak ich nemajú, snažia sa o vyšší štandard. Rodina už nemusí byť jediným bezpečným prístavom… Tak či tak, domnievam sa, že človek by nemal vstupovať do partnerstva alebo manželstva s niekým, o kom nie je presvedčený, že je to ten pravý. Úprimnosť k sebe samému je asi najdôležitejšia – aby sme neklamali sami seba. Pokiaľ ide o rodinu v hre August na konci Ameriky, problémom je matkina závislosť od tabletiek a ďalej skutočnosť, že žijú na území vyvraždených Indiánov. Ako keby preto nefungovala. Tam sú dôvody rozpadu rodiny až anticky osudové, čiže nedá sa to vždy vysvetliť jednoducho. Hrám teraz ešte jednu matku – narkomanku, v hre Eugena O Neilla Cesta dlhého dňa do noci v Astorke. Vraj sa aj Letts inšpiroval touto hrou, ale jej námet ešte posunul. Javy, ktoré prežívame, majú rôzne príčiny, aj historické.

Keby ste mali dve (nekrištáľové) krídla, kam by ste chceli zaletieť? Zažili ste už aj Ikarov pád?
Na vlastnej koži nie, ale drobné vzlety a pády sú na dennom poriadku. Musím si zaklopať – po tých drobných pádoch mi moja rodina vždy znova dovolí a pomôže vzlietnuť. A na druhej strane, aj ma pekne drží pri zemi. Ale čo sa týka profesie, otec mi už dávno vštepil úctu a pokoru voči kumštu. Vďaka nemu si s každou novou úlohou hovorím: Viem, že nič neviem. A začínam od nuly. Takže človek musí krídlami mávať a namáhať ich stále. Keby som však mala tú možnosť, obletela by som všetky zaujímavé kúty sveta. Rada spoznávam nové krajiny a nových ľudí, ale na exotické dovolenky nechodím. Najďalej som bola s naším divadlom Astorka v New Yorku.

Astorka je vaše osudové divadlo?
Hrala som na mnohých scénach. Niekde len ako hosť. Začala som v Trnave, potom to bola Nová scéna, potom SND, Korzo ´90 (dnešná Astorka), medzitým som si odskočila do Radošinského naivného divadla, do Štúdia L plus S aj do pražského Národného divadla, do Čiernej labute, Hrám v HaDivadle v Brne, teraz v martinskom divadle, v Divadle v podpalubí u Adyho Hajdu, ale Astorka je moja materská scéna. Mám tam milých kolegov, sú to výborní herci a máme aj dvoch veľmi zaujímavých režisérov – Romana Poláka a Juraja Nvotu. To je také moje profesionálne zázemie. Odskakujem, len keď je niečo veľmi zaujímavé, po zrelej úvahe.

Je dosť dobrých scenárov? Ste čestná riaditeľka festivalu Nová dráma – ako sa držia slovenskí autori? Cítite ich v divadelnom svete?
Veľmi máličko, hoci existujú vynikajúce nové hry. Čudujem sa, a som z toho smutná, že divadlá málo experimentujú, že málo uvádzajú tieto nové hry. Zasa musím pochváliť martinské divadlo, ktoré, hoci je divadlom s tradíciou – a možno práve preto – sa odhodláva k novátorským počinom. Teraz napríklad hrajú inscenáciu Kubo, z ktorej sú niektorí zhrození a niektorí nadšení. Staromilci, ktorí si pamätajú Kronerovho Kuba v Martine a Kuba, ktorého tam režíroval Ľubo Vajdička s Petrom Bzdúchom v hlavnej úlohe, sú šokovaní z nového naštudovania. Nový Kubo má podtitul remake a mladým sa páči. Myslím si, že rozporuplné prijatie je lepšie, ako keby bolo vlažné, keby ľudia len povedali, že to je také – „zaujímavé“. V Martine hrajú aj hru o Škultétym. Musím pochváliť aj našu Astorku, lebo tam vznikla veľmi pekná hra Ondreja Šulaja Gazdova krv, ktorej základom je Slobodov román Krv. A nielen v GUnaGU sa hrá Viliam Klimáček. Zdá sa toho dosť, ale je to málo. Nedávno sa jeden francúzsky dramaturg pýtal, ktoré divadlá u nás uvádzajú nové texty. Čudoval sa, keď sme povedali, že žiadne, hoci texty vznikajú a je aj súťaž o najlepšiu novú drámu na Slovensku v rámci festivalu Nová dráma. Kolegovia zo zahraničia sa čudujú, že sa hry neuvádzajú. Inde v Európe je to bežné.

Podľa jubilejnej bilancie ste veľmi zamestnaná – koľko vecí viete robiť naraz?
Bránim sa „príštipkárčeniu“. Nechce sa mi behať z jednej drobnej práce do druhej. Rada sa sústredím na jednu vec a tú urobím poriadne. Môj každodenný chlebíček je hranie. Niekedy je to naozaj každý deň, niekedy je pár dní pauza.

Okrem toho však aj učíte, venujete sa charite a máte čestné funkcie. Je to pre vás dôležité?
Sú to pre mňa veľmi milé stretnutia. Poctivo sa od prvého septembra venujem prvákom na VŠMU. Som patrónkou Nadácie Rozum a cit, Festivalu inakosti. Nejako sa mi to nakopilo, ale nemám dôvod povedať nie. Keď treba pomôcť zviditeľniť nejaký dobrý projekt, ktorý je charitatívneho charakteru, alebo pomôcť ochranárom, vtedy sú naše známe tváre naozaj užitočné.

Bavil by vás pomalší život? Každý sa sťažuje na rýchle tempo…
Aj ja opakujem známu mantru: Ach, prečo sa tak naháňame? A potom, keď mám voľný deň, zisťujem, že urobím menej, ako keby som bola v jednom behu. Mám kamarátku, ktorá hovorí, že je „v obrátkach“. A zrejme som tiež človek, ktorý musí byť vo vyšších obrátkach. Vtedy toho viac stihnem a aj sa mi všeličo darí. Takže už nebudem hrešiť na osud a nadávať na čas – asi to tak má byť. Samozrejme, treba sa v tom behu aj zastaviť a vypočuť si deti alebo manžela, keď mi chcú niečo povedať. Workoholik nie som, ale herecký život je veľmi nepravidelný – keď je práca, treba zaťať zuby a pracovať, a keď je voľný deň, treba oddychovať.

Ako oddychujete? Urobíte si pyžamový deň?
Pyžamový deň je úžasný! Stačí mi aj pol dňa v pyžame. Môj relax je okrem sadenia kvetiniek a byliniek na balkón aj varenie.

Máte dobrú pamäť? Pamätáte si všetkých ľudí, ktorých ste postretali?
Ale áno. Tých, s ktorými som spolupracovala, si pamätám všetkých. Pamätám si aj takých menej známych, ktorí ma napríklad niekde oslovia. Pri opätovnom stretnutí hovoria: Ale vy si ma nepamätáte… A ja: Čoby nie! Pravdaže pamätám! Mám pamäť na tváre. Aj keď ľudí stretávam naozaj veľa, pamätám si ich.

Je vždy príjemné, keď vás oslovia napríklad na ulici?
Veľmi príjemné. Nikdy som nemala nejakú negatívnu skúsenosť. Síce nedávno sme hrali v Astorke inscenáciu Thomasa Berndharda Pred odchodom na odpočinok. Myslím, že sa nám podarila, máme ju veľmi radi. Hráme v nej traja – Zita Furková, Peter Šimun – on bol za túto postavu aj ocenený – a ja. No a po predstavení ma čakal istý človek, ktorý bol veľmi nespokojný. Vraj vydržal v hľadisku iba do prestávky a že ako si môžem dovoliť v takom niečom hrať, keď môj otec bol taký dobrý herec.

Pochopili ste ho?
Bolo to na neho asi príliš náročné, uznala som, že má právo na názor a že mal právo aj odísť… Takže aj toto sa mi stalo, ale iba raz. Ten človek nemal v našom divadle čo hľadať, mal radšej pozerať niečo nenáročné v televízii. Bol pobúrený z hry, ktorá má inak veľmi dobré ohlasy.

Čo je v súčasnosti vašou prioritou?
V pracovnej oblasti sú to študenti na VŠMU a v divadle – chcela by som, aby každé moje predstavenie bolo urobené nielen profesionálne, ale aj s maximálnym nasadením. A priorita v súkromí? Budem držať palce mojim deťom, aby úspešne študovali. Dcéra na Karlovej univerzite v Prahe anglistiku, amerikanistiku a divadelnú vedu a syn filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Obaja sú aj muzikanti.

Onedlho vás čaká skúšanie so Stanislavom Štepkom. Po koľkých rokoch?
Na to sa teším – po tridsiatich rokoch ideme skúšať so Stankom Štepkom v Radošinskom naivnom divadle! Medzitým som tam síce občas zaskakovala, ale od nášho slávneho Slovenského tanga je už tridsať rokov. Medzitým sme hrali v aj v Prahe Slovensko-české tango. Teraz ideme skúšať jeho novú hru, kde budeme partnermi. Premiéra bude v máji.

Ktorú zo svojich úloh máte najdlhšie v repertoári?
Veľmi dlho sme hrali v Astorke – asi desať rokov – Cintorín slonov alebo Armagedon na Grbe. Tie predstavenia už mali derniéru, najdlhšie teda hrám Shirley Valentine – od roku 2004. Budem to hrať, pokým budem vládať a pokiaľ budú diváci chodiť. Len mám problém – tam sa hovorí o veku a neviem, či ho nebudem musieť posúvať. Musím zistiť, ako to urobila vynikajúca poľská herečka Kristina Janda, ktorá tiež Shirley hrá už desaťročia. Bola by som zvedavá, aký vek uvádza. Tá postava totiž revitalizuje svoj manželský vzťah a obávam sa, aby mladí diváci neboli šokovaní, keď sa vysloví v tejto súvislosti vyšší vek. V texte je číslo 43 a ja by som nechcela prekročiť magickú päťku. Ale – asi budem musieť.

K tejto úlohe vám vlastne pomohol šansón?
Áno, v roku 2002 som v Prahe spievala divadelné pesničky a dramaturgička z pražskej Čiernej labute ma oslovila, či by som u nich v divadelnej kaviarni nechcela niečo hrať. Tak vznikla moja monodráma Shirley, v ktorej sú tiež krásne pesničky Michala Novického a Jakuba Nvotu. Čo sa týka spievania, vždy mi záležalo na textoch, nikdy ma nezaujímalo spievanie pre spievanie. Šansón a divadelnú pieseň milujem.

Režisér Jozef Bednárik začal pestovať šansón ako samostatný javiskový žáner v kaviarni Lemon Tree na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave…
Áno, z toho sa veľmi teším. Diváci si zvykli na šansón chodiť, je to už veľmi populárne. V októbri minulého roka sme mali premiéru. Mám päť šansónov, takže niekoľkokrát som už koncertovala spolu s kolegami. Pozývam všetkých divákov, chcem sa s nimi podeliť o túto radosť, pretože mám možnosť spievať obsažné texty. Dokonca jeden šansón je vlastne Schubertov Kráľ duchov na Goetheho text, čiže – vlastne vážna hudba. Ďalší je pieseň Bulata Okudžavu a pieseň z filmu Dáždničky zo Cherbourgu, slovenské texty urobili Zoro Laurinc a Janko Štrasser.

Vy ste si teda mohli dovoliť zaspievať svojho času českú hymnu na odovzdávaní Českého leva.
Mnohí si mysleli, že som to mala pripravené ako fór, ale nie je to tak. Ja som sa triasla od strachu, že budem musieť niečo hovoriť, byť vtipná a nič mi neprišlo na um. Dušek ma vyzval: Prosím Zuzanu Kronerovú, aby vyjadrila svoju vďaku. Keďže som hrala v českom filme, zaspievala som ich hymnu. A aby Slováci neboli ukrátení, tak som zaspievala aj slovenskú. Mala som aj pochybovačné reakcie, ale ja som len reagovala spontánne.

Existuje rozdiel medzi českými a slovenskými režisérmi?
Každý režisér je iný. Hru August na konci Ameriky režíroval napríklad veľmi citlivý režisér, náš slovenský Maďar, ktorý je momentálne riaditeľ Divadla Tália v Košiciach Jozsef Czajlik. Veľmi sme si svojho času obľúbili s kolegami českého režiséra Michala Dočekala, keď sme robili v Divadle Aréna krásnu hru Mikve, v HaDivadle v Brne ma režíroval absolvent VŠMU Marián Amsler. Spoznala som aj filmových režisérov, obľúbila som si Bohdana Slámu, Alice Nellis, skrátka – zistila som, že na národnosti nezáleží.

Čoraz častejšie vás vídať na spoločenských udalostiach. Červené koberce, plesy, gala večery. Ako to zvláda manžel?
Myslím, že radšej ako plesy má prírodu a turistiku, takže nemohla by som povedať, že je milovníkom plesov. Zavzdychne si, keď sa dozvie, že zasa ideme na ples, ale potom tam stretne plno známych a ani ho odtiaľ nemôžem dostať.

Kam utekáte pred pozornosťou verejnosti a pred následkami úspechu? Chodíte ešte na chalupu na Záhorie?
Už dávno som nemala čas ísť na Záhorie, lebo môj pracovný týždeň je sedemdňový, ale musím tam niečo zasadiť. Mne však stačí zájsť do Horského parku, poprechádzať sa po Starom Meste. Vždy sa rada pozdravím aj s neznámymi ľuďmi. Nemám pocit, že by ma pozornosť obťažovala. Nikdy som nepočula, aby mi niekto zakričal slovo herec alebo herečka ako nadávku, čo sa niektorým kolegom stalo. Milí sú ku mne aj Martinčania.

Bohdan Sláma vás vraj videl variť večeru, a keď ste im ponúkali jedlo, začal vám v duchu už písať úlohu na telo.
Po premiére Divokých včiel som pozvala filmárov k nám. Uvarila som tradičné slovenské jedlo kapustnicu a halušky a jemu sa začala rodiť v hlave postava tety z filmu Šťastie. Neskôr som dostala SMS správu: Píšem pre teba krásnu postavu.

Aj vy ste boli u Slámovcov?
Ja tam chodím pravidelne. Mirke Slámovej som dala recept na kapustnicu, ako ju robil ešte môj otec. Takú tú pravú vianočnú kapustnicu. Takže vznikla tradícia, že každý rok okolo Vianoc ich navštevujem. Bývajú v nádhernom kraji južných Čiech, kde pôsobil Mikoláš Aleš.

Viete povedať nie? Odmietli ste nejaké ponuky?
Skôr som oľutovala, že som niečo zobrala. Ale nie: ja si naozaj radšej všetko dobre rozmyslím dopredu.

Zuzana Kronerová
Narodila sa 17. apríla 1952 v Martine. Vyštudovala herectvo na VŠVU, roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave, prešla na bratislavskú Novú scénu, hrala na rôznych scénach, dnes je členkou Divadla Astorka. Hrala v mnohých filmoch: napr. Nevera po slovensky, Čarbanice, Lea, Divoké včely, Pupendo, Venkovský učitel, Štěstí, Perfect Days. Je jednou z najvýraznejších slovenských hereckých osobností, majú ju však radi aj českí filmári – v roku 2001 sa stala aj držiteľkou Českého leva za vedľajší herecký výkon vo filme Divoké včely. Zuzana Kronerová sa venuje aj spevu, má rada šansón a jazz. Vo svojom domovskom divadle hrá napr. v inscenáciách Pred odchodom na odpočinok, Tichý dom, Cesta dlhého dňa do noci. Veľký úspech má s monodrámou Shirley Valentine a za hru August na konci Ameriky, ktorú hrá v Martine, získala tento rok Krištáľové krídlo. Je vydatá, má dve deti. Je dcérou Jozefa Kronera a Terézie Hurbanovej-Kronerovej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk