„Začiatok? Nebol nijaký začiatok. Všetko som chápala iba ako dočasné riešenie. Nie že by som bola podceňovala hereckú prácu, ale jednoducho som chcela robiť niečo iné. Niečo, čo by malo hodnotu, ktorá sa nevytratí, ktorá trochu pretrvá. Nevedela som, že práve herectvo bude tým povolaním, ktoré mi pomôže pochopiť, že vlastne najdôležitejšie je, aby sme za ten krátky čas, čo jestvujeme, vydali zo seba všetko, čoho sme schopní. V akej oblasti, na tom nezáleží,“ povedala Milka Vášáryová v roku 1983 pre časopis Televízia. K herectvu sa totiž dostala skôr náhodou ako cielene.
Hrala hokej s chlapcami
Keď maturovala, písali sa 50. roky. Jej strýko emigroval a rodina mala s komunistami problémy. O priaznivom kádrovom hodnotení mohla Vášáryová iba snívať. Obávala sa, či vôbec zmaturuje a možnosť prijatia na „vážne“ univerzitné štúdium tak nevyzerala príliš reálne. Na súťaži v umeleckom prednese Hviezdoslavov Kubín, ktorú vyhrala, však zaujala predsedu poroty Andreja Bagara, v tom čase rektora Vysokej školy múzických umení. Pôvabnému fotogenickému dievčaťu prisľúbil, že ak spraví talentové skúšky, nemusí sa ničoho obávať a na VŠMU ju prijmú.
Plán bol taký, že časom môže prestúpiť na inú školu. K tomu nakoniec, našťastie pre slovenské divadlo aj film, neprišlo. Aj keď pred samotnými prijímačkami na školu sa Vášáryová ešte poslednýkrát vzoprela. Vyhlásila, že sa nikam nepôjde predvádzať, pretože sa hanbí. Vtedy padla posledná facka, ktorú v živote dostala od otca, a na prijímačky išla.
Okrem umeleckého prednesu mala Vášáryová od detstva skúsenosti aj s herectvom či baletom. V ochotníckom divadelnom súbore účinkovala už ako osemročná. V rozhovoroch prezradila, že to súviselo skôr so záujmami a prácou jej rodičov (otec bol stredoškolský profesor, mama učiteľka), ktorí sa snažili, aby ich deti zmysluplne naplnili svoj voľný čas. „Robila som všetko, čo prišlo – teda nie iba divadlo a recitovanie, ale som korčuľovala a hrala hokej s chlapcami, chodila na klavír, na gymnastiku. Na majstrovstvách republiky som bola dokonca ôsma. Takže moje občasné účinkovanie pred obecenstvom s mojím neskorším povolaním ozaj nemalo nič spoločné,“ povedala v roku 1976 pre magazín Televízia herečka, ktorá mala nadanie aj na matematiku a pravidelne sa zúčastňovala na olympiádach.
Už idem!
Prvýkrát sa Vášáryová objavila pred kamerou ešte predtým, ako nastúpila na VŠMU. V maďarsko-československom filme Dáždnik svätého Petra (1958) si v komparze zahrala slúžku a na plátne vtedy vyslovila jedinú vetu: Už idem! A naozaj. Netrvalo dlho a išla z úlohy do úlohy.
Jej oficiálnym filmovým debutom bola úloha v prvom slovenskom širokouhlom filme Na pochode sa vždy nespieva režiséra Eduarda Kudláča, potom ju Jiří Krejčík obsadil do Polnočnej omše (1962) a Peter Solan do Tváre v okne (1963). V roku 1963 po štyroch rokoch štúdia v triede profesora Borodáča absolvovala VŠMU titulnou postavou v hre Clausa Hubalka Hodina Antigony. A v tom istom roku v máji mal v Cannes premiéru film Vojtěcha Jasného Až přijde kocour, v ktorom stvárnila životnú lásku postavy Jana Wericha, krásnu Dianu. „Pre úlohu Diany potreboval Jasný herečku osobitne pôvabného zjavu, ktorý by plne zapadal do poetickej atmosféry tohto diela,“ napísali Pionierske noviny o filme, ktorý v Cannes získal Zvláštnu cenu poroty a svojho času bol najúspešnejšou českou snímkou od oslobodenia. Jasný vraj vtedy Vášáryovej povedal, že chce všetky filmy robiť s ňou.
Po absolvovaní VŠMU nastúpila Milka Vášáryová (ktorá ešte stále pochybovala, či z nej bude herečka) na bratislavskú Novú scénu, kam ju zlákala režisérka Magda Husáková-Lokvencová. Po necelom roku už hosťovala v SND, ktorého členkou je od roku 1964. Jej prvou úlohou tu bola Ofélia v Hamletovi. Toho hral Karol Machata, herecký idol, kvôli ktorému „ženy odhadzovali deti, keď ho videli“. Vo vyše štvorhodinovej „teatrálne pretragizovanej“ inscenácii sa Vášáryová trápila. „V historickej budove SND boli vtedy potkany. Medzi jednotlivými výstupmi som musela prejsť na druhú stranu popod javisko. Potkany sa mi zadrapili do dlhých bavlnených šiat a ja som ich musela strhávať vlastnými rukami. Bojovali sme spolu a niektoré ma aj doškriabali,“ zaspomínala si v knihe Emília V a tí druhí.
Nepovažovala sa za peknú
Po peknej herečke vtedy túžili mnohí muži, ona sama sa videla trochu inak. Zatiaľ čo jej sestra Magda bola v rodine vnímaná ako usmievavé slniečko, Milku volali zduteľ. „Otec mi hovoril zduteľ. Azda som toho ,zduteľa' zdedila, pretože ma sprevádza dodnes. Každý optimistický pohľad v sebe musím prácne ,vyrábať', ale poteší ma skutočne maličkosť – napríklad keď ráno svieti slnko,“ povedala herečka Eurotelevízii v roku 1992. Už od mladosti o sebe v rozhovoroch tvrdila, že povahou je skôr melancholická a smutná než bezstarostná a veselá.
A o povestnej kráse, ktorú obdivovali aj vo svete, si tiež myslela svoje. „Nikdy som sa nepovažovala za peknú. Trpko som oplakala každé fotografovanie. Na prijímacích pohovoroch na VŠMU som mala chuť ujsť, keď som videla všetky tie vymaľované a vyobliekané dievčatá. Mala som tenké nohy a medzeru medzi prednými zubami. Tú neskôr napravil strojček,“ povedala Slovenke v roku 1989.
V 60. rokoch stvárnila Vášáryová na doskách SND vyše 20 postáv, medzi nimi Helenu v Sne noci svätojánskej (v tomto období jednu zo svojich najúspešnejších úloh), Mary Warrenovú v Millerových Salemských bosorkách, Roxanu v Cyranovi či Natáliu v Gorkého Vasse Železnovovej. V tom čase často spolupracovala napríklad s režisérom Karolom L. Zacharom. „Chodili spolu s otcom do gymnázia, vzbudzoval vo mne veľkú dôveru. No a bol to on, kto stavil v divadle na nás mladých. Mali sme tú výhodu, že nás bolo málo, tak nás obsadzovali. Či sme už boli lepší, či horší, začali s nami robiť. Vo vtedajších Zacharových inscenáciách som išla z úlohy do úlohy,“ zaspomínala si herečka pre mesačník Slovensko v októbri 1989.
Obsadzovaná bola tiež v televízii. Ako vo svojej knihe Emília Vášáryová Stále na cestě píše Marie Reslová, tu si vďaka úlohám v komédiách slovenských klasikov prešla aj „obdobím Aničiek – šantivých, driečnych dievok“. Prišli však aj vážnejšie ako Eva Hlavajová v Živom biči (1966), Kristína Habdžová v Červenom víne (1972) či Eva Muranicová v Bačovej žene (1972). „Režiséri mi často tie ženy v slovenskej klasike predhrávali. Ja sama som vlastne nikdy také slovenské ženy nevidela a je dosť možné, že ani neexistujú. Len si to predstavte: muži mi predhrávali, ako cíti slovenská žena!“
Najúspešnejším televíznym dielom z tohto obdobia je Balada o siedmich obesených (1969) režiséra Martina Hollého, kde stvárnila anarchistku čakajúcu na smrť. Film, ktorý ocenili na medzinárodných televíznych festivaloch v Monte Carle či Hollywoode, putoval však na dlhé roky do trezoru.
V tom čase už bola Vášáryová jednou z najpopulárnejších herečiek v Československu, čo v roku 1968 potvrdilo aj jej víťazstvo v prvom ročníku ankety Zlatý krokodíl (obdoba cien OTO či TýTý).
A bude svadba!
Koncom 60. rokov sa zmenila nielen situácia v Československu, ale zmena vtrhla aj do Vášáryovej osobného života. „Dlho som sa vôbec vydávať nechcela. Žila som prácou: vzdelaním, divadlom, filmom. Bola som veľmi nepraktická. Ťažko som sa dokázala postarať sama o seba. Často som si nestihla kúpiť ani kus chleba,“ povedala v knihe Marie Reslovej. Hoci to dlho vyzeralo tak, že ak sa za niekoho vydá, bude to jej rovesník, režisér Peter Mikulík, nakoniec bolo všetko inak. V novembri 1968 po trojtýždňovej známosti povedala v Topoľčiankach áno ortopédovi Ivanovi Horskému, ktorého dvojročnú dcéru Evu zobrala za svoju. Vtedy si myslela, že nemôže mať deti.
O rok však prišiel na svet jej prvý syn Tomáš. V tom čase už herečka, ktorej meno sa v novinových titulkoch zmenilo na Vášáryová-Horská, vedela, že jej manželstvo je „jedno hlboké nedorozumenie“. Komplikované spolužitie so žiarlivým manželom znášala ešte dlho. Až koncom 70. rokov súd manželstvo po šestnástich pojednávaniach rozviedol. Vtedy už čakala syna Juraja, ktorého má so svojím druhým manželom, kostýmovým výtvarníkom Milanom Čorbom. Dnes sú spolu vyše 30 rokov.
Okrem problémov v manželstve sa pre Vášáryovú 70. roky niesli aj v znamení legendárnych bratislavských pondelkov. V tomto období účinkovala v množstve televíznych inscenácií (Buddenbrookovci, Piková dáma, Sesternica Beta, Mário a kúzelník…). Zažiarila aj v úvodnej časti tatranskej trilógie Martina Hollého Medená veža (1970) či v Lettrichovom detektívnom príbehu Prípad krásnej nerestnice (1973). Jej partnerom bol v oboch filmoch Štefan Kvietik, s ktorým často tvorili pár. Stretla sa s ním napríklad už v Bielikovom Majstrovi katovi (1966) a sčasti tiež vo výnimočnej adaptácii Chrobákovej novely Drak sa vracia (1967) v réžii Eduarda Grečnera, kde však Kvietik iba prepožičal hlas Radovanovi Lukavskému.
„O našom vzťahu sa hovorilo ako o hotovej veci. Ľudia mi dokonca písali, ako ich naša láska dojíma. Na jednej strane sa určitému zblíženiu s hereckým partnerom jednoducho nejde vyhnúť, tých energií a príťažlivostí sa za ten čas niečo nazhromaždí.. Koľkokrát sme iba spolu ležali v posteli! Pred kamerou. Na druhej strane, toho pocitu, že je to ako vo filme, sa človek potom nemôže zbaviť ani v súkromí. Ani keby ako chcel,“ zdôverila sa Vášáryová Marii Reslovej.
Jedno telo, jedna duša, jedno srdce
Osemdesiate roky jej priniesli napríklad rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Pávie pierko (1987), historický seriál Alžbetin dvor (1986) a opäť množstvo televíznych inscenácií vrátane muzikálu Na skle maľované (1980). V ňom stvárnila postavu anjela a jeho divadelná verzia mala mimoriadny úspech a rekordný počet repríz.
V divadle spolupracovala s režisérmi ako Miloš Pietor, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička alebo Vladimír Strnisko. „Práve v tomto období opúšťa polohy naivných, neskúsených dievčat, ktoré sa pohrávajú s mužmi práve vďaka svojej ženskosti, ladnosti, ľahkosti, a postupne odhaľuje ženy zrelé, ktoré si jasne formulujú svoje ciele, ktoré rafinovane zakrývajú, odhaľujú svoje túžby, ktorým dominuje zrelosť, osudovosť a poznanie svojho miesta vo svete,“ píše bulletin SND, ktorý vyšiel pri príležitosti herečkinho jubilea. A vymenováva dôležité postavy z tohto obdobia, medzi nimi Ifigéniu v Goetheho Ifigénii na Tauride, hlavnú úlohu v Ibsenovej Pani z mora, Mášu v Čechovových Troch sestrách (účinkovala tu spoločne so sestrou Magdou, ktorá hrala jej švagrinú Natašu) či barónku Glembayovú z hry Páni Glembayovci.
„Kto má smolu a dostane za sebou dve-tri rovnaké postavy, zaškatuľkovaniu sa nevyhne. Ja som mala veľké šťastie, najmä v poslednom čase, že každá moja postava bola iná. Nie je to moja zásluha – všetko boli vynikajúci autori, hry, úlohy. Čechov, Ibsen a ďalší písali hlavne pre ženy. Ich hrdinky majú neuveriteľné množstvo rozmerov, poskytujú neohraničené možnosti stvárnenia,“ povedala o tomto období v roku 1987 časopisu Československý voják a dodala, že sa snaží, aby pri študovaní novej hry volila vždy iné výrazové prostriedky.
To zdôraznila aj vo svojej habilitačnej prednáške. „Moje ľudské možnosti sú obmedzené. Mám len jedno telo, jednu dušu, jedno srdce. Záchranným pásom je na prvom mieste autor, potom režisér, ktorý má trpezlivosť a ktorý rešpektuje, že mám pred sebou dlhú cestu, po ktorej musí so mnou kráčať. Potom môj partner, moji partneri na javisku, ktorých sa musím držať ako kliešť a s nimi vytvoriť nové situácie a momenty nešťastnej ženy, zúfalej matky, ktoré sa nebudú podobať ako vajce vajcu tým momentom zúfalej matky a nešťastnej ženy, ktorá stratila dieťa z iných hier.“
Pachuť politiky
Hoci Vášáryovej sestra Magda vymenila herectvo za politiku, Milke príliš nezachutila. V novembri 1989 sa prihovárala davom z tribúny. „Premýšľala som, čo tam všetkým tým ľuďom na námestí poviem a spomenula som si na Janu z Arku, ktorú sme prednášali s filharmonikmi. Sú to silné slová, veľká téma. A tak som sa rozhodla, že skúsim parafrázovať jeden z Janiných monológov. Vtedy vznikla na námestí úplná psychóza. Vyzvala som ľudí, aby si podali ruky a oni sa objali,“ zaspomínala si v roku 1990 na nežnú revolúciu.
Nasledovali prvé slobodné voľby a ľudia z VPN ju nabádali, aby kandidovala do Federálneho zhromaždenia. Veľmi sa jej do politiky nechcelo, prehovorili ju však, že bude na nezvoliteľnom mieste a iba pomôže ostatným. Vášáryová sa samozrejme do parlamentu prekrúžkovala. Vydržala tam pol roka. Potom tvrdila, že politika jednoducho nie je pre ňu. „Federálne zhromaždenie ma vyliečilo zo všetkých politických ambícií.“ Opäť našťastie – pre ďalšie herecké generácie. Od školského roku 1990 – 1991 začala Vášáryová na bratislavskej VŠMU vyučovať herectvo.
Aj nasledujúcich 20 rokov prinieslo herečke množstvo divadelných postáv, ktoré boli výzvou – za všetky menujme aspoň Isadoru Duncanovú v Shermanovej hre Keď tancovala, Agnes v Albeeho Krehkej rovnováhe, Starenku v Ionescových stoličkách či titulnú úlohu v Majstrovskej lekcii Marie Callas v Opere SND. Za úlohu Ritter v predstavení Ritter Dene Voss v pražskom Divadle na zábradlí získala v roku 1996 Cenu Nadácie Alfréda Radoka.
Neobchádzali ju ani filmári. Zaujala napríklad v Modrom z neba (1997) Evy Borušovičovej a Jan Hřebejk ju obsadil do kultových Pelíškov (1999). Odvtedy účinkovala vo viacerých Hřebejkových filmoch, za postavu Věry v jeho filme Horem pádem (2004) získala Českého leva.
Pani Noblesa
Keď Vášáryovú prijali do SND, šéfom činohry bol Ladislav Chudík. „Stál som aj pred úlohou omladiť súbor hlavne v radoch herečiek. Priznám sa, že tie, ktoré som vybral, považoval som nielen za výrazné talenty, ale aj krásne ženy! Dačka Turzonovová oslňovala všestranným talentom a činorodosťou. V prípade Milky Vášáryovej sa našli aj skeptici, vraj sa lepšie hodí pre film a nemá ani dostačujúcu hlasovú techniku. Ja som trval na svojom. Dnes niet pochýb, že som sa ani v jednom prípade nemýlil,“ cituje ho Ľubica Krénová vo svojej knihe o ňom.
V SND existuje akési generačné odovzdávanie štafety. Na jej začiatku stála prvá slovenská profesionálna herečka Hana Meličková. „Existuje niečo vnútri tohto súboru, čo som prevzal ako posolstvo. Pani Meličková si ma vybrala – z ľudských sympatií – ako vyvoleného človeka. A ja som si vymyslel pokračovanie jej priazne a ako nositeľku tejto štafety som požiadal Emíliu Vášáryovú, aby odo mňa symbolicky prijala malú sošku dievčaťa – Leonku. Je na nej, aby sa rozhodla, kto bude tým ďalším v rade,“ povedal Chudík. Soška má zospodu doštičku, na ktorej sú zatiaľ vygravírované tri mená a Vášáryová podľa vlastných slov doteraz vážnejšie nepremýšľala, komu štafetu odovzdá.
Túžbou Emílie Vášáryovej, ktorú vyjadrila v rozhovore pre časopis Svět a divadlo, bolo, aby sa z nej nestala „kolotočárka“, ako ju nazvali v Banskej Štiavnici, keď sa dozvedeli, že ju prijali na VŠMU. Obdivuje hercov, ktorí majú nielen talent, ale sú aj múdri a vzdelaní, rozumejú tomu, čo hrajú, tvrdo na sebe pracujú a sú stále so sebou nespokojní. To pre ňu predstavuje pojem noblesný herec.
Spolu s Hanou Meličkovou či Ladislavom Chudíkom je Vášáryová už roky stelesnením práve tohto pojmu. Rovnako vďaka svojim ľudským kvalitám a postojom, ako vďaka svojmu prístupu k herectvu, o ktorom porozprávala v roku 1978 denníku Práca. „Nazdávam sa, že rovnako ako môže herec formovať diváka, môže divák pôsobiť na formovanie divadla. Je veľmi jednoduché a pohodlné ísť za divákom a byť v jeho priazni cez isté ústupky náročnosti. Oveľa zložitejšie je získať ho pre náročnejšie a zodpovednejšie divadlo. A jednou z ciest k tomu je neponúkať a neposúvať predstavenia od premiéry cez reprízy do výslnia jeho nenáročnosti. Nie som proti tomu, aby sa divák v divadle aj dobre zabával, len aj tu ide o formu tej zábavy, ktorú mu ponúkame. Lebo iba smiať sa za každú cenu – to vari nestačí.“
