Prekvapila vás ponuka umelecky viesť Balet SND? Mali ste niekedy takéto ambície?
Bolo to veľké prekvapenie, no na druhej strane to bola jedna z možných profesijných ciest, ktorú som si vedela predstaviť po svojej aktívnej kariére. Mám množstvo skúseností, 16 rokov tancujem na tej najvyššej pozícii v jednom z najprestížnejších súborov sveta, vo Viedenskom štátnom balete. Viem, ako by to malo fungovať, a tak ma ponuka Mateja Drličku veľmi potešila. Rada by som svoje predstavy uplatnila v Balete SND.
Čo konkrétne môžete využiť z vášho pôsobenia vo Viedni?
Verím, že je toho veľa. Či už ako funguje baletný súbor po organizačnej stránke, alebo svojím repertoárom. Chcem oboznámiť publikum s kvalitným domácim a svetovým umením, aby v balete našlo svoju záľubu.
Foto: Ashley Taylor
Hneď vo vašej prvej sezóne vo Viedni ste mali osem premiér. V Bratislave nebýva toľko baletných premiér, chcete to zmeniť? Do SND však nastupujete pre pandémiu v dosť výnimočnej situácii…
Je dôležité, aby tanečníci čo najviac tancovali a počet premiér sa zvýšil. Kultúra je na Slovensku, bohužiaľ, v súčasnosti veľmi zanedbávaná.Verím, že keď verejnosť a vláda uvidia, že máme motiváciu a úprimnú túžbu urobiť kultúru plnohodnotnejšou, budú nás podporovať. Len vďaka spolupráci môžeme niečo dosiahnuť.
Závisí počet premiér len od schopností umelcov, alebo aj od financií? Koľko je ideálny počet premiér v balete?
V súčasnosti toho bez financii veľa nefunguje. Nedá sa povedať, čo je ideálne. Nie je balet ako balet, nechcem sa zameriavať len na klasický balet, ale aj na moderný či neoklasický balet. Divák si potom zo širokej palety vie nájsť pre seba to pravé, čo ho najviac oslovuje. Samozrejme, že je nemožné pripraviť za rok päť nových veľkých klasických baletov. Nielen kvôli financiám, ale aj z organizačných a personálnych dôvodov. No v kombinácii s menšími premiérami, pozostávajúcimi z viacerých kratších diel, sa to dá zvládnuť.
Takže by ste chceli päť premiér za sezónu?
Veľmi rada! Možno sa to v ideálnom prípade niekedy podarí. No v súčasnosti treba ostať pri zemi…
Mala by prevažovať klasika nad modernou alebo aký je ideálny pomer? Ako to bolo napríklad vo Viedni?
Myslím, že by mala vládnuť vyváženosť. Na rozdiel od Slovenska sa však vo Viedni hrá blokovo. No mám strach, že by sme to desiate Labutie jazero v jednom mesiaci hrali v SND pred poloprázdnym hľadiskom. Bratislava a Viedeň sa nedajú veľmi porovnávať, repertoár bude spočiatku odlišný, musíme sa vžiť do slovenského diváka a toho, čo by asi rád videl.
Foto: Maximilian Lottmann
Je slovenský divák veľmi odlišný od rakúskeho?
Sú tam odlišnosti. Viedeň je veľmi kultúrne mesto, pre bežného Viedenčana je česť ísť do divadla. Ale už keď sa pozriem na ceny vstupeniek do Slovenského národného divadla oproti cene lístku do kina… predsa len kino zaplníte raz dva, divadlo nie vždy. Je mi to ľúto, možno sa divadlo vždy netrafilo do vkusu divákov, alebo kvalita nebola dosť dobrá. Pokúsim sa to zistiť. Samozrejme, určitá skupina ľudí si divadlo cení. Pokúsim sa pritiahnuť viac divákov. Aj keď do Viedne prišiel hviezdny Manuel Legris, viedenský divák bol veľmi konzervatívny, veľké klasické diela boli vypredané, no modernejšie menej. Jemu sa však podarilo divákov tak zaujať aj menšími modernejšími dielami, že neskôr boli vypredané aj tie. Napokon sme robievali gala zložené z úryvkov i mnohých moderných diel, ktoré trvalo 4–5 hodín a bolo rok vopred vypredané. To bolo niečo výnimočné, diváci si jeho éru veľmi cenili.
Dávajú vo Viedni návštevníci prednosť baletu či opere?
Je to v oboch prípadoch veľmi podobné. Viedenská štátna opera je svetoznáma. Hrávajú tam svetoznámi Viedenskí filharmonici, spievajú a tancujú najväčšie svetové hviezdy. Návštevnosť v opere bola vyše 97 percent, v balete dokonca vyše 99 percent.
Keby sa vám to podarilo na Slovensku, to by bolo niečo. Aký cieľ ste si stanovili dosiahnuť s Baletom SND?
Priala by som si, aby slovenský divák rád navštevoval predstavenia baletu, aby to bol preňho výnimočný a hlboký zážitok, na ktorý rýchlo nezabudne. Žiadny ‚,fast food"… Taktiež aby tanečníci chodili s radosťou každý deň do práce, boli motivovaní a patrične ocenení – nielen finančne. Tešilo by ma, keby bola väčšina spokojná.
Plánujete zmeny v repertoári alebo budete stavať na tom, čo sa v SND hráva?
Niektoré balety, ktoré považujem za hodnotné a divácky obľúbené, rada nechám na repertoári. Nebudem vyhadzovať inscenácie mojich predchodcov len z princípu, že som ich nepriniesla ja. Veľmi dobre si to premyslím. Chcela by som však priniesť mnoho nových titulov a inscenácii, ktoré súčasný slovenský divák zatiaľ nemal možnosť uvidieť na doskách SND. Taktiež budem podporovať tvorbu nádejných slovenských autorov a choreografov, ktorí pôsobia doma i v zahraničí. Spomedzi nich môžem spomenúť Lukáša Timuláka alebo Romana Novitzkého, ktorý pôsobí v Stuttgartskom balete. Ale aj v SND sú veľmi nádejní choreografi Adrian Ducin či Reona Sato. Na túto spoluprácu sa veľmi teším.
Čo si myslíte o baletoch ako Nižinskij – Boh tanca či Tulák Chaplin, ktoré sa tu robili?
Práve tieto predstavenia majú dobrý potenciál. Pokračovať bude aj úspešný Eifmanov balet Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci, je veľmi tanečne náročný, tanečníci zo seba dávajú všetko, motivuje ich to a baví. Sama som tancovala balet od Borisa Eifmana Giselle Rouge aj Annu Kareninu. Tento štýl poznám a chcem ho zachovať. Je divácky veľmi obľúbený. Ale pôjdem aj inými smermi. Som veľkým fanúšikom baletov od Kyliána, Forsytha, Balanchina či Duata a iných.
Ešte sa vráťme k cene vstupeniek. Koľko stoja vo Viedni?
So slovenskými sa to nedá porovnávať. Dobrá vstupenka na balet stojí 150 eur. Toľko slovenské vstupenky stáť nemôžu, kultúra musí byť prístupná ľuďom. Ide skôr o to, pritiahnuť diváka, aby si radšej vybral divadlo než kino. Nemám nič proti kinu, sama doň tiež chodím. No návšteva predstavenia v divadle so živým orchestrom je výnimočný zážitok
Foto: archív Niny Polákovej
Rakúšania chodievali do SND hlavne na operu. Akú povesť má slovenský balet vo Viedni?
Áno, v bratislavskej opere kedysi spievali výnimočné osobnosti, na ktoré sa zahraniční diváci radi chodili pozerať. Ale neviem o tom, že by chodili na balet. Hoci keď som videla v SND Bratov Karamazovcov od Eifmana, to bolo fakt skvelé. Vo Viedni nie som jediná Slovenka, na pozícii prvého sólistu je v Štátnom Balete Roman Lazík, v zbore účinkuje Erika Kováčová, na materskej je Andrea Némethová. Je ich tam viac.
Poznáte repertoár SND? Chodievali ste sem na predstavenia?
Občas som prišla, keď mi to čas dovolil. Teraz si pozerám zvyšok zo záznamov. Klasické veci samozrejme poznám, niektoré som tu aj sama tancovala. Chceli by sme obnoviť predstavenie Narodil sa chrobáčik a rada by som pripravila nový veľký projekt, ktorý by zaujal aj širšie obecenstvo a milovníkov tradičnej slovenskej kultúry. Viac zatiaľ neprezradím.
Dlho sa hovorilo o balete Popoluška, budete v tomto projekte pokračovať?
Áno, premiéra by mala byť v novembri.
Budete teda robiť aj predstavenia pre deti, aby ste si vychovali divákov?
Určite. Myslím, že to je veľmi dôležité. Balety ako Popoluška, Narodil sa chrobáčik, Luskáčik by v repertoári nemali chýbať. Vo Viedni sme napríklad pre deti hrávali balet Max a Moritz či Snehovú kráľovnú, tiež od choreografa Popolušky Michaela Cordera, samozrejme máme Luskáčika, ale v náročnej choreografii Rudolfa Nurejeva. Divadlo by malo spoločensky spĺňať aj svoju výchovnú úlohu.
Od 8. februára sa mali obnoviť tréningy tanečníkov, platí to?
Áno, začali, to bola naša priorita. Po dlhej dobe núteného „ničnerobenia“ sa tanečníci musia opäť namáhavo dostať do formy. Počula som nápady, ako treba všetko prispôsobiť a že aj iní športovci trénujú doma, tak vraj môžu aj tanečníci. Ale to môže povedať len niekto, kto tancu naozaj nerozumie. Doma si môžete urobiť strečing, posilňovanie. No doma na tvrdej a šmykľavej podlahe nemôžete napríklad ani skákať, či točiť piruety. Zničili by ste si členky a zranili sa. Veľa vecí vás obmedzuje. Ak netrénujete, a to znamená skoky, špičky, piruety, tak to veľmi rýchlo odíde. Tanečníci musia pracovať od rána do večera, nemôžu sedieť mesiace doma.
Koľko trvala ich prestávka?
Výpadok trval od marca približne 11 mesiacov s malými prestávkami. To je pre mňa niečo nepredstaviteľné. Na celom svete sú rôzne opatrenia, všetci sa potýkame s pandémiou. No vo Viedni sme napríklad „naživo“ v júni streamovali Gala, po divadelných prázdninách sme od septembra trénovali a do novembra hrali predstavenia pre divákov. V súčasnosti pripravujeme predstavenia pre prípad, že sa divadlo otvorí. V SND sa počas tých 11 mesiacov sem-tam po týždňoch trénovalo, ale nie systematicky.
Vy trénujete stále každý deň?
Áno, denne trénujeme. Tým, že momentálne nehráme predstavenia, cestujem potom do Bratislavy, alebo som na mailoch, na telefóne. Stále sa samozrejme testujem. Vôbec ma to neobťažuje.
Máte teraz život rozplánovaný na hodiny alebo máte počas pandémie voľnejšie tempo?
Na jednej strane je to trošku voľnejšie, lebo nemáme predstavenia, no v Bratislave mám toho veľa na práci. Mám teraz veľkú zodpovednosť, ale teším sa na nové úlohy, práca musí byť odvedená.
Foto: Gabriele Schacherl/Wiener Opernball
Pravidelne ste účinkovali na slávnostnom otvorení Viedenského Opernballu, ten tohtoročný bol zrušený. Bolo vám to ľúto?
Určite áno. Operný bál je niečo výnimočné, ale zároveň len zábavka – veď je to bál. Nie že by som nemala trému. Účinkovať v priamom prenose, ktorý sleduje obrovské množstvo ľudí, nie je jednoduché. Je to však predovšetkým krásne. Všetko je vyzdobené, všade voňajú kvety, máte krásne šaty… Opernball je takou čerešničkou na torte celej namáhavej sezóny. Z javiska aj hľadiska sa vytvorí jeden tanečný parket, je to fascinujúce. Návrhári nám navrhnujú každoročne krásne šaty len pre túto udalosť. Tancovávam taktiež na novoročných koncertoch Viedenských filharmonikov. Nahráva sa zvyčajne v lete, kostýmy nám robia návrhári ako Valentino, Vivienne Westwood či Lacroix a milióny divákov ho každoročne sledujú v televízii po celom svete.
Kedysi ste vôbec neuvažovali nad návratom na Slovensko. Čo vás teraz presvedčilo?
Súčasný generálny riaditeľ SND Matej Drlička mi zavolal, že by sa chcel stretnúť a ponúkol mi túto pozíciu. Veľmi motivovane mi predostrel svoju víziu, takže som neváhala. Nadchol ma. Matej si priniesol dobrý tím, každý z riaditeľov, manažérov či poradcov chce robiť svoju prácu čo najlepšie. Teší ma byť súčasťou jeho tímu. Myslím, že máme šancu niečo z „toho“ urobiť.
Stihli ste sa už oboznámiť s tunajším baletným súborom? Pred pár rokmi boli v Balete SND tanečníci až 17 národností, je to prínos pri komunikácii a zladení sa?
Všeobecne je tendencia mať medzinárodný súbor. Baletný súbor ešte dôkladne nepoznám. Len teraz sa im obnovili tréningy. No čoskoro budem pravidelne navštevovať ich treńingy a skúšky. Musím ich poznať od palcov na nohe až po korienky vlasov – len tak sa dajú priniesť do súboru tie správne predstavenia a pracovať na obsadeniach.
Náš minulý rozhovor v júni 2017 ste ukončili zmienkou, že ste maškrtná, ale varenie radšej prenechávate priateľovi, ktorý varí vynikajúco. Ešte stále varí on?
Tak veru. On rád varí, ja mu pomáham. Nebudem mu kafrať do kapusty. Rada mu však aj ja niečo dobré pripravím. Dokonca som učila rakúskych televíznych divákov pripravovať výbornú slovenskú kapustnicu, či liptovskú nátierku – nemecky Liptauer, o ktorej väčina nevedela, že pochádza zo Slovenska…
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Rada čítate alebo športujete? A máte vôbec voľný čas?
Voľného času veľa nemám. Rada pracujem na záhradke, ku ktorej vzťah som zdedila po mojom ockovi. Milujem starať sa o zeleninu, vytrhávať burinu. Rada trávim čas v prírode, veľmi rada chodím na hory a každoročne do Tatier. Môj priateľ žije vo Švajčiarsku, takže mi rád ukazuje turistické cestičky nádherných Álp. Taktiež rada trávim čas s priateľmi pri dobrom jedle. Mýty o tom, že baletky nesmú nič jesť, s radosťou vyvraciam. Práve naopak. Baletka si musí dávať pozor, aby dosť jedla, mala dosť sily a energie, ktorú denne zo seba vydá, kedže denne trénujeme aj osem hodín. Zjem všetko, čo chutí dobre.
Ste z Trnavy, dostanete sa tam ešte?
Počas pandémie tam nechodím, ale Trnava je stále môj domov a myslím, že v posledných rokoch veľmi opeknela. Po trnavsky by ste však so mnou hovorili márne. Kedže mamička pochádza zo Spiša a ocko od Nitry.
Nina Poláková
Foto: Paul Szimak
Narodila sa 21. marca 1985 v Trnave. Ešte počas štúdia na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave (pod vedením Kláry Škodovej a Rafaela Avnikjana) sa stala sólistkou baletu SND, kde po skončení štúdia pôsobila dva roky. Stvárnila tu hlavné roly v baletoch Bajadéra, Giselle, Spartakus, Labutie jazero a Korzár. Od roku 2005 pôsobí vo Viedenskom štátnom balete, od roku 2011 na poste vedúcej sólistky. Tancovala v nespočetných klasických i neoklasických baletoch, v dielach od svetových choreografov ako Jiří Kylián, George Balanchine, Rudolf Nureyev, Jerome Robbins, John Neumeier, Manuel Legris, John Cranko, Sir Kenneth McMillan, Vladimír Malachov, Boris Eifman. Je nositeľkou mnohých cien. Pravidelne účinkuje na slávnostnom otvorení Viedenského operného bálu a v televíznych prenosoch novoročného koncertu Viedenských filharmonikov a hosťuje pravidelne v zahraničí. Od roku 2021 je umeleckou riaditeľkou Baletu SND.
