Od roku 2000 písal básne hlavne pre deti. Nie je iba básnik a dramatik vážnych posolstiev – svojimi humornými básňami pre deti i dospelých vie rozosmiať ako nik iný. I preto bol v roku 2009 dokonca prezidentom Akadémie humoru na európskom festivale humoru a satiry Kremnické gagy.
Obľúbený básnik
Hneď prvá Mokošova básnická zbierka Praskanie krvi predstavovala výbuch spontánneho citu a erotiky, dovtedy nevídaného dramatického lyrizmu plného silných obrazov a metafor. I vďaka nej dodnes patrí Jozef Mokoš medzi najrecitovanejších básnikov na súťažiach v umeleckom prednese, pri Hviezdoslavovom Kubíne dokonca patrí medzi prvú desiatku. Všetky jeho zbierky sú vždy beznádejne vypredané a každé vydanie básní vzbudilo veľký recitátorský, ale aj čitateľský záujem.
Cesta jeho básní k čitateľom však nebola vždy hladká. Keď mu v roku 1969 vyšla básnická skladba Jesenné litánie, kniha bola na základe straníckeho rozhodnutia ešte v tom roku sťahovaná z knižníc a zošrotovaná. Ideológovia v nej totiž vycítili smútok z príchodu okupačných sovietskych vojsk v roku 1968. Možno i preto boli medzi jednotlivými vydaniami dlhé odmlky, ale pravdou je, že ho od poézie odklonila aj profesia bábkara, dramatika a dramaturga.
Z Bystrice do Bratislavy
V roku 1962 nastúpil do vtedajšieho Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici (KBD, terajšie Bábkové divadlo na Rázcestí), z ktorého odišiel po politickom nátlaku až v roku 1981. Pôsobil v ňom na rôznych postoch a jeho hry či dramatizácie sa stále uvádzajú v bábkových aj v činoherných divadlách. Počas pôsobenia v divadle sformoval silné zoskupenie významných osobností (napr. básnik Mikuláš Kováč, režisér a mím Ctibor Turba, režisér Ľubomír Vajdička, literárny vedec Milan Jurčo, spisovateľ Ladislav Ballek, dramatik Peter Kováčik), s ktorými vytvoril umelecky podnetné a provokujúce prostredie. Divadlo sa aj vďaka tomu stalo jedným z najvýznamnejších bábkových divadiel v bývalom Československu.
Prelomovým sa stalo jeho videnie zmyslu divadla pre deti, obraznosť a hravosť divadelného myslenia. Otvoril sa aj činoherným postupom, virtuózne a originálne pracoval aj s tradičnými bábkami a postupmi. Do histórie slovenského divadelníctva sú hlboko zapísané mnohé kultové inscenácie tej doby Kráľ jeleň (1979, réžia Ľ. Vajdička), Malé klauniády (1980, réžia: C. Turba), v 70. rokoch inscenovanie Rozprávok Milana Rúfusa, Krása Nevídaná v réžii Pavla Uhera, trilógia Feldekových hier s postavou Botafoga a hlavne v tej dobe nevídaný medzinárodný trojprojekt Jánošík I, II, III v réžii najvýznamnejších bábkarských režisérov. Okrem KBD na ňom participovalo aj Divadlo DRAK z Hradca Králové a Teatr lalki i aktora z Poznane. Projekt mal aj svoje veľmi úspešné – unikátne trojmedzinárodné pokračovanie v Starom divadle Karola Spišáka v roku 2010 v gescii Ondreja Spišáka.
S bystrickým súborom je spätý aj vznik najhranejšej Mokošej hry pre deti o dvoch nezbedných kocúroch Hasprčkovi a Mrcúlikovi s názvom Zahrajte sa s nami. Po vynútenom odchode z Banskej Bystrice nasledovalo nie vždy ľahké obdobie aj mimo profesionálnych bábkových divadiel. Neskôr pôsobil napríklad v Bábkovom divadle v Žiline či v Bratislavskom bábkovom divadle, kde pokračoval či už v spolupráci s režisérmi Karlom Brožkom, Ondrejom Spišákom, Martinom Kákošom, Pavlom Uherom a Ľubomírom Vajdičkom, ale vznikli aj nové spolupráce ako s Jánom Uličianskym. Za prelomové sa však považuje jeho pôsobenie vo funkcii dramaturga Poetického súboru Novej scény v Bratislave v rokoch 1983 – 1991. Okrem svojej poetiky priniesol objavné tituly s hlbokým etickým a ľudským rozmerom – protivojnové romány ako Hlava XXII Josepha Hellera či Deň dlhší ako ľudský vek Čingiza Ajtmatova, protikonzumný román Generálny zázrak Vladimíra Párala a iné, vrátil do divadla Petra Karvaša či potvrdil kvality hier Karola Horáka.
Básnik Mokoš bol a stále je prítomný aj v dramatikovi Mokošovi. Okrem zhodného poetického rukopisu, ktorý je plný hĺbky a múdrosti starých druidských bardov, je prítomný i vo využívaní prvkov hry a hravosti, princípu naruby, antropomorfizácie, v silnom symbolickom videní sveta či v prekvapujúcom rozohrávaní známych znakov v nových, ale dôsledne zvnútornených a pochopených poeticko-tragizujúcich či poeticko-humorných situáciách.
