To však neznamená, že dielo nebude pri každom ďalšom stretnutí s publikom iné. Autonomy, ich spoločné dielo a zároveň vyvrcholenie Kúdeľovej trilógie, bude mať premiéru v bratislavskej A4 – priestore súčasnej kultúry vo štvrtok večer.
Ako uchopiť tanec
Autonomy je uzavretím trilógie, ktorej predchádzali predstavenia Autopilot a Autocorect. "Trilógia vznikla spontánne a beriem ju ako vnútorné prežívanie momentálneho obdobia, ktoré v čase vzniku diela v sebe riešim. Zároveň je to reflexia samej seba vo svete alebo v blízkom okolí,“ približuje Soňa Kúdeľová.
Autonomy reflektuje minulý rok a prvú polovicu tohto roka, no neponúka uzavretie ani finálny odkaz k tomuto obdobiu. "Je živým procesom a aj výsledné dielo je o samotnom procese, ktorý sa neustále niekam posúva. Tak ako sa hýbem aj ja.“
Prvé predstavenie Autopilot bolo o návrate k tancu. "Vrátila som sa ním na tanečnú scénu po vyše roku, keď som sekla s tancovaním – pre zdravotné problémy a psychický stav. V Autopilote som sa snažila uchopiť samu seba v tom, čomu sa venujem celý život a čo mi dáva zmysel, no nebola som si v tom istá.“ Autopilot je teda o postupnom získaní istoty, o postavení sa na scénu.
Jej kolega Boris Vitázek, autor hudby, svietenia a audiovizuálnej scény, hovorí: "Pre mňa je Autonomy najmä o tvorbe prostredníctvom veľmi osobných impulzov, s ktorými sa stretáva mnoho ľudí. Tak trochu je aj o prokrastinácii (odkladaní vecí na neskôr), o vyrovnaní sa s tým, či sa naozaj venujeme tomu, čo chceme.“
V pokračovaní Autocorect bol jedným z motívov multitasking (zaoberanie sa viacerými úlohami naraz) a internet, ktorý zahlcuje podnetmi.
Soňa Kúdeľová vraví: „Aktuálne sa mi Autocorect hrá ťažšie, pretože túto fázu mám už za sebou. V Autonomy je už môj život na scéne, kde zastávam viacero funkcií, ustálený. Som tanečnica, ale pracovne sa vkladám aj do samotnej komunity súčasného tanca v Bratislave a formovania jej rôznorodých aktivít, ktoré pozdvihujú to, čo robím.“
„Vyvrcholenie trilógie Autonomy je o uchopení tejto náročnej profesie. Prechádzam mnohými fázami, niekedy sa zobudím s pochybnosťou, prečo a pre koho to vlastne robím, čo a komu tým chcem povedať. Mojím médiom je telo a pohyb, no niekedy je veľmi ďaleko a je ťažké ho uchopiť.
Stále je to však médium, ktoré je pre mňa absolútne prirodzené a postupne si uvedomujem, že menej rozprávam a viac sa zameriavam na telo. V Autonomy s ním vediem fyzický dialóg. Cez telo sa dostávam do svojho vnútra a tam hľadám svoju autonómnosť,“ približuje Kúdeľová. Dodáva, že výsledné dielo je stále procesom. Je o tvorbe diela.
Telo povie, ako sa hýbať
Boris Vitázek, ktorý je aj dramaturgom predstavenia, objasňuje: "Pri Autonomy mám kľúčové slovo podvedomie. Hľadanie spôsobu, ako sa k nemu dostať a niečo z neho vydolovať, čo je veľmi náročné. Vedieť vystúpiť zo seba a pokúsiť sa pozrieť na seba bez zaujatia a vyťažiť z toho čosi podnetné.“
A ako vyzerá spoluautorstvo v praxi? "Moje kľúčové slová a spôsob uvažovania sa nemusia zhodovať so Soninými, no stretajú sa. Soňa v tom má mnoho svojich tém, mňa zaujíma prokrastinácia, možno až vyhorenie, strach z tvorby a jeho postupné uvoľnenie do radosti.“
Autonomy je naratívom tela. Kúdelová hovorí: "Nechávam telo, aby mi povedalo, ako sa hýbať. Je to plynulý dialóg, ktorý sa rozvíja, niekde sa zasekne, stagnuje, zmení smer, roztopí sa, oddýchne si, prepína sa alebo bojuje s iracionálnou mysľou.“
Umelci zamýšľali využiť senzor na pohyb, ktorým by tanečnica ovládala médium, napríklad zvuk. "Nešlo to, pretože Soňa je celý čas vo švungu. Nevie, koľko prešlo času a aký má nasledovať zvuk. Senzor si vyžaduje kontrolu, preto sme od toho upustili a ponechali sme Soni voľnosť,“ vysvetľuje Vitázek.
Kúdeľová dodáva, že ústredným princípom je aktuálny dialóg mysle a tela. "Uplynulý rok bol vhodný na ponorenie sa do vnútra a skenovanie toho, ako a prečo myslenie funguje. V Autonomy sme teda nechali mysli aj telu voľnosť,“ uzatvára umelkyňa.
