Herečka Annamária Janeková: Aj nepríjemné veci musíme hovoriť nahlas

Ako vám napadol názov inscenácie FANTOMAS?

Ide o skratku a mnemotechnickú pomôcku – F ako fakty, A ako autor, N ako nálepkovanie, T ako titulky, O ako obrazová manipulácia, M ako mozog, A ako argumentácia a S ako strach. Na inscenácii sme spolupracovali so združením Zvoľ si info a s konzultantkou Kristínou Blažekovou.

Zvoľ si info píše o FANTOMASovi toto: „S naším FANTOMASom bezpečne posúdiš, či je článok kvalitný a stojí za to, alebo či sa s tebou náhodou nesnaží tak trochu manipulovať. Skrátka, keby bol internet obrovský supermarket s informáciami, tak FANTOMAS slúži ako výživový poradca, ktorý ukazuje na problematické aspekty jednotlivých mediálnych produktov. Zvyšok je už len na tebe!“

Ide o autorskú hru, ktorú režírovala Valéria Schulczová. V akom rozsahu vám prenechala slobodu pri jej tvorbe?

V absolútnom. Chcela, aby sme si napísali vlastné monológy a aby sme v úvodnom, pracovne pomenovanom „detskom“ monológu vychádzali z vlastnej skúsenosti. Neskôr sa tento detský príbeh rozvíja do inej sféry. Hoci sa mení na fikciu, stále súvisí s tou osobou a vnímame jej príbeh prostredníctvom všetkých okolností, ktoré sa jej udiali.

Sledujeme, čo sa z postavy stáva. Moja postava sa ako dieťa stretáva s dievčaťom, ktoré šikanuje a terorizuje všetky deti v triede. Ide o príbeh, ktorý sa mi počas vyrastania v Nemecku naozaj stal. Príbeh sa začína tak, že príde nová spolužiačka Nina a ja som s ňou konfrontovaná. Môjho najlepšieho kamaráta sotila zo zábradlia a on následne spadol hlavou na kamenný schod.

Sledujeme, ako sa z mojej detskej a nevinnej postavy, ktorá vo viere, že svojho kamaráta a všetkých, ktorých má rada a musí ich ochrániť, stáva človek, ktorý uverí, že je spasiteľ. Na začiatku to bola nevinná konšpirácia s úmyslom postaviť sa šikanujúcej Nine, ktorá prerastá a postava sa pred očami divákov mení na „dezinfluencerku“.

Divadelné prevtelenia Annamárie Janekovej

Fotogaléria 10 fotiek

+7

Akým spôsobom vás režisérka usmerňovala?

Vždy sme priniesli napísaný materiál, ktorý sme prečítali a spolu s ňou a s dramaturgičkou Terezou Hladkou ho poupravili. Texty sme opakovane prechádzali. Napríklad dialóg medzi dvoma ženami, ktoré chystajú expedíciu, napísala Valéria Schulczová a Tereza Hladká. Nosné príbehy štyroch hlavných postáv si vymyslel každý sám.

Keď ma režisérka oslovila do projektu, mala som obrovskú radosť. Zároveň sa vo mne miešali pocity strachu, rešpektu a tlaku vytvoriť niečo zaujímavé a kvalitné. Je to moja druhá skúsenosť s autorským divadlom a písaním divadelného textu. Ďakujem Valérii aj Terezke za dôveru, profesionálny prístup a podporu počas celého skúšobného procesu.

Podobne prebiehal aj tvorivý proces pri Kráse nevídanej. Ako by ste porovnali tieto dve skúsenosti? Čo bolo intímnejšie?

V Kráse nevídanej prezentujeme divákom svoje srdce a dušu. Všetko to krehké, s čím sme sa ako ženy stretli počas dospievania a vo vzťahoch. Bolo to ozajstné a bolestivé, čo však neznamená, že Fantomas nie je autentický.

Tiež vychádza z nejakej našej skúsenosti, príbeh postáv sa ale vyvíja do inej sféry. V Kráse nevídanej sa pozeráme na svet, ktorému ženy čelia, či už je to nespravodlivosť v spoločnosti, postavenie žien alebo stigmatizácia duševného zdravia. Vo Fantomasovi je téma iná.

Povedali by ste, že základom témy vo Fantomasovi je strach?

Hlavnou témou sú konšpiračné teórie, dezinformácie a hoaxy, a keďže ide o široké spektrum, je ťažké zhodnotiť to len slovom strach. Ten je súčasťou celku. Strach nie je to jediné, čo sa s touto témou spája.

Čo ešte?

Nevedomosť, nevzdelanosť. Strach je veľký faktor, o tom sme sa často rozprávali. Konšpirátori sú presvedčení, že určité udalosti alebo situácie sú v zákulisí tajne manipulované mocnými silami s negatívnym zámerom. Alebo falošne naznačujú, že nič sa nedeje náhodou a že náhody neexistujú. Nič nie je také, ako sa zdá, a všetko so všetkým súvisí. Rozdeľujú svet na dobrý alebo zlý a tak ďalej.

Aké malo pre vás osobne následky dospievanie v dobe internetu a sociálnych sietí?

Tereza Hladká nám počas skúšobnej doby priniesla knihu Sila rozumu v bláznivej dobe. Autor Ján Markoš to výborne vysvetľuje – ľudia podľa neho nerozumejú veciam ani slovám. Nadávame si výrazmi ako liberál, fašista, slniečkar či progresívec, ale nikto vlastne nevie, čo tieto slová naozaj znamenajú.

Absolútne strácajú význam. Markoš hovorí, že slovo dokáže ublížiť rovnako ako akcia. Aj slovami sa všetci tí, ktorí chcú, dokážu pričiniť na dehumanizácii. Môžeme to vidieť na tom, ako ľudia vrátane našich politikov prirovnávali utečencov, či už zo Sýrie, alebo z Ukrajiny, k hávedi či parazitom.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo na príbehoch vašich hereckých kolegov?

Áno, Katrin. Príbeh rómskeho dievčaťa, ktoré je ostrakizované. Schytávala to z každej strany, nielen od spolužiakov, ale aj od učiteľov.

Myslíte si, že by internet mal byť nejakým spôsobom regulovaný, aby nedochádzalo k takému masovému šíreniu dezinformácií a konšpiračných teórií?

Dobrá otázka. Áno, určite by mal byť. Okrem toho by každý mal dostať návod na to, ako si overovať informácie, a to už na základnej škole. Mala by to byť súčasť vzdelávania.

Foto: Ľuboš Kotlár

krasa nevidana Annamária Janeková v inscenácii Krása nevídaná.

A čo so staršou generáciou? Často sa stáva, že títo ľudia považujú to, čo je napísané, za pravdu. Sú zvyknutí veriť tomu, čo je v novinách a v televízii. Ako ich vzdelávať?

Toto je náročná otázka. Myslím si, že záleží na tom, v akej krajine a prostredí sa človek nachádza. Cieľom tejto inscenácie je otvorenie dialógu. Chceme publiku ukázať problematiku a tak vytvoriť priestor na to, aby sme začali kriticky myslieť. Aby sme sa zaujímali o vzdelanie a skutočné fakty.

Alebo aby sme boli ochotní počúvať sa navzájom. Nechceme sa hádať, ale vzájomne sa pochopiť. Dôležitá je empatia – zaujímať sa o toho druhého, o dôvody, pre ktoré má také názory, aké má. Je ťažké viesť s niekým dialóg. Rozmýšľame veľmi definitívne – keď je to raz takto, je to takto a hotovo.

Sociológ Michal Vašečka nám počas čítačiek hovoril, že Slováci nerozumejú tomu, že človek ako jedinec je bytosť. Nerozumieme tomuto zvláštnemu konceptu, že človek je fluidný, vyvíja sa a mení. Problémom tiež je, že spoločnosť nechce počúvať mladých – často sa stáva, že podľa starších nemáme právo na vyjadrenie našich názorov, pretože podľa nich nemáme dostatok skúseností. Dospelí si myslia, že vedia všetko najlepšie, a že deti musia len poslúchať. Tým limitujeme mladých ľudí o ich možnosť vyjadriť sa.

Foto: Ľuboš Kotlár, archív DPOH

krása nevídaná Z inscenácie Krása nevídaná.

Za Krásu nevídanú ste prednedávnom získali Cenu Tatra banky za umenie v kategórii Mladý tvorca. S akými pocitmi ste preberali ocenenie?

Vo svojom príhovore som zdôraznila, že zanedbávame vzdelávanie. Zároveň by sme mali ľudí viesť k tomu, aby vyhľadávali umenie, ktoré nás kultivuje a zušľachťuje. Myslím si, že ide o veľký problém, pretože nám chýba formovanie a kultivovanie ľudí. Potom sa presadzujú rôzni neonacisti, konšpirátori a ľudia, ktorí sú netolerantní, agresívni a rasistickí.

Všímam si, že tribálne väzby sú dôležitejšie ako profesionalita, morálka, talent a schopnosti. Po jednom z predstavení Krásy nevídanej som si vypočula názor, že sa cez náš text len sťažujeme. Možno je to pravda, ale je potrebné hovoriť veci nahlas. Aj tie nepríjemné.

Som veľmi vďačná divákom a, samozrejme, celej porote z Ceny Nadácie Tatra banky, ktorí našu hru ocenili a zdieľali s nami konfrontačne-nekomfortné nepríjemno. Som vďačná, že akadémia empaticky prijala naše dielo, porozumeli mu a ocenili hereckú a umeleckú hodnotu Krásy nevídanej.