Aktuálne účinkujete v seriáli Dunaj, k vašim službám. Ako sa vám hrá v dobovom prostredí a v historickom deji?
Veľmi sa teším, že mám túto príležitosť, lebo je to zaujímavý scenár, aj trocha edukatívny. Diváci si môžu predstaviť, ako sa žilo v dobe na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia a čo sa vtedy dialo na Slovensku z politického hľadiska. Moja postava sa zatiaľ na obrazovke objavuje veľmi málo, ale vraj sa má rozvinúť aj jej príbeh.
Vám kedysi dávala herecké rady vaša mama, ktorá stála na javisku od svojich 15 rokov, teraz ste vy v tejto pozícii voči svojmu synovi Matejovi, ktorý účinkoval v seriáli Chatári. Vraj ste mu vysvetlili, čo obnáša herecká práca. Čo teda?
Áno, mojou prvou učiteľkou herectva bola moja mama, keď som mal desať rokov, prechádzala so mnou texty a vysvetľovala mi, o čom je herecká profesia. Svojmu synovi som doteraz veľa rád nedal, lebo dlhé roky som nechcel, aby išiel v mojich šľapajach – práve preto, že viem, čo táto profesia obnáša. Mnoho ľudí si myslí, že žijeme jednoduchý a pohodlný život, ale nie je o tak.
Niekedy pracujeme od šiestej ráno do polnoci a ráno už ideme na skúšku do divadla, potom do rozhlasu, do dabingu, a znova sa musím učiť texty, niekedy je ich toľko, akoby ste sa mali z večera do rána naučiť celé Mor ho! Naozaj to nie je jednoduchá profesia. Synovi Maťovi som dal len základnú radu, povedal som mu to najpodstatnejšie: keď sa postavíš pred kameru, v tvojich očiach musím vidieť, ako tá postava myslí. Musím ti veriť, že to, čo hovoríš, naozaj aj cítiš.
Vašou domovskou divadelnou scénou je Divadlo Astorka Korzo '90, ktoré si rado vyberá horúce spoločenské témy, aj keď niekedy majú korene v dávnej histórii. Tak je aj pri hre Nevesta, kde hráte úplatného úradníka – ako sa vám hrala postava dobového politika?
Nie je to prvýkrát, keď hrám politika, v divadle alebo v televízii. Autorom hry je Ladislav Grosman, napísal aj Obchod na korze, podľa ktorého vznikol známy oscarový film. Grosmanova Nevesta, po ktorej siahol režisér Juraj Nvota, hovorí o prvom transporte židovských dievčat za druhej svetovej vojny. Extrémizmus je stále prítomný nielen na Slovensku, ale v celej Európe.
Preto je dôležité, aby sa takéto predstavenia v divadlách hrali a aby na ne chodilo čo najviac mladých ľudí. Aby vedeli, čo sa vtedy dialo, aby vedeli o koncentračných táboroch, o nepochopiteľných deportáciách židovských obyvateľov – je dobré všetky tieto veci pripomínať, lebo hrozba, že sa niečo podobné môže opakovať, je tu stále.
Boli ste známy tým, že ste sa angažovali v spoločensko-politických témach. Stále sa zaujímate o politiku a veci verejné?
Pred asi 25 rokmi, v roku 1998, som bol mnohonásobne aktívnejší, veď som aj mal o tých 25 rokov menej… Bol som veľmi zapálený pre spravodlivosť, v politike, v celej spoločnosti. Keď som videl neprávosti vo vtedajšej vláde a mohol som svojím verejne vysloveným názorom pozitívne ovplyvniť myslenie ľudí, tak som to aj robil.
Dnes už nie som taký aktívny, ale politiku a dianie v spoločnosti stále sledujem, pretože to považujem za veľmi dôležité. Najmä si treba upratať v hlave a netreba veriť všetkému na sociálnach sieťach. Veľmi ma mrzí, že ľudia veria rôznym hlúpostiam, ktoré šíria neodborníci či už o covide, o politike, o Ukrajine a mnohých iných veciach. To je podľa mňa jeden z najväčších problémov dnešnej spoločnosti.
Vaša mama na vás prezradila, že ako chlapec ste museli skončiť s futbalom, pretože ste boli veľmi slušný. Keď ste do súpera nechtiac vrazili, zastali ste, aby ste sa mu ospravedlnili a on zatiaľ utekal a strelil gól. Zostalo vám to doteraz? Prenáša sa táto vlastnosť aj do iných sfér života?
Je pravda, že som sa ospravedlňoval aj vtedy, keď do mňa niekto narazil a ja som spadol – povedal som prepáč. S futbalom som však neskončil iba preto, vtedy som už začal nakrúcať seriál Spadla z oblakov a, žiaľ, nemal som čas aj na tréningy. Či som naďalej taký istý? Úplne nie, odvtedy som sa trocha obrnil voči tejto vlastnosti, že sa k hocijakej agresii postavím tak, že poviem prepáč. Stále som však presvedčený, že treba tlmiť akýkoľvek agresívny pocit vo svojom vnútri.
Začínam od seba, aj ja som kedysi bol nepríjemný za volantom, keď ma niekto na ceste ohrozil. Teraz sa snažím veci riešiť s úsmevom, aj keď niekto spraví nejakú hlúposť, hlavne, keď sa ten druhý šofér za svoju chybu ospravedlní. Smutné je, ak niekto spraví chybu a ešte vám potom začne nadávať. Napriek tomu stále verím, že dobro zvíťazí, že keď dávate zo seba akékoľvek dobro, vráti sa vám, v akejkoľvek podobe.
Mali ste len desať rokov, keď ste prvýkrát stáli pred kamerou, necítite sa už tak trochu ako televízny pamätník, keď ste začali tak skoro?
Je to neuveriteľné, ale tento rok to bude polstoročie, čo sa venujem herectvu. Rozhodne som už pamätníkom! Keď sa v televízii začali púšťať filmy pre pamätníkov, boli staré 20–30 rokov a ja sa môžem pozrieť na film, ktorý som natáčal pred 50 rokmi.
Môj prvý film bol Pacho, hybský zbojník, a o rok to bude 50 rokov, odkedy som prvýkrát stál na javisku, prvú divadelnú premiéru som mal v roku 1974. Odvtedy ma to stále baví a stále si myslím, že herecká práca má zmysel, že divadlo má obrovský význam.
Keď ste ako dieťa nakrúcali populárny seriál Spadla z oblakov, vraj ste mali v škole ešte lepšie známky ako zvyčajne, aby vám to rodičia nazatrhli. Pomohlo vám, že boli na vás takí prísni?
Určite. Mal som skvelého otca, ktorý bol veľmi spravodlivý, dobrý, ale zároveň aj prísny. Povedal mi milión nádherných myšlienok, medzi nimi zdôrazňoval pokoru a obrovskú zodpovednosť, perfekcionizmus. Otec bol perfektný vo svojom povolaní a hovoril mi, že ak chcem byť dobrým hercom, nesmiem to robiť „ľavou zadnou“, ani iba na sto percent, ale na stotridsať percent.
Počas natáčania Spadla z oblakov som dostal podmienku, aby som mal dobrý prospech, lebo ma muselo uvoľniť z vyučovania ministerstvo školstva. Nechodil som do školy skoro rok, iba na skúšky z jednotlivých predmetov. Dva-tri týždne som bol v Tatrách na filmovačke, potom som sa doma zatvoril a drvil som sa, že som týždeň vôbec nevyšiel von, aj keď ma mama vyháňala na vzduch. Vedel som, že by ma zo školy neuvoľnili, keby som nemal tie najlepšie známky. Pochopil som, že iná cesta nie je.
Boli ste rovnako prísny aj vy na svoje deti?
Neviem, či sa to dá nazvať prísnosťou, ale asi nie som až taký prísny ako bol môj otec, doba sa zmenila. Jeden syn Jakub má už 30, druhý Jojo 23 a tretí Maťo 19 rokov, ale pri všetkých som sa snažil viesť výchovu dlhými rozhovormi. Určite nie bitka ani krik, ale otázky a odpovede, kde mu poviem svoje predstavy ako byť úspešný a šťastný.
Dookola sa treba rozprávať, aj keď sa rodičovi niečo nepáči, začať znova, hoci od nuly. Donekonečna opakovať myšlienky, o ktorých si myslím, že dieťaťu pomôžu nasmerovať si život na správnu cestu. Vediem ich k tomu, aby boli zodpovední k sebe samému, slušní, poctiví a pokorní, tomu ma učil aj môj otec. Zatiaľ som so svojimi synmi spokojný. Najstarší Jakub je kameraman a strihač v Markíze, čiže tiež je v brandži. Stredný Jojo sa venuje grafickému dizajnu. A Maťo začína koketovať s herectvom.
Aj vaše divadlo Astorka pôsobí „rodinne“, ste spolu zohratý tím. Podieľate sa nejako aj na výbere inscenácií?
To má v náplni dramaturg alebo režisér, ale ak herec navrhne zaujímavú predlohu, ktorá má divákovi čo povedať o tejto dobe, riaditeľ aj režiséri sú radi, keď dostanú dobrý tip a mnohokrát sa to aj stalo. Úspech Divadla Astorka za 33 rokov od jeho vzniku je aj vo výbornom výbere väčšiny hier, a keďže sme spolu už toľké roky, sme naozaj zohratí ako jeden symfonický orchester.
Poznáme sa navzájom, vieme si nahrávať, zachrániť sa, keď niekomu vypadne text, vieme o sebe skoro všetko a dohovárame sa očami. Naozaj sme ako jedna rodina, dokonca sme asi desať rokov chodili spolu na letné dovolenky, v zime na lyžovačky, na jarné prázdniny. Až sa nám kolegovia z iných divadiel čudovali, že keď spolu hráme celú sezónu, ani potom nemáme potrebu oddýchnuť si od seba.
Na čo najbližšie sa tešíte u kolegov v iných divadlách?
V tom mám trocha rezervy, ale v Národnom divadle mám vytypované tri-štyri predstavenia, ktoré si určite chcem pozrieť.
So synom si vraj robievate filmové večery, keď si pozriete aj tri filmy za sebou. Zhodnete sa vo výbere?
Môj najmladší, Maťo je filmový žrút, sleduje asi dvesto filmov ročne a stovky seriálov… Aj keď v číslach trocha preháňam, stále je nalepený na obrazovke a ja som mu vďačný, že som vďaka nemu objavil mnohé vynikajúce seriály aj filmy. Napríklad počas covidu mi ukázal Money heist (Papierový dom) alebo Designated Survivor (Prezident v poradí), kde hrá Kiefer Sutherland.
Šialené sci-fi alebo veľa strieľačiek pozerať nemusím, ale odporučil mi naozaj dobré veci. Maťo je ako Quentin Tarantino: Tarantino robil v požičovni a videl tisícky filmov, a aj vďaka tomu potom natočil také skvelé veci ako Pulp Fiction. Takže uvidím, čo z Maťa vyrastie… (smiech)
Vo vašej rodine je silná nielen herecká či umelecká tradícia, ale aj športová, aj vaši rodičia spolu účinkovali v ľadovej revue, vy sa v zrelom veku venujete horolezectvu. Čím si vás získalo? Je to iný typ adrenalínu? Alebo vás prilákali hory?
Odkedy som schopný vnímať svet, milujem hory! Mám rád aj more, ale keby mi dal niekto na výber, či chcem žiť v Tatrách či Alpách, alebo pri mori, vyberám si hory. V Tatrách som nakrúcal ako desaťročný Pacha, hybského zbojníka aj Spadla z oblakov, chodili sme tam s rodičmi a vždy ma lákala turistika. Pestujem teda skôr vysokohorskú turistiku s horskými vodcami, než horolezectvo.
Začalo sa to asi pred 12 rokmi, kde ma pri symbolickom svätení lán náhodou objavili medzi divákmi a poprosili ma, aby som prečítal jednu horolezeckú poviedku. O rok som akciu už moderoval a odmenili ma výstupom na Gerlach s horským vodcom.
Takže ste začali rovno Gerlachom?
Áno, odvtedy sme vystúpili na štrnásť dvojtisícových štítov, ale žiadny veľký horolezec zo mňa nie je, idem maximálne do obtiažnosti stupňa štyri. Leziem vždy zásadne len s horským vodcom, môj osobný vodca je Peter Tomko. Mávame šťastie na krásny výhľad.
Keď stojíte na vrchole Gerlachu a pod sebou vidíte polovicu Slovenska, je to vzrušujúci pocit. Je v tom aj trocha strachu, snahy prekonať sám seba, keď je pod vami 150-metrová kolmá stena, ale pod prísnym dohľadom profesionála je lezenie bezpečné, aj vzrušujúce a nádherné.
Spoliehate sa na odborníkov aj v iných oblastiach?
Rozhodne! Táto téma je v spoločnosti veľmi aktuálna, lebo ľudia vďaka sociálnym sieťam veria rôznym hlúpostiam a prestávajú veriť odborníkom. Keď sa nám pokazilo doma umývadlo, povedal som si, že mnohé veci si viem na chalupe opraviť sám, zvládnem aj opraviť drez. Nakúpil som tesnenia a všetko možné, dres som rozobral a pasoval som sa s ním asi štyri hodiny – nepodarilo sa.
Nakoniec som musel zavolať inštalatéra, ktorý sa tomu venuje 20 rokov, a on to mal za chvíľu opravené. Takže sa spolieham na odborníkov. Keď ma bolí zub, nejdem za ortopédom ani za susedom holičom, ale k zubárovi, keď potrebujem právnu radu, nepýtam sa kolegu herca, ale právnika. Je absurdné, koľko ľudí verí hlúpostiam, ktoré si prečítajú na sociálnych sieťach, či sa to týka covidu, alebo vojny na Ukrajine. Z toho som šokovaný.
Hrali ste aj hlavnú postavu vo filme Vojtech, bol to smutno-smiešny nemožný muž, ktorému sa v živote hádam nič nevydarilo. Vravíte, že na chalupe ste šikovný – je niečo, čo vám nejde, v čom ste „nemožný“?
Vo všetkých IT záležitostiach, za počítačom som úplný dinosaurus a na mobilnom telefóne využívam len asi štyri percentá jeho funkcií. Je to aj mojou lenivosťou, lebo mám synov, ktorí vedia oveľa viac a pomáha mi aj švagor. Raz, keď mi zmizli všetky e-maily som zrazu nemohol nikoho z nich zohnať.
Sadol som si k tomu a po niekoľkých hodinách sa mi ich nejakým zázrakom podarilo obnoviť, lenže vôbec neviem ako. Viem však robiť s drevom – na chalupe opravím dvere, postavím stôl aj postele, viem spíliť strom a zatesať podľa starej hrady novú, na drevenici sme si sami menili aj strechu, v tom sa cítim zdatný. Ale v IT som naozaj nemožný.
Čítajte viac Herec Gregor Hološka si ako invalidný neurotik najviac užil jazdu na elektrickom vozíku
Postavu Vojtecha ste si očividne užívali, ponúkajú sa vám vo filmoch či seriáloch skôr komediálne postavy?
Nie tak celkom, aj keď vzhľadom na to, ako vyzerám, princa už hrať nemôžem, ani Romea (smiech). Režiséri sa inšpirujú aj hercovým výzorom a keby ma ako namaskovali, dvojmetrového Jánošíka zo mňa neurobia. Postavy ako Vojtech ma bavia, v tomto prípade scenárista a režisér Viktor Csudai písal postavu priamo pre mňa.
O Vojtechovi sme sa rozprávali desiatky hodín, rozoberali sme, aký je to človek, čo všetko zažil, aby mu bolo v očiach vidieť, ako myslí – aj vtedy, keď nemá text. Divák musí vidieť Vojtecha, Romea či Jánošíka a nie herca, ktorý ho hrá. Tento film sa vydaril nielen vďaka dobrému scenáru, ale aj vďaka nadšeniu – všetky zložky sa zapojili na sto percent. Bez rekvizitára, osvetľovača ani bez kostymérky a všetkých ľudí v štábe dobrý film neurobíte.
Kde vás uvidíme najbližšie?
Natáčame pre RTVS nový historický seriál s pracovným názvom Niekedy v Európe, poníma obdobie od roku 1912 do začiatku druhej svetovej vojny. Scarlett Čanakyová postavila svoj skvelý scenár na príbehu dvoch rodín. Cez rodiny mäsiara a krčmára vidíme naše dejiny od prvej svetovej vojny cez rozpad Rakúsko-Uhorska až po nástup nacizmu, arizáciu, druhú svetovú vojnu.
Ja hrám krásne napísanú postavu mäsiara Belsberga, ktorého seriál zachytí ako 45-ročného až po 88-ročného. Aj tu je vynikajúci scenár a všetci, ktorí sa na seriáli zúčastňujú, pracujú s nadšením. Teším sa, keď v septembri príde na obrazovky, len škoda, že bude mať iba osem častí. Ale možno si dovtedy znova zopakujeme Shakespearovho Romea a Júliu na hrade v Hronseku.
Chystali sme ho asi tri roky, potom nám ho prekazil covid, ale napokon v réžii Romana Poláka účinkovalo 23 výborných hercov, s hudbou Ľubice Čekovskej, scénou a kostýmami Petra Čaneckého a choreografiou Laca Cmoreja vzniklo nádherné predstavenie, ktoré ako laterna magica spája dej na javisku s dejom vo vnútri hradu, ktorý sa premieta na stenu.
V hre mám iba malú rolu Kniežaťa, ale fungujem ako výkonný producent. Hra mala veľký úspech, bol to pre všetkých veľký zážitok. Žiaľ, pre finančnú neistotu, ktorá postihla aj potenciálnych sponzorov nevieme, či budeme môcť toto leto predstavenia zopakovať. Ale stále verím, že sa to podarí.
