Do umeleckého života vstúpil v šesťdesiatych rokoch, keď sa umeniu mimoriadne darilo. Nastupovala silná herecká generácia, prišli šikovní dramaturgovia, intelektuálne prostredie bolo prajné aj náročné.
Strnisko sa už vtedy zblížil s najvýraznejšími osobnosťami tej doby, k jeho priateľom a spolupracovníkom patrili aj Lasica so Satinským, Martin Porubjak, Stano Dančiak, Marián Labuda, ľudia, ktorí mali zmysel pre humor a dokonalosť.
Z tohto tvorivého podhubia sa zrodilo napríklad Divadlo na korze, ale objavný bol aj repertoár v iných divadlách či v televízii. A to všetko zastrešoval svojím rozhľadom, vzdelanosťou a autoritou režisér Vladimír Strnisko. Mal vážnosť, rešpekt, dokázal spájať sily, myšlienky a talenty.
Už v mladosti sa odlišoval od rovesníkov hoci aj vzhľadom. Vždy vyzeral dospelejšie, bol statný, múdry a vážny. Nedalo sa s ním len tak nezáväzne rozprávať. Každá generácia potrebuje aj takúto osobnosť a Vladimír Strnisko si svoje poslanie ešte stále plní. Jeho tvorba je bohatá a rôznorodá, ale spája ju schopnosť kombinovať poéziu a intelekt.
Vytvára inscenácie náročné, komplikované, ktoré však neprestávajú byť divadlom a pôsobia na všetky zmysly. Zamestnávajú mozog, ale zároveň diváka chytia za srdce. Poskytnú hlboký zážitok, nielen intelektuálnu drezúru.
Vie rozochvieť
Vďaka svojim schopnostiam sa dostal Vladimír Strnisko na závideniahodné pozície, viedol Činohru SND aj pražský Činoherný klub. Mohol pracovať s tými najlepšími hercami a vedel si vyberať tie najzaujímavejšie tituly.
O jeho inscenáciách sa hovorilo, patrilo sa ich vidieť a ľudia boli aj na ne prirodzene zvedaví. Spomínam si napríklad na Dvanásť stoličiek na Novej scéne z roku 2001 alebo Rozbitý džbán Heinricha von Kleista v SND z roku 2011.
Čítajte viac V Štúdiu L+S má baviť svojrázna Pani plukovníková
Udalosťou boli aj Nebezpečné vzťahy, kde hlavné úlohy hrali Anna Javorková a Ingrid Timková a bolo to plné napätia. Strnisko dokáže na javisku vytvárať situácie, kde je premyslený každý detail, gesto, pohľad a dovedna to pôsobí ako výrečný celok, ako svojský svet, ktorý si divák s pôžitkom osvojuje a preniká doň, čo mu spôsobuje potešenie a dostavuje sa aj chvenie.
Vladimír Strnisko sa narodil 19. mája 1938 v Martine. Vyštudoval dramaturgiu na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, pracoval ako dramaturg, režisér, pedagóg a mal aj rôzne šéfovské funkcie. V divadle skúsil všetko, čo k tomu patrí – prešiel aj úskaliami, ale svoje súkromie a pozície si vždy ustrážil a obhájil. A tak mu aj k 85. jubileu môžeme zavinšovať ako dôstojnému nestorovi, ktorý čnie ako skala z mora priemernosti.
Diváci ho poznajú skôr cez jeho prácu. Vladimír Strnisko stál napríklad ako dramaturg za slávnymi televíznymi pondelkami. V roku 1968 spoluzakladal Divadlo na korze a stal sa jeho umeleckým šéfom. Ako uvádzajú jeho životopisci, počas troch rokov existencie tejto scény inscenoval päť titulov (napríklad Čakanie na Godota, Môj úbohý Marat).
Po zrušení Divadla na korze v roku 1971 až do roku 1987 pôsobil ako lektor dramaturgie a neskôr (1976) ako režisér na bratislavskej Novej scéne. V roku 1988 nastúpil do SND. Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia bol najskôr hosťujúcim a neskôr interným režisérom v pražskom Národnom divadle (Havel: Záhradná slávnosť, Molière: Tartuffe, Büchner: Dantonova smrť).
Pôsobil tiež ako hosťujúci a interný režisér v Divadle na Vinohradoch (Cid, Maškaráda, Návšteva starej dámy a ďalšie). V rokoch 1993 – 1999 bol riaditeľom Činoherného klubu v Prahe.
To by boli spomienky!
Z mnohých Strniskových inscenácií spomínajú kritici najmä inscenácie Keď sa mačky hrajú (Divadlo SNP v Martine, 1971), inscenáciu Goetheho hry Clavijo, Schillerove Úklady a lásku, Shafferovho Amadea, Ostrovského Aj hlupák sa spáli, Molièrovho Dona Juana, Gogoľove Mŕtve duše.
Čítajte viac Zomrela herečka Viera Strnisková
V SND režíroval Strnisko napríklad hru Samovrah (Erdman), Nebezpečné vzťahy (Hampton – Laclose), S vylúčením verejnosti (Sartre), Svadba (Canetti), Cudzia žena a muž pod posteľou (Dostojevskij), Riaditelia (Besse). Toľko teda konkrétny exkurz do minulosti.
Spomenúť azda ešte treba, že jeho sestrou bola vynikajúca a originálna herečka Viera Strnisková, ktorá zomrela v roku 2013. V rôznych spomienkach som sa dočítala, že bol aj pomocným režisérom, keď natáčal Jakubisko Neveru po slovensky, a že mu objavil troch hercov do toho filmu. Musí mať, skrátka úžasné zážitky, Možno už píše spomienky. Dúfajme.
