Prekvapilo vás, že si Divadlo Andreja Bagara v Nitre vybralo pre adaptáciu práve váš príbeh z 90. rokov?
Len spresním, že román sa odohráva v 90. rokoch, ale vyšiel v roku 2005. Opisoval som v tom čase bezprostrednú minulosť, no po 25 rokoch sa už stala regulárnou súčasťou histórie, ktorú dnešná mladá generácia nepozná. To, že si divadlo vybralo práve Domov, ma najprv prekvapilo, pretože som napísal dokopy jedenásť kníh a toto je staršia, tretia kniha v poradí. Divadlo však hľadalo práve obzretie sa dozadu a ja mám pocit, že práve Domov je moja najvydarenejšia kniha, aj kritika ho ocenila, keď sa dostal do prvej trojice vtedy prvého ročníka súťaže Anasoft litera, hoci hlavnú cenu nezískal. Z tohto hľadiska si vybrali logicky.
Foto: Braňo Konečný
Mali ste ako autor predlohy možnosť ovplyvniť jej divadelnú podobu?
Ani som sa o to neusiloval. Bol som rád, že sa moja kniha ocitne na javisku a od začiatku som divadelnému tímu dôveroval, že je to v dobrých rukách. To, že som do prípravy nevstúpil, je len dobre. divadelníci posunuli príbeh inam, no aj keď sa od knihy odlišuje, emócia zostala rovnaká. Neviem, či by som svojimi zásahmi hre nejako pomohol, skôr by som jej mohol uškodiť. Keď som videl generálku, mal som len jednu-dve vecné pripomienky.
Čítajte viac Mucha vie človeka rozosmiať. Hrdinu novej hry Domov akoby kreslil Woody Allen
Ako ste teda spokojný ako autor s adaptáciou vášho románu na divadelné javisko?
Veľmi. Hra je trocha iná ako kniha, ale to je logické, v knihe má veľkú úlohu rozprávač a jeho opisy deja, ktoré sú možno vtipné, ale na javisko sa preniesť nedajú. V divadle treba veci vyrozprávať dialógmi a tvorcom sa podarilo vybrať to, čo je najvtipnejšie a čo funguje aj vizuálne. Dokonca pridali aj niektoré motívy z mojich prvých dvoch poviedkových knižiek – Kritický deň a Stratené roky. To vo mne spočiatku vyvolávalo otázky, vravel som si, že v samotnom Domove je veľa materiálu, no nakoniec tie gagy z poviedok organicky zapadli do predstavenia. Všetko perfektne sedí, hoci v divadle je to trocha iný Domov ako ten knižný. Chcem vysloviť uznanie aj vďaku celému tímu, hercom i samotnému Divadlu Andreja Bagara.
Pozrite si fotografie z inscenácie Domov v Divadle Andreja Bagara v Nitre
Hlavná postava, novinár Mucha, je antihrdina, nie je schopný prispôsobiť sa novej dobe, niečo vykonať, aby zvrátil sled udalostí. Čím vás zaujímajú takéto typy nehrdinských hrdinov ako u Woodyho Allena?
To prirovnanie k Woodymu Allenovi mi lichotí, aj keď Mucha nie že by bol neschopný prispôsobiť sa, ale nie je schopný konať, aby zobral osud do svojich rúk. Pokúša sa o to, ale je príliš pod vplyvom prostredia, matky, manželky aj okolností a nevie sa vzbúriť. Nevieme, či by sa vôbec mal prispôsobiť, pretože dnes už s odstupom vidíme, že doba, v ktorej sa príbeh odohráva, bola šialená, neprehľadná džungľa. Mucha sa nechcel prispôsobiť, no nevedel ani vzdorovať, nevedel sa s tým nijako vyrovnať a nájsť svoj spôsob, ako prežiť tieto búrlivé časy.
Všetko sa vyvíjalo celkom iným smerom, než sme verili v novembri 1989. Vtedy nikto nečakal, že príde nejaký Mečiar s autokratickou vládou, že budeme svedkami únosu prezidentovho syna, že z parlamentu budú „vyhadzovať“ nepohodlných poslancov, že sa „upíšu diablovi“, keď sa dajú vydierať zákazom prestupu k inej politickej strane. Čakali sme, že tu budeme mať pomaly Rakúsko a nešlo pritom iba o peniaze, mysleli sme, že civilizačne a kultúrne budeme po pár rokoch na oveľa vyššej úrovni.
Foto: Braňo Konečný
Je dnešok v niečom podobný 90. rokom?
V divadle zámerne nedali do popredia, že ide o 90. roky. Dnes je iná doba, máme problémy s konšpiračnými teóriami, hybridnou vojnou a bezpečnostnými rizikami. Tiež sme si nemysleli, že niečo také zažijeme a tiež sa s tým musíme vyrovnávať. Verili sme, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Ukázalo sa, že lož a nenávisť triumfujú ďalej. To však neznamená, že „jedna totalita vystriedala druhú“ – takéto postoje len zakrývajú negatívne trendy. Pre mňa osobne bolo najväčším sklamaním, že spoločnosť naďalej funguje na princípe sily, autority moci, peňazí. Že zákony džungle sú už síce sofistikvanejšie, ale stále sú na strane „našich ľudí“, že niektoré zločiny sú aj dnes len horko-ťažko postihnuteľné. S trochou trpkosti sa dá konštatovať, že od únosu Michala Kováča mladšieho sme sa dostali ku vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Kus cesty sme už prešli, už nie sme postkomunistická krajina, a predsa nás minulosť dobieha.
