Režisér Ján Luterán na tlačovke povedal, že nechce prvoplánovo provokovať, ale prispieť k väčšiemu pochopeniu a súzneniu. Vraj režisér Arcand, ktorého film adaptujete pre divadlo, podáva verziu evanjelia pre ateistu a hľadá niečo zásadné z kresťanstva aj pre neveriaceho. Myslíte si, že hrou Ježiš z Montrealu bude SND provokovať?
Môže to provokovať ľudí, ktorí prídu a očakávajú niečo iné. Napríklad sme kedysi robili v Divadle Andreja Bagara v Nitre s režisérom Rasťom Ballekom Jánošíka – a to nebola inscenácia, ktorá by Jánošíka nejako urážala. Veď to bol text Márie Rázusovej-Martákovej, ale pohľad režiséra mnohých urazil – len preto, že asi čakali zaspievanie pesničky Zbohom buď, lipová lyžka, SĽUK a čosi také.
Tie veci však nijako nedehonestujem. Je to, ako keď niekto ide do kina na Tarantina a niečo sa ho dotkne či ho pohorší. Na jednej sociálnej sieti bol zábavný komentár akejsi panej. Vraj nemá rada tieto moderné veci. Keď to nemá rada, nech to nevyhľadáva, veď jej to nikto nepodsúva. Sú veci, ktoré v tejto inscenácii môžu provokovať a pohoršovať, podobne ako film Posledné pokušenie Krista režiséra Scorseseho s Willemom Dafoeom. Pritom ten film má obrovskú, hlbokú myšlienku a končí sa tým, ako sa viera začína. Pohľad spisovateľa a potom Scorseseho je zvláštny, šialený, ale hlboký. Takže niekoho možno sklameme a iného milo prekvapíme.
Mne sa vaša inscenácia nezdala až taká provokačná.
Vidíte. Dnes mnohých provokuje, keď sú urážaní alebo konfrontovaní. A táto inscenácia nikoho nekonfrontuje ani neuráža, nikomu nič nepodsúva. Divák si môže vybrať niečo pre seba. Dnes hádam nemôže nikoho urážať, keď dáte najavo, že chcete, aby sa medzi ľuďmi šírila láska a pravda, nech sú ľudia k sebe dobrí. Ak to niekoho uráža, nech zostane doma.
Ale dnes sa všetci hádajú, urážajú, sú nenávistní…
Áno, vyhľadávajú konflikty a sú radi provokovaní. Mnohí sa v tom vyslovene vyžívajú, politici to majú radi, naháňajú si tým percentá. Ich názor môže byť diametrálne odlišný. Prepáčte, keď ľudia hádžu volebné lístky do urny tým, čo takto žijú a potom od nich očakávajú, že budú ich morálnym svetlom – to sa mi zdá nezmyselné a absurdné. Keď niekto tvrdí, že chce žiť v normálnej rodine a potom hodí lístok človeku, ktorý má 55 detí a každé má inú matku… Potom sa pýtam: haló, nebojuješ sám so sebou?
Čítajte viac Recenzia: Je inscenácia o Ježišovi v igelite kontroverzná?
O aké publikum sa vlastne usilujete? Koho bude vaša hra zaujímať – veriacich, neveriacich či ľudí s otvorenou mysľou, o ktorých na tlačovke hovoril váš kolega Jakub Rybárik?
Toto predstavenie nevyhľadáva konkrétneho diváka. Keď robíte rozprávku, viete, že prídu na ňu deti, tešíte sa, keď sa na nej zabávajú aj rodičia, ale keď robíte predstavenie ako Ježiš z Montrealu, neriešite, či na to prídu mladí alebo starší. Je tam veľa tém, ktoré sa môžu dotknúť kohokoľvek.
Foto: Robert Tappert
Keď ste dostali rolu herca Daniela Coulomba, ktorý má v pašiovej hre hrať Ježiša, potešili ste sa alebo zľakli?
Zľakol som sa, lebo to nie je jednoduché. Ja, Martin Šalacha, nehrám Ježiša, ale herca, ktorý prešiel nejakou dosť nejednoduchou životnou fázou a hľadal. Bol kdesi preč, v Indii či Tibete, a hľadal – nie vieru či cirkev, ale niečo, čo zmení jeho zlý predošlý život. Našiel niečo, čo nemá konkrétne pomenované, a to chce svojím spôsobom a postojom k životu ľuďom ukazovať. Som neveriaci a nemám problém s kňazom, ale ak vy ako kňaz bojujete s tým, čo reprezentujete, prečo to skrátka nezmeníte? Ja som tiež mal problémy – hovorím za postavu Daniela – a tie som zmenil tým, že som zmenil spôsob života. Takže na hru Ježiš z Montrealu môžu prísť aj deti, teda staršie, aj dospelí, seniori, tínedžeri.
V hre budete originálnym spôsobom ukrižovaný. Ako v scéne, kde ste vákuovo zabalený do igelitov, dokážete dýchať?
Je to ťažké. Ak by mal človek nejaký problém, nielen to, že by trpel klaustrofóbiou, ale mal by trebárs astmu, nebolo by mu to príjemné.
Nemali ste z toho obavy?
Mal, pretože to, čo sa tam deje, nemáte vo svojich rukách. Je tam hluk, ostatní vás nepočujú, ja ich nepočujem. Riešili sme aj to, ako by som dal znamenie, keby sa niečo pokazilo a nastal by problém. Zatiaľ sme nič nevymysleli – možno by som začal kričať, ale dôverujem kolegom, ktorí stoja okolo mňa, a tým, čo sa starajú o technickú stránku scény. Ale je tam viacero momentov, ktoré pre mňa nie sú jednoduché. Nie je to o tom, len tam prísť, urobiť to a mať dobrý pocit. Človek sa tam cíti ponížene, debatovali sme s tvorivým tímom – s režisérom Jankom Luteránom, dramaturgom Danom Majlingom, autormi hudby Danom Fischerom a Adamom Ilyasom Kurucom či choreografom Lackom Cmorejom, aby sa tam človek aspoň do určitej miery stotožnil s tým, čo ukrižovaný cítil, priblížil sa tej urážke a poníženiu.
Nedeje sa teda aj vám to, čo hrdinovi Arcandovho filmu aj vašej divadelnej inscenácie, že hrá Ježiša a začína tak trochu žiť jeho život?
On nežije život Ježiša Krista, ale prinesie jeho myšlienky. Teda myšlienky človeka, ktorý hovoril o láske a dobre. V každom náboženstve je nejaký človek, čo šíri dobro – Mohamed, Budha. Film nie je o zmŕtvychvstaní, o niečom, čo je nad nami, ale o základe, čo by mal mať každý človek v sebe.
Videli ste pôvodný film Denysa Arcanda z roku 1989, ktorý bol nominovaný na Oscara, Zlaté glóbusy aj britské ceny BAFTA a v Cannes získal cenu poroty aj cenu ekumenickej poroty? Nakoľko sa líši od vašej inscenácie?
Pašie sú úplne iné, tam sa to odohráva v reálnych priestoroch, v kostole, v parku, čo dodáva úžasnú atmosféru, ale podstata našej inscenácie sa od filmu skoro vôbec nelíši. Akurát veci, ktoré sa vo filme dajú urobiť strihom, sa ťažko robia na javisku. Preto sme veľakrát vymýšľali, ako urobiť prechody zo scény do scény.
Treba robiť z filmov divadlo?
Zo všetkého sa dá robiť divadlo. Potom sa môžeme pýtať, či treba robiť operu alebo balet, či písať o živote ľudí divadelné hry? Podľa mňa áno a nebránim sa adaptovaniu filmov pre divadlo. Ide o to, aby sme ponúkli divákom širokú paletu.
