Čo pre vás znamená balet Manon?
Pre mňa je to jeden z najdokonalejších baletov, pretože je to mix divadla, tanca a hudby. Je to proste dielo geniálneho choreografa Kennetha MacMillana, keď sa naň teraz pozerám, je ako nemý film, ku ktorému hrá orchester. Je tam toľko detailov, toľko drámy. Absolútne ten balet milujem.
Foto: ERIC RICHMOND
Existuje vôbec človek, ktorý vie o Manon viac než vy, dlhoročný dirigent tohto baletu?
Určite áno, napríklad tanečník Robert Tewsley, autor naštudovania a ďalší ľudia, ktorí spolupracovali s lady MacMillanovou. Aj keď o hudbe k Manon toho asi viem viac než iní, ale nemôžem sa porovnávať s ľuďmi ako sir Anthony Dowell (tanečník, režisér, umelecký riaditeľ Kráľovského baletu v rokoch 1986–2001), oni vedia všetko o histórii baletu Manon, poznajú aj tie najmenšie detaily. Anthony Dowell, o ktorom hovoria ako o najúžasnejšom britskom tanečníkovi všetkých čias, kedysi tancoval rytiera Des Grieux. Keď som to videl, hovoril som si: preboha, to je také ťažké. Alebo Monica Masonová, tanečnica a niekdajšia riaditeľka Kráľovského baletu. Siedmeho marca uplynulo 50 rokov od premiéry v londýnskej Kráľovskej opere.
Pozrite si zábery z baletu Manon v SND
Kedy ste balet Manon videli prvýkrát?
V druhej polovici 90. rokov a o dirigovanie Manon ma požiadali niekedy okolo roku 2000. Vtedy som dirigoval Stravinského program a Monica ma oslovila: „Chcela by som, aby si sa pustil do Manon.“ Kým ma v roku 2009 požiadali o novú orchestráciu, videl som Manon mnoho, mnoho ráz. Zamiloval som sa do toho baletu od prvej noty, je to taká prekrásna hudba!
Prečo Manon aj po rokoch stále ľudí fascinuje?
Pretože vďaka MacMillanovi sa z nej stala klasika. Neviem, či to tušil, keď robil tú choreografiu. Ľudia pochopili, že vytvoril nový jazyk, nepodobá sa žiadnemu inému baletu, proste je to MacMillanov štýl. Manon nás možno fascinuje preto, že ľudia milujú tragédie, hlavne tie nevyhnutné. Aj pri Manon hneď od začiatku viete, že toto sa neskončí dobre. A niektorí ľudia sa o tom presvedčili na vlastnej koži, ako Marilyn Monroe. Keď o nej čítate, hneď viete, že skončí tragicky, to isté platí pre princeznú Dianu: žijete rýchlo, umriete rýchlo. Proste to viete a ľudí to fascinuje. Zaujímavé je aj to, že hoci sa dej odohráva v dávnej dobe, ktorej nerozumieme (v druhej polovici 18. storočia vo Francúzsku), dodnes sa nič nezmenilo. Ľudia sa rovnako nechajú manipulovať a dnes existujú rovnakí manipulátori ako vtedy. Asi preto sa to ľudí dotýka.
Akýsi kritik balet Manon opísal ako rozprávku o hnusnej malej zlatokopke, ktorá túžila po diamantoch. Čo vy na to?
<A>Je to zábavné, pretože možno túžila po diamantoch, ale bola veľmi mladá, podľa knihy mala len 16 rokov. Na javisku však využívame dramatickú licenciu, samozrejme, naša Manon nemá šestnásť. Vedela, čo robí? Áno. Bola príliš naivná a nedošlo jej, ako sa to môže skončiť. Stretáva sa s rytierom Des Grieux, so svojím bratom, s pánom G. M., ktorý nie je iný ako milý Des Grieux. Manon láka jeho moc a uzatvára zmluvu s diablom. Ale keď kritik napíše, že to bola hnusná malá zlatokopka, tak len nedokázal nájsť nič inteligentnejšie.
Ako by ste teda Manon v skratke opísali vy?
Pre mňa je to príbeh naivného dievčaťa, ktoré podľahne manipulácii a samo tak speje k záhube. Myslím si, že nevie, čo robí. Ja som už dosť starý na to, aby som vás vedel zmanipulovať a vedel by som o tom. Keby som bol mocný, bol by som si veľmi dobre vedomý všetkého nebezpečenstva, ktorému vás vystavím, ale mladá Manon to nevie. Nedokáže s tým bojovať. Vlastne ide viac o jej brata, to je ale postava, čo? Manipuluje vlastnú sestru pre svoj prospech.
Vysvetlíte nám, prečo úžasný balet Manon potreboval novú orchestráciu?
Keď ho v roku 1974 prvýkrát vytvorili, Leighton Lucas prišiel s istým konceptom. On bol však filmovým skladateľom, preslávil sa napríklad hudbou k vojnovému filmu Ice-Cold in Alex z roku 1958 o ústupe britských zdravotníckych jednotiek do Alexandrie. Najali ho, aby niečo urobil s hudbou. Spolupracoval s pianistkou lady Hildou Gauntovou, no mali na to len pár týždňov, osem či deväť. Takže prešiel všetky existujúce partitúry, väčšina z nich pochádzala z rôznych Massenetových opier, ktoré ľudia ani nepoznajú…
Vraj tých opier bolo 13.
Áno, árie, časti z nich a zbory spojil s klavírnou hudbou, upravil rôzne piesne. Takže MacMillan vytrhol kúsky hudby, ktoré sa mu hodili pre spevákov a keď nemal speváka, tak tam piesne skončili. Jednoducho, ten balet bol absolútny patchwork, akýsi zlepenec, ťažko to popísať inak. Tlačil ich čas, partitúra už musela byť hotová, takže to celé bolo kostrbaté. Keď som Manon prvýkrát dirigoval, všimol som si, že hudba celkom neladí k dianiu na javisku. Potreboval som viac zvuku, ale znelo len piano, pretože malo byť počuť speváka. Lenže teraz sme nemali speváka. Bolo to veľa práce. Spolupracoval som s Kennethom MacMillanom na jeho poslednom projekte, na fantastickom muzikáli Carousel v Londýne. A raz mi len tak mimochodom pri káve povedal, či by som sa nepozrel na hudbu k Manon.
Prečo?
Aj sám MacMillan vedel, že celkom nesedí. Kenneth MacMillan však v roku 1992 zomrel a až po rokoch si ma zavolala Monica Masonová, čo s tým viem urobiť. Pretože dráma, všetky tie veľké momenty, jednoducho musia byť veľkolepé. Obaja videli, že doterajšia Manon je kompromis. Aj lady Deborah MacMillanová sa ma pýtala, či to dokážem upraviť celé, alebo aspoň kúsky. Úprimne, napríklad tam boli štyri flauty, ale mali sme len tri, takže jedna sa škrtla, na inom mieste boli štyri trúbky, ale aj tam jedna chýbala. Čiže sa na to bolo treba pozrieť. Monica Masonová mi povedala: „Nech urobíš čokoľvek, nepopleť nás, nech to znie ako Manon.“ Tak som sa do toho pustil a myslím si, že teraz to neznie ako pozliepané kúsky, ale akoby to odjakživa bolo napísané práve takto.
Koľko vám toto „upratovanie“ partitúr trvalo?
Asi rok, ale potom som to ešte ďalší rok, do roku 2011, upratoval. Prvýkrát sme Manon s novou orchestráciou uviedli v Helsinkách, pretože vo Fínsku sa Manon nikdy predtým nehrala a chceli ju. Tu sme si to vyskúšali skôr ako v Covent Garden a znelo to ako filmová hudba, čo sme chceli.
Foto: Juraj Žilinčár
Takže Manon, ktorú budeme mať v SND, bude rovnaká ako v Kráľovskom balete?
Áno, hudobne aj choreograficky je to presne to isté, scénografia a kostýmy Nicholasa Georgidisa sú len jemne upravené oproti londýnskej verzii. Ale, samozrejme, nikdy to nie je replika, nie je to, akoby ste prišli do McDonald's, kde hamburger chutí rovnako v Budapešti, v New Yorku či kdekoľvek inde na svete. Všetko totiž závisí od toho, kto to robí. Každý človek niečo prinesie. Kroky sú rovnaké, no interpretácia iná. Nie je to ako Labutie jazero, kde ide len o perfekcionizmus. Aj v Manon je perfekcionizmus, ale na iný spôsob. V MacMillanovej verzii sa len netancuje, ale aj hrá. Som presvedčený, že ak by Kenneth MacMillan žil dlhšie, bol by z neho filmový režisér.
Mohla by vás Manon po tých rokoch niekedy začať nudiť?
Nikdy! MacMillan je jedným z choreografov, ktorí vás nikdy nemôžu nudiť. Nejde to. Mňa však niečo tak ľahko nudiť nezačne. Môžem hrať symfóniu dvadsaťkrát a na 21. raz si poviem: tá hudba je taká inšpirujúca. Tanec a hudba, to je taká úžasná umelecká forma, želal by som si, aby tomu verejnosť viac rozumela. Keď totiž diváci prídu, chytí ich to, mnohým však vôbec nenapadlo, že by sa mohli ísť pozrieť na balet či operu. Mňa takáto skvostná hudba nemôže nudiť. Milujem francúzsku hudbu, mám pre ňu vášeň, často ju uvádzam aj vo Francúzsku, čo sami Francúzi až tak často nerobia a čudujú sa: toto je francúzska hudba? Je to prekrásny hudobný svet.
V balete Manon je zachytená istá dekadencia a poznám ľudí, ktorí ho videli 40-, 50– či až 60-krát, v každej divadelnej sezóne si prídu pozrieť balet v každom jednom obsadení, pretože rôzni tanečníci prinášajú niečo svoje – raz pôsobí zraniteľnejšia ona, raz on, ako by to niekoho mohlo nudiť? Aj dnes na skúške som sledoval, ako diriguje Adam Sedlický a pri tom som zbadal veci, ktoré som si nikdy predtým nevšimol. V druhom dejstve, ktoré sa odohráva v nevestinci, je rovnaká štruktúra ako na plese v Spiacej krásavici. Celé je to súčasťou drámy, aké rafinované! Všimol som si to až teraz, pritom som Manon dirigoval hádam sto ráz.
Ste spokojný so skúškami v SND?
Áno, orchester pracuje neuveriteľne tvrdo. Jeho zvuk je úžasný, teším sa z toho. Každý tu drie a je to cítiť na výsledku, či už hráči, alebo tanečníci.
Videli ste tancovať Ninu Polákovú, dnešnú riaditeľku Baletu SND, rolu Manon?
Áno, vo Viedni, bola famózna. Myslím, že neexistuje balerína, ktorá by netúžila po úlohe Manon. Pretože je to úžasná postava, ktorá takmer neodíde z javiska. Je to vyčerpávajúce, ale také to bolo aj pre Manon v románe Abbého Prévosta. Nina v tej role bola úžasná a vo Viedni Manon veľa uvádzali.
Máte podobnú vášeň aj pre nejakú inú hudbu?
Balet Mayerling, ďalšie dielo MacMillana na hudbu Franza Liszta, mám rád Romea, robil som aj prekrásnu, čistú a úžasnú Ashtonovu Popolušku. Milujem Stravinského Svätenie jari a Čajkovského. Luskáčik je úžasné dielo! Dve dejstvá, fantastická symfonická hudba, nádherná, úžasná orchestrácia. Je zopár diel, ktoré sa ma až tak nedotýkajú. Ak by som napríklad nikdy nevidel Bajadéru, nič by sa nestalo. Väčšina baletov je však krásnych, robiť Dona Quijota je zábava. Ak sa vás niečo dotýka, bude to dobré. Balet si nemožno predstaviť bez Čajkovského či Stravinského.
Keď už spomínate Čajkovského, čo si myslíte o rôznych zákazoch pre ruských umelcov či uvádzanie diel ruských autorov?
Nenarodil sa Čajkovskij na Ukrajine? (pozn. red.: narodil sa v ruskom meste Votinsk, kde jeho otec pracoval v železiarňach vyrábajúcich kotvy. Rodina Čajkovského však pochádzala z Ukrajiny, skladateľov starý otec Piotr Fiodorovič bol synom kozáka Fedira Čajku, študoval v Kyjeve a neskôr v Petrohrade, kde si zmenil meno na rusky znejúce Čajkovskij.) Samozrejme, považujú ho za ruského skladateľa. Sú ľudia, ktorí sú toho názoru, že ruská invázia na Ukrajinu je zlá vec. Umelci, ktorí sa to boja povedať, sú vo veľmi zložitej situácii. Nemyslím si, že by sme ich automaticky mali zakázať len preto, že nevyskočili a nepovedali: ach, je to strašné. Myslím, že celkom iná vec je, ak je niekto blízko režimu.
Máte príklad?
Pozrime sa do histórie, aj vtedy mal slávny dirigent Wilhelm Furtwängler (šéfdirigent Berlínskych filharmonikov 1922–1945, neskôr 1952–1954, hosťoval aj vo Viedenskej filharmónii) ťažkú situáciu. Za druhej svetovej vojny počas Hitlerovej vlády dirigent zostal v Berlíne a po vojne ho obvinili: je to nacista. Zrejme nebol, ale kto z nás sa môže na seba pozrieť a povedať, že by sa postavil proti gestapu? Skutočne? Nie, neurobili by ste to. Alebo: ja by som sa postavil proti Putinovmu režimu. Naozaj? Vážne? Určite nie. Nesúhlasím so zákazom ľudí, s tým, že niekomu nedovolia pracovať, aj keď ho ešte súd nevyhlásil za vinného. Herca Kevina Spaceyho vyhodili z rôznych projektov a súd ho neskôr vyhlásil za nevinného. Nežijeme vo svete, ktorý odpúšťa a má pochopenie. Sú ľudia, ktorí sa primknú k režimu, dobre, s takými nepracujme.
Čo taká Anna Netrebko?
Tá je v komplikovanej situácii. Viac viem o ruskom dirigentovi Gergijevovi (umelecký riaditeľ Mariinského divadla v Petrohrade), ktorý má veľmi blízko k Putinovi a tak ho už nikto nevidí dirigovať mimo Ruska. Čo môže urobiť, aby zmenil fakt, že povedal: som priateľom prezidenta? V Metropolitnej opere zasa zakázali sopranistku Kathleen Battle, bola to veľmi komplikovaná dáma a nikto s ňou už nechcel spolupracovať – a tak sme ju už viac nepočuli. Je to škoda.
Prečo vás to mrzí?
Lebo jej hlavne nikto nikdy nepovedal: sklapni, Kathleen. Spamätaj sa. Možno by odišla z divadla a keby nabudúce bola protivná, povedali by jej: viac ťa nezavoláme, ak sa budeš takto správať. Tak to nerob. Namiesto toho rovno dostala zákaz. Myslím si, že vyhadzov a zákaz by mali byť až posledným riešením. Ale sú rôzne okolnosti. Viem o tanečníkoch, čo odišli z moskovského Veľkého divadla či z Petrohradu, pretože mali pocit, že by to mali urobiť.
Ale naozaj to urobili zo srdca, alebo preto, že ak by to neurobili, už by si nikdy mimo Ruska nezatancovali? Keď som bol dieťa, každý bojkotoval Južnú Afriku. Samozrejme, aparteid bol strašný, to bez pochýb, ale žiadni juhoafrickí atléti, skokani či futbalisti nedostali vo svete šancu. Neexistuje spôsob, že by si svetoví politici spolu sadli a nejako to vyriešili?
Sú na vine hlavne politici?
Myslím si to. Umelci proste len robia svoju prácu. Otázka zákazov je veľmi sporná, problematická. Myslím si, že poriadne nepoznáme okolnosti. Vedia tanečníci či speváci v Rusku, čo sa naozaj deje? Myslím si, že nič nevedia. Koľko hodín denne pracujú, ako môžu mať čas zisťovať, čo sa deje mimo ich sveta? A potom vám niekto niečo povie, niečo si prečítate… Nemali by sme niekoho automaticky zakazovať. Keby vás pozvali na obed k Hitlerovi, dokázali by ste povedať nie? Pochybujem, že by sa to niekto odvážil. Ale dnes sa musíte vyjadriť, lebo ak sa nevyjadríte, je tiež zle. V umeleckom svete nastali obrovské zmeny.
Aké?
Už dlho sa v baletných štúdiách nemôže stať, že by niekto po niekom kričal. Kedysi sa to robilo. Aj dirigenti kričali, ale už to nerobia. Ľudia by nemali mať strach hrať či spievať, pomýliť sa. Lebo len keď sa pomýlite, zistíte, že takto nie a hľadáte správnu cestu. Nesmiete sa báť. Je dobré, že krik už zmizol.
Martin Yates
Narodil sa 1. júla 1958 v Londýne. Študoval hru na klavíri, skladbu a dirigovanie. Ako dirigent debutoval v Izraelskej národnej opere, neskôr dirigoval v operných domoch v Göteborgu, Štokholme, Ríme a na Edinburskom festivale. Spolupracoval s mnohými britskými, škandinávskymi a inými orchestrami. Významnou súčasťou jeho kariéry sa stal balet. Od svojho debutu v roku 2004 pravidelne diriguje v Kráľovskom balete v Covent Garden, s ktorým absolvoval turné po USA, Ázii a Európe. Spolupracuje s Nórskym národným baletom, Japonským národným baletom, Baletom Parížskej opery, Viedenským štátnym baletom a Baletom Semperovej opery v Drážďanoch. Yates nahral viac ako 80 CD so symfonickým repertoárom s orchestrami ako Kráľovský škótsky národný orchester, Kráľovská Northern Sinfonie, Göteborský symfonický orchester, Bournemouth Symphony a Kráľovský flámsky symfonický orchester.
