Kedysi bývalo Cannes malá rybárska dedina, dnes je to miesto konania prestížneho filmového festivalu, ktoré sa v máji hemží celebritami z celého sveta. Tento rok bude na čele poroty režisérka filmu Barbie Greta Gerwigová. Po celý rok možno pri festivalom paláci sledovať odtlačky rúk slávnych a porovnávať ruku Sylvestra Stalloneho či Jodie Fosterovej s elegantnou rukou Sophie Lorenovej. Turista sa môže zabávať lúštením podpisov – nájde tu stars od Jeana-Louisa Trintignanta po Meryl Streepovú.
Prípravy na festival sú už v plnom prúde, čo však znamená, že aj pred hotelom Splendid práve dláždia chodníky a kvetinovú výsadbu na bulvári Croisette v odtieňoch žltej a oranžovej často cez rôzne zábrany ani nevidno. Stavenisko je však štýlovo obohnané fotkami hviezd, ktoré v minulosti Cannes navštívili – je tu mladá Claudia Cardinale, Alain Delon, Leonardo DiCaprio aj Harrison Ford.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Kto túži po väčšom pokoji a prírode, môže v starom prístave nasadnúť na loď a už o pätnásť minút sa ocitnúť na jednom z Lérinských ostrovov. Väčší z nich sa volá Ostrov svätej Margaréty – ile Sainte Marguerite, menší je Ostrov sv. Honorata. Za návštevu stoja oba, jeden je krajší ako druhý. V lete sa tu dá aj okúpať, na jar poteší prechádzka v prírodnej rezervácii.
Okružná prechádzka po Sv. Margaréte má dĺžku čosi vyše sedem kilometrov a dá sa v píniovom a eukalyptovom lese zvládnuť za dve hodiny. Ostrov svoje meno získal vďaka kaplnke, ktorú na jeho území postavili lérinskí mnísi v prvých storočiach kresťanstva. Najviac turistov sem však zrejme láka Múzeum Muža v železnej maske, ktorého 11 rokov väznili v tunajšej kráľovskej pevnosti.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pevnosť zo 17. storočia na útese vidíme už z lode. Na ostrov dlhý tri kilometre a široký jeden kilometer sa Muž v železnej maske priplavil v roku 1687 a ktovie, či ho výhľad na Canneský záliv z jeho cely neomrzel. Zavreli ho sem špeciálne na príkaz kráľa Ľudovíta XIV. a oproti iným väzňom si užíval rôzne privilégiá.
Na svoju dobu bola vraj cela výnimočná. Ako sa na mieste dočítame, správca pevnosti Bénigne de Saint-Mars ministrovi vojny 30. apríla 1687 napísal: „Cely sú veľké, svetlé a krásne. Pokiaľ ide o ich kvalitu, nemyslím si, že v Európe existujú silnejšie či bezpečnejšie.“ Na konci chodby bola postavená kaplnka, takže Muž v železnej maske mohol počuť omšu. Pre ďalších väzňov boli pristavané ďalšie štyri cely.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Dodnes zostáva záhadou nielen identita Muža v železnej maske. Bolo to kráľovo dvojča, ktoré kráľ Slnko dal odstrániť, aby mohol nerušene vládnuť? Minister financií Nicolas Fouquet či azda mušketier d'Artagnan alebo Moliere, ktorý svojou hrou Tartuffe rozhneval jezuitov? – ale aj to, prečo boli cely dve a či ich navrhol Antoin Niquet, šéf opevnenia v Provensalsku, alebo slávny architekt Vauban. V každom prípade cela bola veľká – až 30 štvorcových metrov, mala klenby, kozub a dokonca vlastnú latrínu, steny boli hrubé meter až meter a pol.
Vchádzalo sa do nej cez trojo dverí a zamrežované okno bolo 22 metrov nad morom. Nuž, veľa toho špeciálny väzeň nemal, a po nakuknutí do ďalších ciel vyzdobených v roku 1992 nástennými maľbami od Jeana Le Gaca (väznili tu protestantských pastorov, mladých šľachticov aj mamelukov) si možno prezrieť malé múzeum pevnosti. Sú tu staré rímske cisterny, ale aj archeologické artefakty ako amfory a rôzne nádoby, čo sa našli pod vodou v rímskych a saracénskych vrakoch lodí pri ostrovoch.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A potom je tu ešte maličký ostrov Sv. Honorata, kde už od roku 410, čiže celých 16 storočí, žije komunita cisterciánskych mníchov. Okružná prechádzka má len tri a pol kilometra, takže ju človek zvládne aj s výhľadmi približne za hodinku.
Miestni tvrdia, že ostrovček vôbec nemusí závidieť susednej Svätej Margaréte. Tunajší mnísi svoj život zasvätili modlitbám a práci, ich heslo znie ora et labora. Sami návštevníkom na tabuľkách vyvesených na jednej z kaplniek oznamujú zaujímavosti zo svojho života.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Žije ich tu 20, sú vo veku od 35 do 90 rokov, pochádzajú z Francúzska, Talianska, Belgicka, zo Španielska a z Kamerunu. Každý z nich má svoju vlastnú mníšsku celu, kde sa sám môže modliť, oddychovať či čítať.
Starajú sa o osem hektárov vinohradov, z ktorých vyrobia vyše 30 000 fliaš vína ročne, vedú reštauráciu La Tonelle a produkujú rôzne likéry a olivový olej zo svojich 180 olivovníkov. Sami tiež prevádzkujú loď, ktorá na ostrov priváža turistov. Deň mníchov sa začína o štvrtej ráno úderom zvona a končí sa o pol deviatej večer. Medzitým sa mnísi sedemkrát modlia a pracujú. Tvrdia, že istým spôsobom žijú v nádhernej izolácii.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ich opevnené opátstvo, ktoré postavil v roku 1073 opát Aldebert, čelilo mnohým útokom. Tvorí ho niekoľko kláštorov a sedem kaplniek. Všetky výrobky mníchov si možno kúpiť v malom obchodíku kúsok od ich kostola. Z peňazí, čo mnísi získajú, financujú rekonštrukciu veže. Tá asi potrvá dlhšie než opravy v Cannes. Mníchom však čas plynie inak.
