O hre Odliv sa v kuloároch už vopred hovorilo, že pôjde o tému odlivu mozgov, čo je dnes dosť frekventovaný termín. Bola som veľmi zvedavá, ako tento námet dostane Lukáš Brutovský na javisko SND. Myslela som si, že hra bude vychádzať z faktov, že to budú nejaké čísla, príbehy, história.
A dúfala som, že to bude aj trocha ironické a že sa vysmeje zo slov vývoz mozgov, v tomto prípade odliv mozgov, ktorý vyvoláva dojem, že ide o samé veľké mozgy, akoby sa u nás dali prehadzovať vidlami. Lukáš Brutovský však problematiku uchopil celkom inak a chvíľu som si musela zvykať, aby som prijala jeho spôsob spracovania námetu.
Pozrite si fotografie z javiskovej básne Lukáša Brutovského v SND
Mozog je veľké divadlo
V jeho inscenácii je totiž všetko, aj tá moja predstava, že to bude o faktoch, konkrétnych osobách a historických udalostiach, ale najmä je to obraz o tom, ako námet prechádzal jeho mozgom. Z hry cítiť dušu básnika, ktorá nalieha, aby problém spracoval jedinečne, komplexne a pôsobivo, aby na javisko dostal emócie aj fakty, celé stáročia našej histórie a signály, ktorými sa nám prihovárajú.
Divákov treba upozorniť, že aj Odliv je hra, pri ktorej je dôležitý bulletin. Jednak si v ňom môže divák prečítať rozsiahlu báseň, čiže scenár hry, a jednak sú v bulletine úryvky z textov historikov a historických postáv, ktoré Lukáša Brutovského inšpirovali a nabili energiou.
Je tam aj úryvok z knihy Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti pod názvom Konštantín Filozof a telo Klimenta I., je tam stať Johann Gottfried von Herder a Slovania od Pavla Jozefa Šafárika, pieseň Samuela Tomášika Hej, Slované či kapitola Prvotný odliv od Ľubomíra Liptáka z publikácie Slovensko v 20. storočí.
A sú tam tiež citáty zo zaujímavej korešpondencie krajanov, ktorí sa v minulosti ako prvolezci pokúšali uplatniť v cudzine. Zo všetkého toho cítiť, že Brutovský sa do témy hlboko ponoril, študoval ju a cítil veľký pretlak. Chcel publiku radšej odovzdať impulzy, než banálny príbeh. Našiel si originálny spôsob – mozaikovitú multivýpoveď.
Foto: Jakub Jíra
Divák sa síce aj zapotí, bude loviť z jednotlivých výstupov a slov to, čo mu je blízke, čo pozná, čoho sa môže chytiť, aby pochopil, o čo v hre ide, a zároveň sa bude (oddychovo) pozerať na pekné divadlo. Scéna pripomína najmä čakáreň letiska či staničný perón, miesto, kde je trma-vrma, kde vládne zmätok odchodov a príchodov, napätie rozhodovania sa, strach aj odvaha, súlad, konflikty.
Tieto nálady a pocity sú vyjadrené vynikajúcim tancom, v tanečnej skupine upúta najmä Barbora Andrešičová, ktorá však odohrá aj ďalšie pôsobivé výstupy. Tanečníci majú zaujímavé biele či striebristé kostýmy, ktoré kopírujú ich telá a pôsobia v hre plnej histórie veľmi moderne (kostýmy navrhla Katarína Holková). Nazvala som si ich kozmonautickými, ale to nemá logiku, tak som si povedala, že to budú asi mozgové bunky.
Foto: Jakub Jíra
Výklad Brutovského hry je totiž slobodný a to je na inscenácii sympatické a zábavné. Však sám autor tak narábal s námetom a s materiálom, ktorý mal k dispozícii. Rozparceloval ho a pospájal do prekvapujúcich útvarov, plných narážok a vyzývavých detailov. Jeho nosné texty interpretujú Jana Oľhová, Emília Vášáryová, František Kovár, Emil Horváth, Anna Javorková, Gregor Hološka, Barbora Andrešičová a majú čo robiť, lebo sú to náročné monológy.
Ako sa vyjadril Gregor Hološka – páči sa mu, že v hre akoby hral monodrámu a zároveň sleduje výkony kolegov, je v súhre s nimi. Skrátka, hra Odliv má zvláštnu formu a treba sa pripraviť na jej náročnejšie vnímanie. Dejiny ale nie sú ľahká lekcia, pri ich poznávaní si treba ponamáhať mozog. V hre zaznie aj zopár aktuálnych narážok na súčasnosť, ale zo surrealistickej polohy, ktorá prevláda, cudzorodo trčia.
Čo zmení zmena adresy?
Ešte raz by som sa vrátila k výtvarnej stránke Odlivu – niektoré výjavy, či už je to chystanie nevesty (bábka), alebo obrazy z veľkomoravského obdobia, sú pôvabné a evokujú divákovu fantáziu. Takisto slová Brutovského veršov, v prednese vynikajúcich hercov, nielen odovzdávajú svoj obsah, ale spúšťajú predstavivosť a uvažovanie o odchodoch ľudí z domoviny. Vtipne pôsobí napríklad motív domčeka pri mori, čo je naša dosť naivná predstava akéhosi šťastného života niekde inde, a nezamýšľame sa dostatočne, či zmena adresy stačí na zmenu celého duševného a kultúrneho vybavenia.
Verše naznačujú aj túto zložitosť, obsahujú obrazy surovosti a obmedzenosti, hriechov z minulosti, ktoré nosíme so sebou, nech kráčame kamkoľvek. Skrátka, na uvažovanie táto divadelná hra poskytuje mnoho podnetov a určite vyvolá aj mnohé debaty o umeleckom spracovaní.
Čítajte viac Martin Huba: K čistému cieľu sa nedá ísť špinavou cestou
Už na generálke zaznelo medzi obecenstvom, že to je ako Kocúrkovo, čo tvorcov asi poteší, ale potenciálnych divákov aj nastraší. V každom prípade vyvolá Odliv iste aj divácke diskusie o obsahu. Prirodzene, hneď vyvstane otázka – či by sme – a prečo – zo Slovenska odišli žiť do zahraničia. Bude to osožná debata, odpovede môžu byť rôzne a možno to bude aj užitočné.
V súvislosti s Odlivom mi prichádza na um citát z islandského filmu Na ceste s mamou, o ktorom som nedávno písala: „každá cesta z domu vedie domov.“ Znamená to asi toľko, že svoju kultúru si nesieš so sebou, v nej sa realizuješ, nech si kdekoľvek, a s ňou ťa budú spájať, ak si výnimočný (napr. Andy Warhol, aj v Odlive spomenutý) aj keď pohoríš.
Tak ti to život prisúdil, tak to aj z dejín vyplýva. Neobávala by som sa teda odlivu mozgov smerom von, skôr odlivu mozgov dovnútra, zborenia, akéhosi spohodlnenia mozgov, rezignácie na rozhľad, múdrosť a originalitu osobnosti. Zastavme tento odliv a inak – šťastnú cestu do sveta!
