Amsler: Nemali by ste sa stále potľapkávať po pleciach

V prvú noc medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sa odovzdávali DOSKY. V kategórii najlepšia réžia získal najviac anketových bodov Marián Amsler za Pohanov, za réžiu hry mladej ukrajinskej autorky Anny Jablonskej.

24.09.2012 12:00
38 Amsler 4X pohania Foto:
Marián Amsler získal DOSKY za réžiu hry Anny Jablonskej Pohania.
debata

Spomínate si ešte na pocity, ktoré ste mali pri prvom čítaní textu?
Bolo to zložitejšie, lebo nečítam v ruštine. Hru mi prekladala Romana Maliti, takže to bolo úplne iné, ako keď si hru čítam sám. Išlo o veľmi silný zážitok, ktorý ovplyvnili aj rôzne emocionálne väzby. Udialo sa to totiž čerstvo po nešťastí na moskovskom letisku Domodedovo, kde pri teroristickom útoku zahynula aj autorka Pohanov. Keď si dnes pozerám inscenáciu, vždy sa mi tie prvé pocity obnovujú.

Konkrétne aké pocity?
Na jednej strane to bola bezmocnosť voči veciam, ktoré sa dejú a ktoré nemôžeme ovplyvniť. Bol to aj strach, že nikdy nevieme, čo sa môže zo dňa na deň stať. Potom si človek viac uvedomuje, že by mal byť zodpovednejší nielen k vlastnému životu, ale aj k svojim blízkym.

Pre akú režijnú koncepciu ste sa rozhodli?
Ukrajina je predsa len susednou krajinou, čiže mentalita nie je vzdialená slovenskému divákovi. Pravda je, že tam je všetko viac prehnané, viac vyostrené. Do tvorby vstúpili veľmi rozmanití herci a osobnosti a zrazu vznikli veľké trecie plochy, lebo každý do toho vniesol kus svojej skúsenosti, svojho veku a svojho svetonázoru. Myslím, že aj vďaka hercom sa nám podarilo Pohanov priblížiť nášmu publiku.

Tento rok ste zohrali rolu kurátora, ktorý vyberal do programu Divadelnej Nitry inscenácie slovenských divadiel. Čo rozhodovalo?
Nedá sa povedať, že je to výber najlepších inscenácií. Skôr som vyberal podľa témy tohtoročného divadelného festivalu: vina – nevina. Kvalita inscenácií je totiž u nás diskutabilná, lebo slovenské divadlá majú úplne iné možnosti aj finančné prostriedky ako zahraničné. Nemožno ich teda veľmi porovnávať. Do hlavného programu Divadelnej Nitry sa dostala Psota Divadla Pôtoň, Sedem dní do pohrebu Slovenského komorného divadla v Martine a Kukura bratislavského Divadla Aréna.

Čím si vás získal Čičvákov Kukura, o ktorom hovoríte, že vás oslovil najviac?
Presne trafil moje pocity, ktoré v poslednom čase mám i ja sám, keď prídem na Slovensko a trošku z odstupu sa pozerám na svojich kolegov. Často mám pocit, že veľmi veľa vecí sa odohráva na povrchu, že sa inscenácie vzďaľujú konkrétnej výpovedi alebo názoru. A Kukura svoj názor prezentuje veľmi otvorene. Je to možno aj návod, ako by sme mali pristupovať k svojmu poslaniu, lebo robiť divadlo je viac poslanie ako zamestnanie.

Chýba azda divadelníkom odvaha?
Už viac ako dvadsať rokov od pádu komunistického režimu sa spoločnosť stále hľadá. Mám pocit, že veľa vecí sa predbehlo, zrýchlilo a možno tu absentuje generácia, ktorá bola povedzme stratená a ktorá by hľadala spôsob, ako v novom systéme začať žiť. Vákuum, ktoré nastalo po nežnej revolúcii, umožnilo bujnenie rôznych aj negatívnych vplyvov a možno aj morálny úpadok. Možno to vyznieva tak moralizátorsky, ale to sú úplne základné veci vnímania umenia ako druhu, čo nás má obohacovať a nielen zabávať.

Lenže publikum si zábavu žiada…
Často cítim, že ľudia sa málo zaujímajú o kultúru. Ide o to, čo všetko sme schopní pozerať v televízii a čo všetko sú tie televízie schopné nám ponúkať. Ale asi sa niečo deje, pred pár dňami vypukla kauza s pánom ministrom kultúry o komerčných televíziách, hneď na to začali reagovať ďalší ľudia, umelci. Michal Hvorecký napísal veľmi zaujímavý komentár a asi viacero ľudí pociťuje, že sa deje niečo nesprávne. Možno by sme sa nemali hanbiť za svoje názory. Nemali by sme sa skrývať a potľapkávať sa stále po pleciach, však sa všetko spraví…

Publiku vyčítate aj nevkus
Keď úroveň kultúry klesá alebo sa znižuje, upadá aj vkus. Od toho sa odvíjajú ďalšie veci – ako sa správame jeden k druhému, ako sa stravujeme, naozaj všetko so všetkým súvisí. Jeme odpady, vydávame obrovské množstvo peňazí na nekvalitné veci, alebo ich chceme mať – tam za tých 20 rokov národ dospel.

Ste umelecký šéf HaDivadla v Brne, na Slovensku len hosťujete, máte v Česku lepšie podmienky?
Tam je vnímanie umenia na inej úrovni. Najmä v Brne, čo nie je hlavné mesto, nie sú herci považovaní za celebrity. Sú vnímaní cez svoju poctivejšiu prácu, ktorá ich napĺňa a nie je len remeslom. Aj keď sa sem vraciam, stále cítim vlastnú zodpovednosť za to, čo tu robím. Neberiem to ako kšefty. Ale je pravda, že momentálne som mal viac práce a ponúk v Česku.

K dvom doskám v kategórii Objav roka vám pribudla tretia, máte pre ňu ešte miesto?
Moje prvé dve – Objav roka 2003 za Čechovovho Platonova a Objav roka 2006 za Čechovovho Ivanova – boli vlastne školské inscenácie. Tieto DOSKY zostali na dekanáte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Toto je prvá doska, ktorú si vezmem domov.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy