Šárka Ondrišová: V tanci sa približujeme aj sami k sebe

20.11.2012 09:00
Šárka Ondrišová
Šárka Ondrišová Autor:

Šárka Ondrišová je tanečnica, choreografka, ktorá však už dnes riadi divadlo. Tanec ju upútal v detstve ako pohyb, dnes je však pre ňu príležitosťou vyjadriť viac: emócie, príbehy, dokonca aj záhady a experimenty. Tak je to aj v novom predstavení divadla elledance Dlhá noc, na ktorom spolupracovala s Viliamom Klimáčkom. Spojil sa v ňom tanec s poetikou divadla GUnaGU.

Aj svet tanca prechádza historickým vývojom, aj jeho prostredie drsnie. Používa sa ešte vôbec defenzívny výraz Smiem prosiť? Vás takto niekto niekedy vzýval do tanca?
Možno sa tak vyzýva do tanca na tanečných kurzoch stredoškolákov, ale obávam sa, že táto formulka už nie je celkom aktuálna. Nás to tiež učil kedysi lektor, ale okrem chlapcov, ktorí ju museli ukážkovo predniesť, ju už potom asi ani jeden nepoužil.

Taká slušná výzva sa asi ani nedala odmietnuť…
Kedysi mala dáma v tanečnom poriadku zoznam tancov, ktoré mali po sebe nasledovať – mazúrka, polonéza, štvorylka, valčík – a na jednotlivé tance sa jej prihlasovali dopredu tanečníci. Mohla teda povedať – pardon, už som zadaná. Mám voľný iba piaty tanec. Tak to asi bolo na dávnych plesoch, kde sa hľadali dobré partie a všelijako sa taktizovalo.

Tancu ste sa venovali od detstva na vyššej úrovni, a predsa ste absolvovali na strednej škole aj tradičný kurz spoločenského tanca?
Bola som dokonca aj na venčeku. Spoločenský tanec je pre každého tanečníka základná vec. Potrebujem ho napríklad pri práci s hercami. Často mi ako choreografke povedia: Tu mi postav len taký jednoduchý valčíček. Alebo: Urob niečo také, čo by evokovalo tango. Čiže choreograf musí poznať aspoň základné kroky jednotlivých tancov. Nemusí v tom byť špičkový, vždy sa môže poradiť s odborníkom. Mne sa to stalo pri muzikále Hello Dolly, ktorý bol celý „uvalčíkovaný“. Stretávala som sa s tanečným majstrom a zisťovala detaily, hoci som z nich potom použila len fragmenty.

Ako štrnásťročná ste začínali v súbore Zuzany Hájkovej Auriga pri VŠMU. Pomýšľali ste aj na herectvo?
Bol to súbor moderného scénického tanca, ale keďže pôsobil pod hlavičkou VŠMU, mohli sme nasávať atmosféru. Kontakt s baletom, s divadlom, celé to prostredie ma veľmi ovplyvnilo. Aj predtým som sa venovala tancu, ale až v Aurige to začalo mať systém a smer. No štrnásť rokov je už na začínanie s tancom neskoro.

Kedy je ten pravý čas?
Kým je človek veľmi poddajný a ohybný, kým ešte neukončili kosti rast a kĺby sú ešte dostatočne otvorené, aby sa s nimi pracovalo. Prvá, druhá trieda je tak akurát, aby budúci tanečník čím menej bolestne zažíval procedúry naťahovania šliach a otvárania kĺbov. Sú samozrejme aj výnimky a so súčasným tancom sa dá začať aj neskôr.

Bolí to? Prečo všetci adepti aj tak nezutekajú?
Myslím, že pre lásku k tancu. Tí „obdarení“, ktorých telo má vrodené predpoklady a všetko im ide bez problémov, na prvý šup – takých je pár. Potom je tu väčšina, ktorá má isté danosti, ale technické veci si musí vydrieť. Každé telo je inak uspôsobené. Tanec využíva napríklad 90-stupňové vytočenie bedrových kĺbov, čo nie je pre ľudské telo prirodzené. Takže niekoho to bolí menej, niekoho viac. Väčšinu viac.

Nehovorili sme o ľuďoch, ktorí patria do kategórie drevo.
To sú ľudia od prírody nejakým spôsobom zablokovaní. Niekto voči rytmu, iný nemá pamäť, ďalší je extrémne tuhý. Vidím to na svojich synoch – jeden je extra ohybný, druhý menej, tretí je vyslovene tvrdý. Bolí ho obyčajný predklon, ten druhý sa dotkne zeme dlaňou bez toho, aby sa rozcvičoval. Ich flexibilita je rozdielna. Je to vrodené.

Vy ste ohybná po kom?
Nie som extra ohybná, je to každodennou rutinou. Ale vzťak k tancu a umeniu som asi podedila. Babka tancovala chvíľu v Lúčnici, prastarí rodičia hrali amatérske divadlo a rodičia sú filmári. Tanec ma pútal odmalička. Keď otec pracoval v bývalom Filmovom klube, z ktorého neskôr vzniklo Charlie centrum, zamestnanci tam mali kurzy džezbaletu. Tam som videla, ako sa tie baby hýbu, vtedy som si hovorila: Toto potrebujem. Mala som štyri roky a tento vizuálny zážitok v spojení s hudbou ma celkom strhol. Začala som s dospelými nacvičovať.

Pamätáte si aj konkrétnych ľudí? Kto vás inšpiroval?
Spomínam si, že tanec nás učil fúzatý Šaňo. Vždy nahodil tepláčiky, spustil Boney M a ja som bola v siedmom nebi. Vôbec neviem, kto to je, len mi z detstva v pamäti utkvel ten obraz. Neskôr, už v Aurige, som neskutočne obdivovala Zuzku Mauréry, ktorá bola sólovou tanečnicou súboru a ktorá ma tam vlastne nepriamo priviedla. Vtedy totiž prišla éra aerobiku, Zuzanu zavolali cvičiť aj do televízie a tam som ju videla. Robila aerobik celkom inak ako ostatní, mala tanečnú noblesu. Raz o tom aj rozprávala v televíznej besede a tam som sa dozvedela, že tancuje v súbore Auriga. Začala som sa o súbor zaujímať, vyhľadala som si dátum najbližšieho konkurzu, išla som tam a prijali ma. Takže, Mauréry bola moja najzávažnejši­a múza.

Prekvapil vás niečím tanec?
Prekvapil ma tým, že ho treba naozaj robiť naplno, že sa tam nič nedá oklamať, skrátiť, obísť. Koľko energie do tanca dáte, toľko sa vám dostáva späť. Je to pre mňa veľmi pravdivé rozprávanie. Na javisku sa za nič a za nikoho neschováte. Nedá sa tam schovávať za pekné slová, za frázy, masku. Divák to prekukne. Emócie a všetko, čo ide z vnútra tanečníka v prepojením s vedením „zhora“, jednoducho to, čomu sa hovorí duende, to je čistá krása tela a duše, to najpodstatnejšie, najhlbšie, najozajstnejšie v nás. Tanečník musí vedieť, čo robí a dokonale poznať svoje telo.

Treba ovládať aj teóriu tanca? Vy ju poznáte?
Na škole sme brali všetko. Začínali sme v praveku.

Čo sa tancovalo v praveku?
Upútala ma podobnosť s dnešnými diskotékami a párty. Bubnami, dnes bicími a synťákmi, sa navodí hladina tepu, ktorý sa blíži k srdečnej ozve. Tá hlasitosť a frekvencia človeka dostáva do stavu, keď opúšťa svoje strojené, alebo naučené držanie a pohybové schémy, popri tele uvoľňuje i myseľ, vypúšťa zo seba bežné napätie, vracia sa k sebe. Čím dlhšie tancuje, tým je jeho pohyb uvoľnenejší a nápaditejší, je to veľká očista. V praveku však išlo najmä o rôzne obrady, rituály, častokrát i dosiahnutie extázy. Dnešné diskotéky mi pripadajú tiež tak – ľudia sa pohrúžia do seba, chvíľu sú so svojím telom v úzkom kontakte, čo sa už v bežnom živote ani nedeje. V tom tempe sme odstrihnutí sami od seba. Aspoň ja na to takto pozerám.

Ľudia dnes často tancujú sami so sebou. Je to zlé?
V tejto dobe sa dá povedať, že konečne sú sami pre seba. Inak sú totiž stále obklopení inými ľuďmi, informáciami, udalosťami, hlukom. Takéhoto smogu je strašne veľa. Myslím si, že byť sám so sebou je úžasné. Samozrejme, iné je dať si niekde éčko alebo inú drogu a byť akčný až do rána, ale to som nemala na mysli.

Zároveň sú v spoločnosti.
Áno, cítia určitú spoločnú vibráciu.

Je to rituál?
Možno. Tanec má veľa spoločné s rituálom. Tance vždy boli spojené napríklad s náboženskými obradmi, tam sa objavovali už profesionáli, napríklad kňažky, ktoré ovládali predpísané pohyby, úkony a venovali sa len tomu. Okrem nich existovali svetské tance pre zábavu ľudí, tancovačky. A prispela aj šľachta, ktorá chcela zábavu pri jedle a nechala sa zabávať muzikantmi, tanečníkmi, akrobatmi, hercami, bohatou výpravou. Začiatok divadla…

Má sa tanec ešte kam vyvíjať?
Vyvíja sa, a to veľmi búrlivo. Videli sme to v lete na rôznych festivaloch. Tanec napríklad spája veľmi moderné technológie. Tanečník napríklad nesie na sebe svetelné senzory, s ktorými sa dajú robiť zázraky. Zrazu z neho môže tryskať svetlo, alebo sa zmení na čiernu machuľu a preleje sa do druhej. Je ťažké to opisovať, technika je ďalší vyjadrovací prostriedok, telo je možno až druhoradé. Zaujíma ma to, ale telo je pre mňa rozprávač číslo jeden. Spomínané nové tendencie prepájania tanca s najmodernejšou technikou sú ale finančne veľmi náročné a u nás je ich realizácia – azda okrem prvej scény – nemožná.

Kedysi ľudia obdivovali ako čudo napríklad mesačnú chôdzu – viete ju?
To je krok Michaela Jacksona. On ho vymyslel. Dnes ho pozná každý tanečník i naprostý laik.

A skromnejšie nové trendy?
Návrat k starému cirkusu, akrobacia spojená s tancom, performeri, ktorí dokážu pohybom vyjadriť neuveriteľné veci. Pred dvoma rokmi som bola na krásnom predstavení tohto druhu vo Viedni, kde vnuk Charlieho Chaplina James Thiérrée vypredal divadlo s predstavením Raul. Snúbila sa tam ideálne forma a obsah. Bol to úžasný zážitok a bolo to o rozdvojenosti súčasných ľudí.

V čom sú rozdvojení?
Chýba úprimnosť voči sebe samým. Zvykli sme si, že všetko je povrchné, krásne na pohľad, adrenalínové a celkom nám uniká, že my ľudia takí dokonalí v skutočnosti nie sme. Každý cíti uľahčenie, keď o niekom zistí, že aj on má chyby, ťažkosti, problémy. Je to ako dávna spomienka, ktorá vás zasiahne niekde vnútri.

Snažíte sa o to aj vo vašom tanečnom divadle elledance?
Samozrejme.

Preto ste sa dali dovedna s dramatikom a režisérom divadla GUnaGU? Veď to je alternatívne divadlo, ktoré pracuje aj s absurdným humorom. Ako to ide dovedna s tancom?
Divadlo GUnaGu mi bolo vždy blízke, ale toto bola naša prvá spolupráca a naozaj sme nevedeli, čo môže jeden od druhého čakať. V inscenácii Dlhá noc sa preplieta najmä pohyb so slovom, to je jej špecifikum. Išlo najmä o to, aby sa dej nezdvojoval.

Ako ste teda konkrétne spolupracovali s Viliamom Klimáčkom? Neliezli ste si do kapusty?
Najprv, na čítačkách, vysvetlil hercom, o čo pôjde, vyložil im jednotlivé charaktery aj to, ako si inscenáciu predstavuje, čo by z nej malo „vyliezť“. Potom sme my dvaja debatovali o jednotlivých obrazoch, ako sa v nich bude dopĺňať slovo a tanec. Pokiaľ ide o pohybovú kreativitu, tam som si bola sama sebe paňou.

Zaujímavé je aj herecké obsadenie Dlhej noci – máte prehľad, kto je ako pohybovo pripravený, keď vyberáte účinkujúcich?
Hercov – Csongora Kassaia, Viktora Horjána, Martina Meľa, Michaelu Čilíkovú, Judit Bárdosovú som poznala, vedela som, čo môžem od nich očakávať, že sú veľmi talentovaní a že to bude treba len trocha "učesať“.

Ako vlastne pracujete? Musíte niekedy z tanečníkov či hercov to, čo chcete, dostávať násilím?
Ako kedy. Niekedy im pomôžem, ale niekedy to z nich ide samo a treba tie veci zachytávať. Najlepšie kamerou. Zo skúsenosti viem, že tie najfajnovejšie veci sú často dielom náhody.

Kto vás v Dlhej noci v tomto smere prekvapil najviac?
Miška Čilíková predstihla moje očakávania. Mala napríklad vyjadriť pohybom písmená, kopírovať telom klingónske znaky, robila to veľmi precízne a objavne a tak si túto pasáž vycibrila, že ide o jeden z najsilnejších momentov predstavenia.

V čom je čaro? Sú to samotné gestá, pohyb, telesná šikovnosť, alebo je to aj duchovný vklad?
Myslím, že oboje. Prejav bez duše diváka nezasiahne.

Čo sa nedá zatancovať?
Napríklad odkaz "Prídi zajtra o pol šiestej na Karadžičku“. Ale inak skoro všetko.

Majú niekedy režiséri na choreografov aj nesplniteľné požiadavky?
Pán Bednárik je už známy tým, že máva šialené nápady. Napríklad, keď sme robili operu Popolušku v SND, mal predstavu, že sa to bude odohrávať vo fitnescentre, ale kostýmy budú historické. V rámci tejto fantázie mali štyria mušketieri spievať svoje árie na stacionárnych bicykloch. Tvrdili, že to v žiadnom prípade nepôjde, ale pán Bednárik to dokázal zrealizovať. Dostal to z nich.

Na tanečníkov teda treba prísnosť?
Nie. Tanečníci sú prísni sami na seba. Sú to pokorní ľudia, ktorí vedia, že musia byť pripravení, nacvičení. Herec do nemoty napríklad dokáže rozprávať, ale tanečník by nevydržal prepínanie síl ustavičným opakovaním. Musí si šetriť telo. Je to naozaj drina.

Vy si zamýšľanú choreografiu aj kreslíte?
Robím si skice, ale neodkladám si ich. Je to len pomôcka.

Jeden čas ste sa dosť venovali muzikálom. Už sa k nim nevrátite?
Mala som muzikálovú éru, keď som mala malé deti, bolo to asi osem – deväť rokov, až potom som začala robiť vlastné veci. V muzikáloch nie je priestor na experimentovanie, všetko je tam dopredu určené, na naskúšanie minimálny čas. Na jar však chystáme v divadle elledance alternatívny muzikál opäť s Viliamom Klimáčkom. Má sa odohrávať v paneláku, pozrieme sa, ako sa žije za dverami niekoľkých bytov. Bude to so spevom naživo, s hudbou a tancom.

Panelák v divadle elledance bude konkurovať televíznemu Paneláku? Existujete už päť rokov, toto by mohol byť určitý predel, vzostup popularity. Ako ste vlastne prišli k tomuto divadlu?
Pred siedmimi rokmi sa delil rodinný podnik. Naša časť bola taká stará, vlhká a plesnivá búda, súčasť bývalého bitúnku na Miletičovej ulici. Objekt bol v hroznom stave a rozmýšľali sme, či ho zbúrať alebo vylepšovať. Keďže je to vlastne pamätihodnosť z roku 1930, rozhodli sme sa, že priestor zachránime a urobíme z neho divadlo a tanečnú školu. Budeme postupovať pomaly – na čo budú peniaze, to urobíme. Takto divadlo, krok po kroku, s manželom a tímom nadšencov a bláznov ako my, zveľaďujeme. Práve sme oslávili 5. narodeniny a vstup do šiestej sezóny.

Tanečnicou už teda ani nie ste? Ste direktorkou divadla?
Prestala som byť tanečnicou skôr, ako som sa ňou stala. Bola som taká perfekcionistka, že ma moje výsledky nikdy neuspokojovali.

Kedysi ste ako choreografka spolupracovali na televíznej súťaži Elán je Elán. S televíziou vraj už nerobíte – prečo?
Pre mňa to bolo vždy také stretnutie tretieho druhu – šoubiznis v televízii. V live šou je málo času na všetko, tým je to len „naoko“, veľmi povrchné, zvykne sa hovoriť „veď to vyletí komínom“, čiže sa neoplatí tomu viac venovať. Jednoducho odvysiela sa a je to preč. Stres, pretvárka, nič pre mňa. A potom – u nás nikto nevie strihať tanec. Robili sme napríklad udeľovanie cien OTO s Helenou Vondráčkovou – a ona sama povedala: "Tanec sa takto nestrihá! To nás predsa učili.“ Dnes sa už ale nikto neučí strihať tanec, a preto je rozdiel pozerať sa na tanec pri odovzdávaní Oscara a na ktorúkoľvek tanečnú šou v niektorej z našich televízií. Ale ja som dcéra strihačky…

Tanečníci nemajú dnes na ružiach ustlané, pracovných miest je málo. Možno rôzne televízne súťaže sú aspoň nejakou možnosťou, ako dať šancu talentom, hoci tou najväčšou istotou sú rôzne školy, a najmä miestne súbory. Vy ste si svojho času našli svoju inšpiráciu.
Želala by som si, aby sa všetky deti dostali aspoň raz v útlom detstve do divadla na kvalitné predstavenie. Vtedy, keď sú ešte ochotné a schopné prijímať, keď ešte funguje fantázia a majú záujem. Naše deti som brávala na skúšky napríklad do SND. Hodiny hltali orchester pod javiskom!

Stále sa hovorí, že v našej kultúre a umení chýbajú peniaze. A okrem toho?
Chuť nájsť to, čo nás spája, snaha okresať svoje ego a úcta či uznanie kvalít a práce toho druhého.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk