Na slávnostnom ceremoniáli, ktorý vyhlásením ocenených filmov a tvorcov zavŕši 51. ročník medzinárodného filmového festivalu, si prevezme Cenu prezidenta Medzinárodného festivalu Karlove Vary Jiřina Bohdalová.
Už predtým uviedla slávny film Karla Kachyňu Ucho. Bol dvadsať rokov v trezore a mohli sme ho vidieť až po roku 1989. Čoskoro ho premietli aj na festivale v Cannes a herečka na to rada spomína. Bol to jediný čiernobiely film, ktorý tam premietli, a tešilo ju kráčať po červenom koberci. Jediné, čo ľutovala, že ho už nemohli vidieť jej rodičia. Jiřina Bohdalová spomenula, že nikdy sa o úlohy nejako veľmi neusilovala. Výnimkou bola postava Anny v Uchu, kde jej partnerom bol Radek Brzobohatý. Urobila preto všetko. A nikdy to neoľutovala, aj keď práca s Karlom Kachyňom nebola jednoduchá. Je však hrdá na to, že s ním mohla pracovať.
Záhady a rodinné vzťahy
Ani v závere thrilleru španielskych režisérov Isaki Lacuesta a Isa Campo si nebudete istí, čo je pravda vo filme Nová koža (La properte pell). Do španielskych Pyrenejí sa vracia sedemnásťročný Gabriel, o ktorom si už všetci mysleli, že je mŕtvy. Pred ôsmimi rokmi bol v horách s otcom a so strýkom, otec zahynul, chlapcovo telo sa nikdy nenašlo. Má amnéziu, niečo si pamätá, niečo vôbec nie. Strýko sa na neho díva s nedôverou a možno aj oprávnene.
„Nechceli sme film vystavať na témach, ale na postavách a sústrediť sa na skupinu ľudí, ktorí extrémnym spôsobom prežívajú celkom obyčajné pocity, do ktorých sa my ľahko dokážeme vžiť,“ povedali tvorcovia. Snímka je pozoruhodná aj hereckým výkonom najmä Emmy Suarezovej, ktorú sme na festivale mohli vidieť aj v nesúťažnom filme Pedra Almodóvara Julieta, kde hrá trochu podobnú rolu matky.
Z tých lepších filmov súťaže si zaslúži pozornosť maďarský príspevok Rodinné šťastie (Ernelláék Farkaséknál), v ktorom hrdinov ani náhodou nenapadne sebareflexia, iba akási čudná sebaľútosť. Do bytu mladšej sestry v Budapešti vpadne staršia s manželom a dcérou. Odišli pred rokom do Škótska, chceli tam zostať desať rokov, no vydržali len jeden a nemajú sa kam vrátiť.
Oba manželské páry prežívajú krízu stredného veku, nič nevychádza tak, ako si to predstavovali, sú sklamaní, možno aj podvedení. „Chcel som zachytiť malý nejasný moment v živote, ktorý, dúfam, môže prerásť v niečo väčšie, s čím sa diváci dokážu identifikovať,“ vyjadril sa režisér Szabolcs Hajdu. Príbeh sa odohráva medzi štyrmi stenami jedného bytu a je režijne, scenáristicky a herecky profesionálne zvládnutý, čo sa o mnohých filmoch v súťaži povedať nedá.
Peniazmi sa všetko zaplatiť nedá
Nie najzdatnejšie si s tajomnom počínal slovinský režisér Damjan Kozole vo filme Nočný život (Nočno živenje). Nakrútil síce skutočný príbeh o úspešnom advokátovi, ktorého takmer roztrhajú psy. Jeho telo sa nájde pohodené na ulici a vedľa neho sexuálna pomôcka. Kým muž bojuje o prežitie, manželka sa snaží zachrániť, čo sa dá, aj s peniazmi, ale nepochodí.
Stalo sa to v roku 2010 v Ľubľane, bol z toho vraj obrovský škandál a išlo o perverzitu – obcovanie so psami. „Táto kauza prekročila hranice normality. Môj film je o tom, či je lepšie byť napadnutý ľuďmi, alebo psami. Hrdina útok prežije, ale môže to byť, paradoxne, pre neho horší variant, ako keby neprežil,“ zdôraznil režisér. Divák si musí veľa domyslieť, je priveľa hluchých miest.
Slimačím tempom sa vlečie príbeh tureckého filmu Otcove krídla (Babanim Kanatiari) debutanta Krvança Sezera. Na predmestí Istanbulu jeden z robotníkov na bytových komplexoch spadne a zabije sa. Nesú to všetci ťažko. Najviac Ibrahim, ktorý sa dozvie od lekára, že má rakovinu v pokročilom štádiu, a to mu vnukne myšlienku, že takto môže zachrániť nezabezpečenú rodinu.
Nie je to dokonalý film, ale pointa ho zachránila. Rodina dostane od firmy, ktorá svojich robotníkov viac neplatí, ako platí, odškodné. To zaplatiť musí. Keď hrdá vdova pochopí, čo sú to za gauneri, peniaze odmietne, aj keď vie, že ju s deťmi čaká ťažký život.
Volanie o pomoc z rôznych strán
Hľadanie blízkej duše, o ktorú by sa mladí ľudia mohli oprieť, je témou debutu poľského režiséra Grzegorza Zariczného Vlny (Fale). Deti sú osamotené, nemajú v rodičoch vzory, skôr odstrašujúce prípady. Priateľov si hľadajú ťažko. Takto postihnuté sú dve mladé učnice kaderníckeho učilišťa, ktoré si navzájom pomáhajú emocionálne zvládnuť vypäté rodinné situácie, ale je to nad ich sily.
„V centre nášho príbehu je mladý muž, ktorý sa nebojí ukázať svoje city svetu a stretáva sa preto s výsmechom, psychickým i fyzickým týraním,“ povedal režisér kanadského súťažného filmu Jesse Klein Stále spolu (We're Still Together). Snímka je v podstate volaním o pomoc, tam, kde by ste to nepredpokladali.
Jeden z najmenej vydarených filmov hlavnej súťaže je rumunský titul Pri trati (Dincolo de calea ferata) režiséra Cătălina Mitulescua o dlhšom odlúčení mladých manželov, postavených pre dilemu: rozísť sa, alebo začať znovu. Pomoc nepríde odnikiaľ, je to na nich.
