Poézia v akejkoľvek podobe nám podľa vašich slov chýba ako soľ. Aj to bol dôvod, prečo ste sa rozhodli založiť nový festival poézie?
V súčasnosti je tu veľmi veľa literárnych festivalov, dokonca veľmi dobrých. A má ich aj poézia, napríklad frankofónny festival Cap à l'est v Banskej Štiavnici či medzinárodný festival Ars Poetica v Bratislave. Náš festival by mal byť trochu iný. Sme regionálna knižnica, zastrešujeme malokarpatský región a v tom je naše pozitívum aj negatívum. Chceme prezentovať najmä slovenskú poéziu a podľa toho sme vyskladali aj program. Budú tam však aj autori zo strednej Európy, z Poľska, Česka a Maďarska. Čo sa týka samotnej poézie, môžeme debatovať o tom, či dnes má zmysel. Ja si však myslím, že má. Básnici sú stále, stále píšu a píšu veľmi dobre aj na Slovensku.
Podľa akého kľúča ste vyberali hostí festivalu?
Feliber poetry má ponúknuť prierez slovenskou poéziou. Trnavskú skupinu zastupuje Ľubomír Feldek, strednú generáciu zase autori ako Marián Milčák či Rudolf Jurolek. Príde tiež Mila Haugová, vynikajúca poetka a prekladateľka, a chýbať nebude ani mladšia generácia, ktorú bude zastupovať napríklad Michal Habaj či Katka Kucbelová. Najmladšou autorkou na festivale bude Veronika Kolejáková – víťazka súťaže Báseň 2016.
Názov festivalu odkazuje na okcitánskych básnikov – felibrov, ktorí sa hlásili k svojmu kraju, jazyku, slobodnému písaniu, nazývali sa robotníkmi slova. Podľa vás na nich nadväzoval aj slovenský básnik Ján Smrek.
Ich hlavným predstaviteľom je nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Frédéric Mistral, na Slovensku je to Ján Smrek. Títo básnici tvrdili, že v okcitánčine ako nárečí (skupina dialektov na juhu Francúzska, pozn. red.) sa dá nielen hovoriť, ale aj písať. Dokonca aj poézia. Smrek to isté tvrdil o slovenčine. Vtedy bola, samozrejme, iná politická situácia. Dnes už vieme, že to ide.
Počas soboty ste si pre návštevníkov festivalu pripravili happening sadenie smreka. Čo presne si pod tým majú ľudia predstaviť?
Presne to, čo sme napísali – zasadíme smrek. Veď podľa neho dostal Smrek aj meno (vlastným menom Ján Čietek, pozn. red.). Kto je zvedavý, čo všetko sa bude diať, musí prísť na nádvorie Evanjelického sirotinca v Modre, kde Smrek vyrástol. Ľudia sa dozvedia viac o jeho diele, ale aj pôsobení a vzťahu k Modre. Šperkom samým o sebe je aj samotná stavba, ktorú projektoval architekt Dušan Jurkovič. Ide o prvý sirotinec na Slovensku. Založil ho Samuel Zoch, aby siroty zo Slovenska neodvážali na Dolnú zem. Sirotinec fungoval pri evanjelickej fare a okrem iných bol jeho správcom aj otec Ivana Kadlečíka Bohumil. Neskôr sa stal útočiskom Jána Smreka či literárneho vedca a kritika Daniela Okáliho. Smrek sa do Modry často vracal, dodnes si ho pamätajú mnohí starí Modrania.
Festival chce teda okrem poézie zlákať ľudí aj na netradičné miesta?
Je to krásne prostredie, nielen sirotinec alebo stará radnica v Modre, ale aj Schaubmarov mlyn v Pezinku. Ľudia ho poznajú najmä vďaka Galérii insitného umenia. Návštevníci si tam môžu ľahnúť do trávy, počúvať básničky, hudbu alebo sa len tak stretnúť a porozprávať sa o poézii.
Vy sa venujete prozaickej tvorbe. Báseň vás nikdy nezlákala?
Máloktorý spisovateľ to oddeľuje. Bola by to zlá próza, keby jej chýbala poézia. Naopak to už platí menej. Ja som saturovaná v rodine básnika Jozefa Mihalkoviča, takže si s poéziou podávam ruky nielen ako čitateľka. Vidím, ako vzniká, doma sa o nej rozprávame. Pre mňa je to súčasť života a ak sa takéto prvky nájdu v mojich prózach, som tomu len rada.
