Nič tragické sa nestalo, len, žiaľ, rozdávanie cien od buka do buka znižuje vážnosť prestížneho medzinárodného fóra, ktorým karlovarský festival už roky nesporne je. Škoda. Príbeh je snímaný v pomalom tempe s pôsobivou kamerou. To je všetko.
Peter Bebjak môže byť spokojný
O slovensko-ukrajinskom koprodukčnom filme Čiara si môžeme myslieť všeličo, ale poprieť Petrovi Bebjakovi profesionálne stvárnenie témy nie. Triler o pašerákoch na ukrajinsko-slovenskej hranici má svieže tempo, dobré herecké výkony (najmä Tomáša Maštalíra), zaoberá sa témou výsostne aktuálnou a nebojí sa poukázať ani na fakt, že Schengenom sa všetko neskončilo.
Zaujímavá bola poznámka jedného zahraničného kolegu, že pre divákov zo Západu bol vraj film len výborným trilerom, no súvislosti, prečo sa všetko udialo práve na tejto hranici, im unikli. Pri premiére obecenstvo tlieskalo o dušu, ocenilo dobre zvládnuté akčné scény a film sa jednoznačne páčil. Peter Bebjak kriminálny námet s prvkami trileru šikovne zasadil do prostredia, ktoré aj pre slovenského diváka nie je celkom prebádané. Pre autentickosť nezabudol zdôrazniť zvyky a mentalitu ľudí žijúcich v tomto kraji. Je to prostredie zvláštne, tajomné a čo všetko skrýva, ani nevieme. Cena potešila a podľa mojej mienky sa dostala do správnych rúk.
Aj o hereckých výkonoch sa dá polemizovať
Cena za mužský herecký výkon pre ruského herca Alexandera Jatsenka za úlohu lekára vo filme Arytmia režiséra Borisa Chlebnikova bola tiež správnou voľbou. Aj sa to očakávalo. Bol to jeden z najlepších filmov hlavnej súťaže a pre mnohých favoritom na víťaza. Jeho zrelý herecký prejav nemal veľkého konkurenta. Zahral postavu lekára, ktorý miluje svoju ženu, ale najmä svoje povolanie, plasticky a presvedčivo. Najdôležitejší je pre neho pacient, na hlúpe predpisy neberie ohľad. No rád a veľa si uhne, kvôli čomu sa s ním manželka chce rozviesť. Jatsenko rozohral širokú škálu emócií mladého človeka, bojujúceho so závislosťou od alkoholu aj s citmi k manželke a pacientom.
Pochvalne sa už nemožno vyjadriť o ex aequo udelených cenách pre dve herečky poľského filmu Vtáci spievajú v Kigali režisérky Joanny Kos-Krauzeovej a Krzysztofa Krauzeho. Genocída v Rwande bola tragédiou a dotkla sa najmä Claudine, ktorej vyvraždili celú rodinu, a poľskej ornitologičky Anny, ktorým sa podarí utiecť do Poľska a neskôr sa opäť vrátiť. Jowita Budnik a Eliane Umuhire svoje party zahrali veľmi dobre, ale k najlepším hereckým výkonom nepatrili.
Súhlasím však so Zvláštnym uznaním pre najlepšiu začínajúcu herečku Voicu Olteanu. V rumunskom filme Breaking News sa s citom a presvedčivo zhostila postavy spurnej a urazenej dcéry zosnulého kameramana, ktorý na ňu nikdy nemal čas, hoci ona túžila po jeho láske. Film nie je veľdielo, ale ona hrala skutočne parádne.
Keď by aj chlapi mali plakať
Časom som si poopravila názor na film režiséra Alena Drjeviča Chlapi neplačú (Zvláštna cena poroty). Konflikt v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch zanechal najhlbšie rany vo všetkých zúčastnených. Vojnoví veteráni sa s touto traumou nedokážu dodnes vyrovnať. Tí, čo s ňou stále bojujú, sa stretávajú v odľahlom horskom hoteli, aby podstúpili niekoľkodňovú terapiu. Keďže je to vzorka všetkých bojujúcich strán, jej cieľom je dokázať sa pozrieť do očí bývalým nepriateľom a odpustiť im. Najprv sa musia však naučiť aj plakať a dokázať si odpustiť, až potom dokážu spolu komunikovať. Je to brilantne nakrútená dráma o odpúšťaní, sebaúcte a snahe prežiť zvyšok života v pokoji so sebou aj svetom.
Porota nezabudla ani na debut americkej režisérky Rachel Israelovej Drobné si nechajte. Neobvyklá romantická komédia o dvoch mladých, poznačených ľahšou formou autizmu, je sympatickým a ľudsky hrejivým pohľadom na komunitu, ktorá je iná ako ostatní. Zaujímavosťou je, že debutantka mala veľkú podporu svojho starého otca Bena Abelsa – jedného z detí Nicholasa Wintona. Dnes 92-ročný pán žije vo Veľkej Británii a vnučku podporil aj finančne. Film, ktorý v hlavnej súťaži patril k najvydarenejším, nakrútila režisérka s citom, bez falošných tónov a sentimentality. Jednoducho, ale o to účinnejšie.
Hlavná festivalová súťaž tohtoročných Karlových Varov bola skôr priemerná a akoby sa chcela podobať svojej veľkej sestre – Cannes. Ani to sa tohto roku veľmi nevyznamenalo. S tým rozdielom, že medzinárodná porota tam viac uvažovala, keď rozdávala ceny.
