„Musel som čakať desať rokov, než môj hlas dosiahol niektoré odtiene a nuansy. A dorástol. O čosi neskorší štart kariéry mi umožnil dokonale spoznať a ovládnuť oboje – zrelý hlas aj fyzické telo. Teraz dosiahnem aj tóny, ktoré som pred desiatimi rokmi vytiahnuť nedokázal,“ pokračuje majster dokonalých vysokých „céčok“, ktoré zvláda s ľahkosťou a hravosťou. Na BHS prichádza tento rok (9. októbra) ovenčený „operným Oscarom“, čo je v hudobných kruhoch prezývka prestížneho ocenenia Operný spevák roka.
„Ako chlapec som spieval v kostole gospely. Nerád, ale rodičia ma prinútili. Otec tam bol zbormajstrom a mama spievala. Náš dom bol vôbec plný hudby,“ spomína Lawrence Brownlee. Na strednej škole tiež spieval v zbore, získal dokonca štipendium pre hudobne nadaných študentov. „Niekto ma počul a povedal mi, že mám hlas pre operu. Nebol som o tom síce presvedčený, ale skúsil som,“ pokračuje v súčasnosti jeden z najvyhľadávanejších interpretov belcanta. Najlepším relaxom sú pre neho karty, stolné hry alebo surfovanie na internete.
„Je veľa tenoristov, ktorí skvele spievajú belcantový repertoár. Nikto však nedokáže vylúdiť také nádherne zaoblené tóny. Nejačí, z jeho hrdla vychádza jednoducho úchvatný zvuk,“ konštatuje riaditeľ Seattle Opera Speight Jenkins. „Vždy je v službách hudby. Jeho vrodený hudobný nástroj – hlas – je jednoducho nádherný. Najlepšie ho vystihuje slovo med,“ dodáva americká mezzosopranistka Joyce DiDonato.
Foto: Silvia Lelli
„Som presvedčená, že keď sa postavíte pred orchester, je úplne jedno, či ste muž, alebo žena. Ani nie za tri sekundy hudobníci odhalia, či svoju prácu ovládate, alebo nie. Musíte ju zvládnuť. Špekulácie, či má dobrý účes, či som žena, alebo muž, sú len zbytočnou stratou času,“ hovorí dirigentka Speranza Scappucci, pod taktovkou ktorej uvedie Slovenská filharmónia Brownleeho operný recitál.
„Operné árie na mňa útočili to všetkých strán od malička. Moji rodičia ich milovali. Nikdy som si však nemyslela, že budem spolupracovať so spevákmi, až kým som nezačala študovať na Juilliard School,“ spomína pôvabná Talianka. Mala päť, keď začala spoznávať rehoľu čiernobielych klávesov. Pred samotou cvičení však uprednostňovala spoluprácu s inými. Aj keď sa vypracovala na skvelú klaviristku, rozhodla sa napokon pre kariéru dirigentky.
„Dôverné zvládnutie hry na hudobný nástroj je pre dirigenta nesmierne dôležité. Myslím, že klavír je zo všetkých najvhodnejší. Môžem si k nemu sadnúť a prehrať celú partitúru aj jej orchestráciu. A keď pracujem na opere, môžem zároveň pri korepetovaní skúšať so spevákmi árie. Tak som sa vlastne vydala na dráhu operného pedagóga,“ dodáva častý hosť operných domov i koncertných siení na oboch stranách Atlantiku.
