Bratislavská Biela noc v niečom pripomína Silvester. Nálada je takmer sviatočná, mesto obsadí veľký počet ľudí, no ohňostroje a výbuchy pyrotechniky nahrádzajú o čosi tichšie a meditatívnejšie svetelné objekty a inštalácie. Inak to nebolo ani tento ročník, ktorý v sobotu nalákal do hlavného mesta rekordných takmer 200-tisíc zvedavcov. Keďže najväčší počet ľudí sa už tradične zhlukoval v centre mesta, objavovať umelecké inštalácie sa oplatilo najskôr v okrajových častiach. Kto začal napríklad v kreatívnom centre Nová Cvernovka, neoľutoval.
Aj keď sa teplomer v sobotu v noci k vysokým číslam nepribližoval, počas Bielej noci mohli ľudia zažiť doslova tropickú noc. Už pri vstupe do areálu Novej Cvernovky zrak upútal veľký svietiaci objekt čiastočne krytý clonou z dymu. Išlo o saunu, ktorá bola určená odvážnejším návštevníkom. Kto zahodil prvotný ostych, a s ním aj časť svojho oblečenia, strávil zvyšok Bielej noci nielen o nevšedný zážitok bohatší, ale aj oddýchnutý a zrelaxovaný. Kreatívne centrum na Račianskej ulici je na festivale nováčikom, no ak do budúcnosti naplno využije svoj potenciál, masy ľudí sa nebudú biť len o centrum mesta.
Smerom k centru sa hustota ľudí na štvorcový meter postupne zvyšovala. Akýmsi záchytným bodom sa opäť stala budova Slovenského rozhlasu, ktorú rozsvietila interaktívna svetelná inštalácia slovenských umelcov Ondreja Maksiho a Jany Potiron. Farebné svetlá na obrátenej pyramíde riadil pomocou obrovského megafónu ľudský hlas, ktorý sa z času na čas menil na krik, ale aj na dvojhlasný spev. Od unikátnej architektonickej stavby Štefana Svetka to bolo len na skok k ďalšiemu headlinerovi festivalu – obrovskému vznášajúcemu sa mesiacu britského umelca Lukea Jerrama. Nadšené ohlasy, ktoré toto dielo už vopred sprevádzali, rozhodne nepreháňali. Romantiku monumentálneho mesiaca, ktorý sa v Medickej záhrade ukrýval v objatí stromov, umocňoval aj tematický hudobný sprievod ako napríklad skladba Clair de Lune od Claudea Debussyho.
Najväčší počet umeleckých zastávok (70) v kombinácii s rekordnou návštevnosťou spôsobil v centre Bratislavy menší dopravný kolaps. Rôzne nepríjemnosti stretli aj samotné umelecké diela, z ktorých niektoré sa museli presúvať na iné miesto, začali buď s časovým oneskorením, alebo nefungovali vôbec. „Biela noc je technicky taká náročná, že v niektorých prípadoch sa musíme v poslednej chvíli rozhodnúť a zrušiť inštalovanie kvôli bezpečnosti technikov, aj keď nás to mrzí z hľadiska divákov,“ povedala na margo zmien umelecká riaditeľka festivalu Zuzana Pacáková. Prípadné sklamania však ľahko dokázali vyvážiť napríklad obrí humanoidi Amandy Parer či hypnotizujúca svetelná inštalácia Guillaumea Marmina v kostole klarisiek.
Stihnúť sa nedá všetko a odfajknúť si každé stanovisko „selfie fotkou“ nie je ani cieľ festivalu. Niekedy sa preto oplatilo radšej zastať a počúvať, ako napríklad pri projekcii Borisa Vitázeka, ktorá oživila fasádu Obchodného domu Tesco na Kamennom námestí. Obraz v tomto prípade sprevádzali aj útržky z rozhovorov, ktoré umelec viedol s viacerými ľuďmi na tému verejného priestoru. Prostredníctvom nich kriticky poukázal nielen na nezáujem ľudí o svoje okolie, ale aj na to, ako do popredia čoraz viac vstupujú najmä čisto finančné záujmy. V kontraste s tým pôsobili počas festivalu najmä diela na nábreží Dunaja, ktoré viac-menej nekriticky propagovali developerské plány veľkej finančnej skupiny. Biela noc je významným podujatím. Má dosah na veľký počet ľudí a aj preto je dôležité, aby vedela aj do budúcnosti nestranne rozvíjať dialóg medzi mestským prostredím a jednotlivcom.
Tretí ročník festivalu Biela noc sa skončil a tisícky ľudí na sociálnych sieťach – či už pozitívne, alebo negatívne – opäť vo veľkom diskutujú o súčasnom umení. Vďaka masovému charakteru podujatia si verejnosť formuje nové kultúrne povedomie, ktoré ľudí možno v budúcnosti prinúti „čítať“ mestský znakový systém citlivejšie. Prinajmenšom spozornieť a pozerať sa na aj známe miesta trochu inak. Potenciál Bratislavy je v tomto smere naozaj veľký.