Festival Feliber poetry čaká druhý ročník. Nedá mi však nespýtať sa, ako hodnotíte ten prvý.
Feliber poetry mal veľký úspech. Dokonca si dovolím povedať, že ak by sme sa druhý ročník rozhodli neorganizovať, dožadovali by sa ho tí, ktorí sa na ňom minulý rok zúčastnili. Máme pozitívnu spätnú väzbu od básnikov ako napríklad Mila Haugová či Michal Habaj, ale aj od zahraničných hostí. Niektorí sa dokonca ozvali, že sa chcú vrátiť – či už ako účinkujúci, alebo ako diváci – a to je pre nás to najlepšie hodnotenie.
Čo ich zaujalo najviac? Spojenie poézie a genia loci festivalových stanovísk?
Určite to boli aj miesta, napríklad Schaubmarov mlyn, kde je naozaj krásne. Aj Modra má svoje osobité čaro. Veľkú úlohu však zohralo aj počasie. Bola to taká letná júnová oslava poézie a malokarpatského regiónu. A neposlednom rade to bolo o ľuďoch, ktorí sa stretli a zhovárali sa o všetkom možnom, nielen o poézii. Napríklad o výtvarnom umení, keďže minulý rok sme mali aj dve výstavy. Tento rok ich bude viac.
Nachádza si Schaubmarov mlyn stabilné miesto na kultúrnej mape Pezinka?
Akýmsi centrom kultúry sa už stáva. Okrem toho, že patrí pod Slovenskú národnú galériu a konajú sa tam výstavy, hľadá si cestu aj k iným typom návštevníkov. Cez víkendy láka napríklad rodiny s deťmi. Mlyn má prenádhernú záhradu obrastenú morušami. Schaubmarov mlyn je pamiatka, ale dá sa spustiť, takže návštevníci môžu vidieť, ako fungoval v minulosti. Keď sme hľadali miesta, kde by sa festival mohol konať, mlyn sme nemohli vynechať.
V jednom článku ste premýšľali, či sa básnikovi Michalovi Habajovi podarí prekričať básňou klopot mlyna. Tak čo, podarí?
Nedávno som videla krátky úsek z jedného českého filmu, kde Zdeněk Svěrák rozpráva pri mlyne a nie je ho absolútne počuť. Michalovi Habajovi som povedala, že ak pri prednese básne zapochybuje, spravíme to tak, že pustíme len mlyn, čo bude báseň sama osebe. Už len samotný klopot navodzuje čosi rytmické, príjemné, niečo, čo inšpiruje k básni. Ale ja nepochybujem o tom, že sa to nakoniec podarí.
Foto: Marek Mihalkovič
Ďalším cieľom je teda priblížiť ľuďom aj krásy regiónu…
Poézia a prostredie majú rovnocenné postavenie. Dokonca ešte na začiatku, keď sme uvažovali o názve festivalu, premýšľali sme, či tam nejako víno alebo malokarpatský región nezamontujeme. Nakoniec sme sa odvolali na Jána Smreka a slovenských felibrov. U nás je jednoducho pekne. Odjakživa sa tu darilo umeniu, či už to bola keramika, alebo básnici a spisovatelia, ktorí tu žili. Dvoch z nich – Lýdiu Vadkerti Gavorníkovú a Jozefa Mihalkoviča – oslavujeme v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre. Prostredie prialo aj výtvarnému umeniu a napokon aj vínu, ku ktorému majú v tomto kraji blízko nielen básnici, ale aj tí, čo nepíšu a netvoria.
Daniel Majling v knižke Ruzká klazika vtipkuje o tom, že keď hrdina v románe otvorí okno napríklad v Paríži, čitateľ si ihneď predstaví bohémsku atmosféru ulíc plných kaviarní a rušného života, zatiaľ čo jeho rodná Revúca je v tomto smere trošku znevýhodnená. Akou atmosférou čitateľ nasiakne, ak hrdina v knižke otvorí okno v Pezinku či Modre?
Ja by som rada otvárala okná aj v Revúcej. Spája sa mi predovšetkým s prvým slovenským gymnáziom a ľuďmi, ktorí tam žili. Okno je ako obraz. Zakaždým za ním niečo je. Čo sa týka Pezinku a Modry, na jeseň by cez okno určite vleteli dnu vínne mušky.
Festival ste sa vraj rozhodli organizovať aj preto, že vám poézia zachýbala v médiách. Máte pocit, že dostáva menej priestoru?
Kedysi bola básnička v médiách viac prítomná, či už vo víkendových prílohách, alebo časopisoch. Dnes sa však vytratila v takej miere, že z nej zostala už len povinná jazda na gymnáziách. Deti ju nedokážu čítať a pracovať s ňou nedokážu ani učiteľky. My sa však nesnažíme profilovať ako didaktický festival, ktorý má naučiť čítať básne, prípadne si ich zamilovať. Možno však počas neho odznie báseň, ktorá človeka prinúti ísť do obchodu kúpiť si básnickú zbierku alebo začne byť jednoducho zvedavý na tvorbu konkrétneho autora.
Feliber poetry však predsa len trochu didaktický bude. Poéziu chcete priniesť aj na gymnáziá.
Nepôjde len o program na gymnáziách. Pripravili sme aj recitačnú súťaž Maľovaná abeceda. Jej názvom odkazujeme na dielo Jána Smreka, ktorý vyrastal v modrianskom sirotinci. Bude sa konať v stredu a je určená pre deti základných škôl z Pezinka a Modry. Gymnáziá plánujú básnici navštíviť v piatok. Poéziu budú čítať na chodbách a následne sa o nej budú so študentmi rozprávať. Mladých ľudí čaká aj workshop na Schaubmarovom mlyne, kde sa budú učiť pracovať s básňou trošku inak.
Vytráca sa podľa vás poézia aj z bežného života? Možno akási snaha o pomenovanie podstaty vecí, hľadaní tvorivých skratiek?
V poézii nejde o pomenovanie podstaty vecí. Sama často premýšľam o tom, čo je to poézia, z čoho pramení ten príjemný pocit, keď čítam báseň. Možno práve na tieto otázky sa festival snaží nájsť odpovede. A nemám ani pocit, že sa poézia vytráca zo života. Len keď človek zavíta na sociálnu sieť, nájde tam hádam tritisíc básničiek. Treba však rozlišovať. Dnes má každý pocit, že to, čo sa rýmuje, je hneď báseň. Alebo že keď zverejní fotografiu listu či rozkvitnutej ruže, obrázok má automaticky aj poetickú hodnotu. To však nie je poézia.
Z čoho pramení príjemný pocit z poézie u vás?
Môj život je už od narodenia spojený s literatúrou. Dokonca mám pocit, že vždy, keď okolo mňa niekto viedol debatu, týkalo sa to literatúry. Zážitky pri čítaní však môžu byť rôzne, príjemné aj nepríjemné. Inak vnímam Vladimíra Hollana, inak Charlesa Baudelaira alebo Arthura Rimbauda. Ich básne môžu provokovať, môžu iniciovať, môžu klásť otázky alebo na niektoré otázky odpovedať… Čo sa týka samotného festivalu, pre mňa osobne ide o príjemnú možnosť stretnúť sa s kolegami, pozhovárať sa a sprostredkovať takýto zážitok aj ostatným ľuďom.
Na festivale odznie v podaní českého spisovateľa Jáchyma Topola aj próza. Patria poézia a próza k sebe?
Sú dokonca ľudia, ktorí tvrdia, že medzi poéziou a prózou netreba rozlišovať. Je to jednoducho literatúra. Bola by to zlá próza, keby v nej nebola poézia. Aj preto sme pozvali Jáchyma Topola. Má to však súvis aj s pozvanou kapelou Psí vojáci, v ktorej hral jeho brat Filip a pre ktorú písal texty. Primárne však ide o jeho najnovší román Citlivý člověk. Premietať sa bude aj celovečerný dokument o Filipovi Topolovi Takovej dlouhej vocas letící komety.
Premietať budete aj dokumentárny film Patrika Lančariča o Miroslavovi Válkovi, ktorého spoločnosť dodnes vníma rozporuplne. Vy sa po tom ujmete moderovania diskusie. Čím bol Válek pre vás?
Sama som sa ponúkla moderovať diskusiu k tomuto dokumentu, pretože už pri rôznych besedách v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, kde pracujem, som zistila, že na neho mnohí ľudia reagujú podráždene. Akoby nedokázali prijať fakt, že človek môže byť aj rozporuplnou osobnosťou. Miroslav Válek sa namočil do najvyššej politiky, to však nevylučuje, že bol vynikajúcim básnikom. Zdá sa mi, že každý z nás je plný vnútorných rozporov.
