Džezáky ukázali, že po kvalitu nemusia letieť až za oceán

, 21.10.2018 18:26
Charles Pasi Bratislavské jazzové dni
Jedným z hostí piatkového programu bol aj spevák a hráč na ústnej harmonike Charles Pasi. Autor:

Džez to dnes nemá ľahké. A najmä nie na Slovensku. Až príliš často sa borí s predsudkami o neprístupnosti a odťažitosti, a ak sa mu už konečne podarí presvedčiť širokú verejnosť, aby prekonala prvú mentálnu bariéru, prichádza mu cesty ďalšia. Kvalitný džez vedia predsa robiť len Američania – a najlepšie tmavej pleti, znie ďalší populárny stereotyp, zakorenený nielen v kruhoch laikov. Očakávaniam zo strany verejnosti sčasti podľahol aj 44. ročník Bratislavských jazzových dní, no už prvé dva dni festivalu ukázali, že dobrú džezovú muziku jeho organizátori nemusia ťahať spoza veľkej mláky. Na starom kontinente jej majú plno.

Najstarší a najväčší džezový festival na Slovensku má podobné problémy ako žáner, ktorý so zanietením a s trpezlivosťou prezentuje. Rovnako sa môže ľuďom javiť navonok celkom iný, aký je v skutočnosti. Kto si predstavuje, že sa tento víkend v bratislavskej Incheba Expo Aréne konal zraz intelektuálov v oblekoch či čiernych rolákoch, je však na omyle. Aj veľké multižánrové festivaly majú dnes čitateľnejšiu a ľahšie definovateľnejšiu komunitu návštevníkov ako práve džezáky, ktoré sa prioritne orientujú na jeden žáner. Pomedzi divákov v zrelom veku vidieť čoraz viac mladých ľudí v ležérnom odeve, ktorí už nie sú zvedaví vyslovene na džez, ale na dobrú hudbu. Festival to vníma a reaguje inožánrovosťou a fúziami.

Rôznorodému publiku určite ulahodil už piatkový otvárací koncert. Československá formácia Carpet Cabinet minulý rok zvíťazila na tzv. béčkovej scéne – Pódiu mladých talentov – a dostala tak čestnú úlohu otvárať program na hlavnom pódiu. „Je to kapela, na ktorú môžeme byť právom hrdí,“ povedal pár hrejivých slov na jej adresu jeden z organizátorov festivalu Peter Lipa. O tom, že nepreháňal, svedčila nasledujúca takmer hodinová energická spŕška džezu, hip-hopu, funku či elektroniky. Aj keď skupina minulý rok súperila medzi „mladými talentami“, status nováčika jej rozhodne nesedí. Práve naopak, vďaka sebavedomému prejavu a suverenite, s akou pristupuje ku kombinovaniu prvkov z rôznych žánrov, pôsobila, akoby na veľkú scénu patrila odjakživa. A prečo otvárať džezový festival hudbou, v ktorej do veľkej miery dominuje rap či beatbox? Odpoveď je jednoduchá: prečo nie.

Víchor menom Charles Pasi

Ambíciu zahrať si na najväčšej scéne mali aj mladíci z Mattia Boyzz, ktorí následne vystúpili na „béčkovom“ pódiu. Napriek tomu, že ich koncert sprevádzali aj mierne chybičky krásy, oduševnenie a radosť, s akými ku hre pristupovali, boli nesmierne nákazlivé a nútili divákov zmierniť svoju prísnu optiku. Chybičky však nemal ďalší hosť, ktorý sa hneď prvý deň stal miláčikom festivalu. Spevák a hráč na ústnej harmonike Charles Pasi pricestoval z Francúzska, jeho srdce však patrí americkému bluesu. Pred plnú sálu Expo Arény sa postavil šarmantný mladík v neformálnom oblečení, no rýchlo ukázal, že jeho tromfom nie je len pekná tvárička. Pasiho hlas farbou pripomína Jamesa Blunta, ale oslobodeného od všetkých presladených a nepotrebných ozdôbok. Je však najmä skvelým inštrumentalistom, čo dokázal aj niekoľkými bravúrnymi sólami na ústnej harmonike.

Pasiho vystúpenie patrilo asi k najpopovejším koncertom prvých dvoch dní džezákov, zároveň však bol koncertom s asi najväčším ohlasom publika. Nenútený francúzsky šarm, originalita, hravosť a komunikatívnosť smerom k publiku postavili divákov niekoľkokrát na nohy, čo spevák aj jeho kapela na záver odmenili vtipnou zámenou úloh na scéne. Sloboda, rovnosť a bratstvo predsa musia platiť aj v hudbe. Aj keď išlo len o druhý koncert na hlavnom pódiu, atmosférou pripomínal veľké finále. Do nezávideniahodnej pozície tak dostal nasledujúceho amerického hudobníka Jamisona Rossa, ktorému sa z tieňa predchádzajúceho zážitku vychádzalo len veľmi ťažko.

Jamison Ross je čerstvým objavom na americkej džezovej scéne, ale aj čerstvým objavom Petra Lipu, ktorý mu predpovedá veľkú kariéru. Ak hudobník spieva a bubnuje zároveň, je ľahké upodozrievať ho z toho, že jednu činnosť vykonáva na úkor tej druhej. Ross však obe zvláda s prehľadom. To, čo zatiaľ nezvláda až tak dobre, je však komunikácia s ostatnými členmi kapely či priamo s publikom. Ani so svojím vľúdnym, priam nevinným výrazom, ktorým o sebe okamžite prezradil každú emóciu, nedokázal presvedčiť publikum na želanú spoluprácu. Keď v jednom momente vyzval ľudí do tanca, z pôvodne plánovanej romantiky zostal len nepríjemný kŕč. Ten sa čiastočne podarilo prelomiť až počas záverečného koncertu americkej formácie Kennedy Administration, ktorý vyhnal skupinku ľudí rovno pod pódium.

Tanečná a energická fúzia soulu, funku či R&B mala byť spoločne s energickým prejavom jej speváčky čerešničkou na záver piatkového dňa. Skupina, ktorej „šéfuje“ český hudobník Ondřej Pivec, svoju úlohu aj splnila. Miestami by však neuškodilo, keby – najmä pri speváčkinom prejave – ubrala trochu hlasitosti a pridala trochu soulu. Speváčka, ktorú tajomne oslovujú ako lady či dáma, je bývalou vokalistkou, a potreba preraziť a zaujať medzi konkurenciou ju zrejme prenasleduje aj pri sólovej kariére. Niekedy však stačí trošku ubrať, zjemniť a zafarbiť, čo veľká dáma s veľkým hlasom určite dokáže.

S Poľskom a Talianskom v pätách

Po prvom dni speváckych vystúpení a energickej šou prišiel čas na upokojenie situácie, nie však na nudu. V sobotu sa blysli najmä inštrumentalisti a ich tvorivé hudobné dialógy na scéne. Program otvoril saxofonista Radovan Tariška a jeho „band“. Ľudí v sále tešila rozšírená dychová sekcia, ale aj účasť najmladšieho basgitaristu v histórii džezákov – len sedemročného Árona Hodeka. Svižné latino rytmy, poctu Mariánovi Vargovi či dokonca opäť včlenený hip-hop vystriedala poľská škola. Jemnou klavírnou hrou otvoril svoj koncert poľský skladateľ a klavirista Krzysztof Kobyliński. Na festival zavítal so svojou skupinou KK Pearls a vďaka jedinečnému charakteristickému prejavu každého z jej členov sa po rezkých rytmoch postaral o takmer magické uvoľnenie. Do zasnených krajín publikum pozýval krištáľovo čistý hlas speváčky Reut Rivka Shabi, pri ktorej speve sa v sále zatajoval dych.

Dajte muzikantom nástroje a ľudí, ktorí ich budú počúvať. Ostatné už príde samo. To je recept, ktorý platil aj na ďalšie zoskupenie okolo talianskeho klaviristu Stefana Bollaniho. Neposedný hudobník sa počas koncertu takmer ani raz nezastavil. Voľne prechádzal od jedného žánru k druhému, tancoval po scéne a hypnoticky kýval hlavou do rytmu. Ak práve nehral na klaviatúru, bubnoval po útrobách krídla alebo len tak po vlastnom tele. Spoločne s Krzysztofom Kobylińskim a jeho skupinou patril jeho výkon k najsilnejším momentom sobotného dňa. Netreba však opomenúť Pódium mladých talentov, kde si víťazstvo možno už predstihu zabezpečila kapela s osobitým, no vťahujúcim prejavom Darkness positive. Poľsko a Taliansko v tomto prípade nedokázali prebiť ani avizovaní headlineri – americké hviezdy Yellowjackets so speváčkou Lucianou Souza.

Prvé dva dni Bratislavských jazzových dní ukázali, že festival si na nové priestory už pomaly zvyká a dokázal si poradiť aj s akustickými neduhmi. Veľké plus patrí aj spríjemneniu programu, o ktoré sa počas prestávok postarali džezové tanečnice. Stále však festival čaká jedna veľká výzva. Nepodriadiť sa automatizmu a ako kritérium voliť nie to, odkiaľ hudobník pochádza, ale to, či pred publikom naozaj obstojí. Džezáky majú verných fanúšikov, ktorí ukázali, že sa neboja experimentu. Teraz je len na organizátoroch, aby začali viac veriť vo svojich fanúšikov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Lipa #džez #Carpet Cabinet #Bratislavské Jazzové Dni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk