Na pódiu ste pri hre pôsobili suverénne, medzi piesňami, naopak, až nesmelo. Čím to je?
Pri hre sa cítim vo svojom živle, keď mám rozprávať, zrazu je to iné. Ale má to aj iný dôvod. Snažím sa hovoriť čo najmenej aj preto, aby som neprerušila atmosféru, prúd muziky.
Máte na sebe výrazný flamenco kostým. Je pre vás dôležitá aj nehudobná časť vystúpenia ako oblečenie, svetlá…
Prvoradá je muzika. Ostatné však s ňou musí byť v súlade. A prečo mám na sebe flamenco kostým? Muzikou chcem vyjadrovať vášeň, ale aj romantiku. Má to byť emócia na hrane krásy a nebezpečenstva. A k tomu sa ten kostým hodí.
V jednom rozhovore ste povedali, že muzika je pre vás vlastným svetom, do ktorého môžete utiecť. Dokážete to, aj keď sa na vás díva takmer desaťtisíc ľudí?
Je to možno prekvapujúce, ale áno. Ten svet vytvára hudba, ktorú hrám. A ja sa vždy snažím atmosféru preniesť na celé publikum. Zahrnúť ich v tom momente do toho svojho sveta.
Je možné takto pohltiť aj festivalové publikum, ktoré nie je také homogénne ako na vašich vlastných koncertoch?
Vo všeobecnosti to môže byť ťažšie, ale dnes na Pohode to išlo celkom prirodzene. Mala som pocit, že ľudia sú sústredení, že pozorne počúvajú, čo na festivaloch nebýva vždy pravidlom.
Menia sa diváci od štátu k štátu? V rámci Európy sú iní severania ako južania?
Človek tak trochu očakáva, že publikum v Portugalsku či Taliansku bude vášnivé a väčšinou to tak naozaj je. Nedávno som ale hrala vo Fínsku a reakcia bola neuveriteľne spontánna a silná. Nejaké pravidlo teda neexistuje.
Dnes žijeme v digitálnej dobe, kde nie je problém dostať sa za pár sekúnd k novej muzike, objavovať neznáme kapely. Je hranie na festivaloch pre hudobníkov stále dôležité z hľadiska toho, aby o sebe dali vedieť?
Je pravda, že vďaka internetu a službám, ktoré vám odporúčajú hudbu, môžete nájsť nové kapely celkom jednoducho. Ale vidieť tú skupinu hrať naživo, to je predsa len čosi celkom iné. Aj preto si myslím, že festivaly sú stále dobrým spôsobom, ako objavovať novú muziku.
