Dym pri pamätníku SNP
Kirchhoff sleduje celý jeho život od začiatkov v Kirgizsku, kam sa rodičia odsťahovali budovať Interhelpo. To však vzniklo na Leninovu výzvu pomôcť vybudovať socializmus na území Kirgizska. V tomto prostredí mladý Dubček vyrastal. Kuriozitou je, že sa stratil aj s ťavou, ale zázračne sa vrátil. Roky strávené v tomto prostredí mali nesporne veľký vplyv na jeho vývoj, myslenie i svetonázor.
V dokumente je veľa zaujímavých a ešte celkom neobjavených faktov, ku ktorým patrí aj rokovanie v Čiernej nad Tisou, kde sa rozhodovalo o osude Československa. Najzaujímavejšou je výpoveď prekladateľky, ktorá tlmočila pri rokovaniach. Práve tento úsek ukazuje, že film je tak trochu nedotiahnutou šancou.
Aj keď povedal veľa nového, mohol pátrať ešte ďalej. O to je to dôležitejšie, že pamätníci vymierajú a už si nedokážu tak dobre spomenúť, čo sa stalo. Ukážkovým príkladom je rozhovor s Hubertom Maxom, dlhoročným spolupracovníkom a Dubčekovým priateľom, ktorý o ňom napísal knihu a nevedel si vybaviť najdôležitejšie fakty.
Šokujúci je však moment, keď chcel dať Kirchhoff po rokoch slovo Fedorovi Gálovi a Petrovi Zajacovi pri pamätníku SNP. Asi stovka ľudí prišla provokovať a vyvolávať nepokoje, keď sa režisér snažil evokovať čas mítingov počas Nežnej revolúcie. Chcel, aby vystupovali z hmly, preto použil dym, no nedokázal rozvášnenému davu vysvetliť, že ich nechce otráviť. Nevdojak sa natíska myšlienka, že veru takto dlho ešte všetci bratia nebudeme…
Snímka má však skutočne veľmi veľa zaujímavých miest, prináša nové fakty: od toho, ako Dubček postupoval do najvyššej politiky, cez jeho špinavé odstránenie, až po rehabilitáciu a smutný koniec. Alexander Dubček nesporne patrí k najpopulárnejším politikom, ktorý vo svojej dobe urobil pre oba národy veľa pozitívneho. Myslím si však, že na komplexnejšie zmapovanie jeho rozporuplnej osobnosti je stále ešte priestor.
Grečnerovo hľadanie pravdy
Premiéru mal aj dokument venovaný básnikovi, scenáristovi, spisovateľovi a režisérovi Eduardovi Grečnerovi pod názvom Pravda je to najdôležitejšie za účasti 90-ročného režiséra, ktorý ešte nestratil humor. Na premiéru zavítal v sprievode syna: poznamenal, že bez neho by tu nebol, zle počuje, zle vidí, ale vie si nás predstaviť.
Grečner je už nad vecou. Neváha otvorene hovoriť o svojich úspechoch, šťastí, pádoch i omyloch. Režisér Maroš Brázda tento jeho nadhľad dokázal šikovne využiť a k jeho filmom i názorom sa fundovane vyjadrili aj odborníci, ktorí majú dôkladne zmapovanú jeho tvorbu.
No aj taký zaťatý bojovník proti totalitnému systému a proti zaškatuľkovaniu, neúnavný hľadač pravdy, sa môže potknúť. Režisér sa netají svojim nacionálnym cítením a na istý, našťastie, krátky čas, podľahol Mečiarovým rečiam a snažil sa zachrániť Kolibu. Rýchlo pochopil, že je na nesprávnej ceste a úplne sa stiahol.
Takéto, v jeho prípade nepatrné, potknutie je ospravedlniteľné a rýchlo zabudnuteľné, lebo jeho celý život, no najmä tvorba, mu vždy budú robiť dobré meno. Marošovi Brázdovi sa v tomto sympatickom dokumente, podarilo vystihnúť aj skryté zákutia režisérovej komplikovanej osobnosti a predostrieť divákovi vierohodný profil osudom skúšaného a nezlomeného umelca.
Telegraficky o ostatných filmoch súťaže
Podobenstvo o potrebe viery sa objavilo v gruzínskej produkcii pod názvom Svätý občan Mokalake Tsmindani režiséra Tinatina Kajrishviliho. Absurdný príbeh o soche svätého nad baníckym mestom, ktorá počas reštaurácie zmizne a zázračne ožije, ironickým tónom naznačí, že ľudia musia v niečo veriť, inak by neprežili.
Vietor vanie, kam chce (Il vento soffia vuole) talianskeho režiséra Marca Righiho bude ideálnym adeptom pre ekumenickú porotu. V zabudnutej dedinke niekde v Apeninách sa v samote a pochybnostiach o sebe samom zmieta seminarista Antimo. Nevyrovnaného chlapca kvári najmä samota.
Samota, ale úplne z opačného konca, je aj témou americkej snímky Fremont režiséra Babaka Jalaliho. Mladej Afgánke Dunii, prekladateľke pre americkú armádu, sa podarilo vpašovať do lietadla, ktoré uniklo pred Talibanom z krajiny. Usadí sa v americkom Fremonte. Jej problémom je nespavosť. Rieši to s terapeutom, no nedokážu sa dopracovať k príčine.
Imigrácia a prijatie cudzincov nie je v multikultúrnej Amerike taký problém ako v Európe. Dievča pre národnosť problémy nemá, skôr ju ničí samota, ako aj mnohých Američanov. Neostáva jej nič iné len hľadať osamelú dušu, bez toho, aby sa zaujímala o jej pôvod. Satirický osteň robí z tohto milého a malého príbehu nevšedný zážitok.
