Rozprávame sa v deň, keď ste v hoteli v Prešove a večer hráte v Bardejove. Zdá sa mi, že ani po osemdesiatke nezaháľate, vlani ste nahrali album v mekke džezu, v americkom New Orleanse. Ako sa teda cítite?
No, musím si dávať pozor na zdravie. To tak trochu súvisí s tou osemdesiatkou. Ale pokiaľ mi bude slúžiť, tak budem a mám chuť stále spievať a robiť to, čo som robil doteraz. Ale sú situácie, keď človek už musí zohľadňovať vek, musím sa trošku ináč pozerať na svoju existenciu.
Aký je ohlas na album?
Podľa mňa sa albumu darí dobre. Ja teda kritiky nečítam. Dnes sa vlastne kritiky už ani veľmi nepíšu. Ale čo som čítal, je to dobré. Tu teraz nehovorím o popularizácii, album sa spomínal kdekade, ale aby niekto mal nejaký odborný názor, toho je menej. Myslím si, že som urobil dobrú prácu, hlavne pre seba a pre svoj pocit.
Splnili ste si tým albumom sen, ktorý ste mali možno aj desiatky rokov?
Áno, hoci ten sen nikdy nebol takto definovaný. Vznik albumu súvisí s covidom. Sedel som doma a viac rozmýšľal nad novými pesničkami a potom nad tým, ako ich zrealizovať tak, aby to bolo zaujímavé. Mesto New Orleans som mal rád už dávno predtým, tak som si zmyslel, že by bolo najvhodnejšie ísť rovno tam.
Zavolať si do štúdia tamojších muzikantov. Skúsiť s nimi nahrať svoje pesničky. To sa podarilo. Nakoniec som teda našiel spôsob, ako osláviť osemdesiatku a zároveň vzdať úctu. Spojil som sa s nimi a akoby som vzdal úctu svojej hudbe.
Na tú atmosféru asi spomínate doteraz, všakže?
Áno, spomínam stále. Bolo to veľmi milé, veľmi sympatické. Nestalo sa nič svetoborné, ale to, že som bol dva dni v štúdiu s tamojšími hudobníkmi a oni hrali moje pesničky, to bol pre mňa veľký sviatok. Veľký dvojdňový sviatok. Stálo to za ten pocit.
V piatok sa začína ďalší ročník Bratislavských jazzových dní. Narýchlo som to ani nevedel na webe nájsť, koľký v poradí je.
Hovorí sa, že štyridsiaty ôsmy. Ale mne sa nezdá. Podľa mňa je to aspoň štyridsiaty deviaty (smiech, pozn. red.). Neviem, jeden sme museli kvôli covidu vynechať.
Čítajte viac Peter Lipa: Zbytočne by som ukazoval telo, nič nemám zaujímavé. Vlastne, počkať...
Ako by ste ho, možno podľa zloženia muzikantov, ktorí tam budú hrať, charakterizovali?
Je podľa mňa veľmi špecifický a odlišný od ostatných ročníkov. Prvýkrát sme v dramaturgii siahli po menách, ktoré nie sú totálne známe, že by každý to meno už niekde počul. Našli sme nových headlinerov. Novú generáciu hudobníkov, ktorí už síce sú hviezdami, len nie celkom u nás. Sú hviezdami na európskej, ale aj americkej a svetovej scéne.
Robia novú hudbu, majú nový prístup k tomu, čomu hovoríme džezový jazyk. Jednoducho majú v krvi aj históriu, majú naštudované, ale medzičasom pretvorili svoje výrazové prostriedky na niečo iné. A tým oslovujú nový druh publika. No a my chceme ako festival pokračovať ďalej. Samozrejme si však prídu na svoje aj tí, ktorí majú radi džezovú klasiku, kde neprevláda elektronika.
Máte na mysli americkú saxofonistku Lakeciu Benjamin, ktorá spolupracovala s umelcami ako Stevie Wonder, Alicia Keys, Anita Baker, Kool & The Gang či The Roots? Oná hrá klasický džez v štýle Johna Coltranea a Charlieho Parkera.
Áno. Už raz v Bratislave bola, na záskok s Gregory Porterom. Ten istý prípad je aj Theo Croker, ktorý je tiež súčasťou veľmi aktuálnej newyorskej hudobnej scény. Ako som spomínal, neprevláda tam elektronika, ale hrajú skôr na akustických nástrojoch. To je vlastne základný rozdiel, keď to človek zvonku chce posudzovať, čo je klasický a moderný džez, ale, samozrejme, najkrajšia je kombinácia oboch výrazových prostriedkov.
Aj takých umelcov máte v programe.
To je prípad skupiny The Comet Is Coming, anglického saxofonistu Shabaku Hutchingsa. On síce hrá na akustickom saxofóne, ale ostatné – bicie a klávesy, to je elektronické. Ich hudba sa dá veľmi ťažko opísať, ani ju nechcem opisovať. Treba sa nechať uniesť, nechať ju na seba pôsobiť a verím, že ľudí osloví.
Viem, že je tam aj spojenie hip hopu a džezu, africkej muziky a džezu.
Hiphopoví umelci sa už stali súčasťou nielen populárnej, ale aj džezovej scény. Sú medzi nimi výborní muzikanti, ktorí dokonale vedia hrať na hudobných nástrojoch. Džezmeni ich akceptovali a vytvorili s nimi zostavy, v ktorých ten raper a DJ s platňami tej hudbe napomáhajú. Všetky tieto nové prvky mladí džezmeni zahrnuli do svojho výrazu, lebo chcú, aby to malo ten komplexný, aktuálny, súčasný zvuk a výpoveď.
Záver festivalu, ako takmer vždy, uzavriete nejakou „veselicou“? Niečím rytmickým, tanečným?
To je opäť anglická scéna, headliner posledného, nedeľného večera, skupina Kokoroko. Možno ju poznajú aj priaznivci takých festivalov, akým je Pohoda a podobne. Áno, očakávame od nich, že sálu pozdvihnú a roztancujú.
Čítajte viac Čo robia Štyri kone Petra Lipu v New Orleans?
Určite by sme nemali vynechať slovenské kapely, všakže? Jedna bude hrať na pódiu ako víťaz minuloročného Pódia mladých talentov.
Skupina Hip-zz tiež spája hip hop s džezom. Rovnako je zaujímavé slovenské trio, ktoré mieša všetko to, o čom sme doteraz hovorili, to sa volá Triple Jump. No a posledný večer hrá slovenská skupina, Slovak Nuevo Quinteto, ktorá predvedie hudbu nestora a legendy tanga, skladateľa Astora Piazzollu. Samozrejme, nebudú to hrať len tak školene, ako to Piazzolla napísal, ale budú aj improvizácie. Takže taký tangový večer, v nedeľu o šiestej.
Na čo sa vy osobne tešíte najviac a prečo?
V piatok, prvý deň jazzákov, bude dobrý spevák a ja som predsa len na tých spevákov trochu vysadený. Volá sa Reuben James, hrá tiež na klavíri a v jeho hudbe je všetko okolo džezu, soulu a R&B. Inak aj ten trubkár Theo Croker spieva. K vrcholom festivalu patrí aj ďalší klavirista Kamaal Williams.
On bol však pôvodne bubeník a až neskôr prešiel ku klávesom.
Pred rokom vystupoval bubeník Yussef Dayes, ktorý veľmi upútal. No a tento Kamaal Williams a Yussef mali spoločnú kapelu, ktorou odštartovali silnú novú vlnu britského, presnejšie londýnskeho džezu. Potom išli každý svojou cestou, vlastnou koncepciou a obaja sú úspešní.
Ak spomínate veľké hviezdy, je problém získať ich pre Bratislavské jazzové dni?
Je. Ten problém je v zásade finančný. Matematika je veľmi jednoduchá. Vstupné na nejakého popredného umelca, ktorý je skutočne veľkou hviezdou, už len tu vo Viedni a v každom meste na západ od nás, je skoro päť- až desaťnásobok toho nášho. Keby sme chceli napríklad Jacoba Colliera, stojí to veľmi veľa peňazí. No a my sa pohybujeme na takzvanom ľudovom tóne, na ľudovej úrovni, lebo chceme, aby aj študent so svojou priateľkou mohol prísť na festival.
