V susednej Českej republike každoročne verejnoprávna televízia počas sviatkov prináša vlastnú rozprávkovú premiéru – tento rok dokonca hneď tri. O jednu či dve sezóny neskôr sa paradoxne tie isté tituly stávajú highlightom sviatočnej dramaturgie našich televíznych kanálov. Inak to nebolo ani tento rok.
V Česku sú pokladom
Slovensko nikdy nebolo rozprávkovou veľmocou, ale generácie, ktoré si svoje detstvo prežili v 70. a najmä 80. rokoch, mali šťastie na obdobie, keď sa tomuto žánru v domácej kinematografii mimoriadne darilo. Možno aj preto, že bol ideologicky neškodný. Len v rozmedzí od roku 1981 do roku 1989 vzniklo až dvanásť slovenských rozprávkových titulov a mnohé z nich, napríklad Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Falošný princ (1984), Kráľ Drozdia brada (1984) či Perinbaba (1985), si udržiavajú popularitu dodnes. Začiatkom 90. rokov akoby na rodiacu sa tradíciu nemal kto nadviazať. Režiséri, ktorí za slovenskými rozprávkami stáli, sa buď odmlčali, alebo zamerali na iné, azda vďačnejšie žánre. Dnes slovenské rozprávky prakticky, okrem sporadických výnimiek, nevznikajú vôbec.
Len o kúsok ďalej na západ, v Českej republike, je situácia celkom iná. Česká televízia tento rok počas vianočných sviatkov uviedla hneď tri premiéry vlastných rozprávkových titulov. Príznačne ich už v predstihu nazvala „najväčšími pokladmi tohtoročných Vianoc“, stabilne totiž verejnoprávnej televízii prinášajú cenné prvenstvo v sledovanosti počas sviatočných dní. Tento rok štedrovečerný rebríček v Česku ovládla premiéra výpravného titulu Dvanásť mesiačikov, na ČT1 si ju nenechalo o 19. hodine ujsť celých 2,36 milióna, čiže 60 percent divákov, ktorí v tej chvíli sledovali televíziu. Minuloročný rekord patril premiére rozprávky Micimutr, ktorú pod titulom Princezná pre draka odvysielala tento rok na prvý sviatok vianočný naša JOJ. Pred dvoma rokmi slušne zabodovala aj Škola princov, ktorú tento rok v štedrovečernom prime-time odpremiérovala slovenská Jednotka. Žiadny vlastný titul totiž k dispozícii nemala.
„V posledných rokoch bola tvorba pôvodných hraných rozprávok utlmená z ekonomických dôvodov,“ vraví hovorca RTVS Richard Šümeghy a pripomína jeden z mála novších domácich titulov z tejto kategórie – snímku Orest z rodu čarodejníkov, ktorá mala na Štedrý večer dva roky od premiéry. Verí však, že záujem o takúto produkciu na Slovensku stále je, a to aj na strane RTVS, ktorá by rada pôvodnou rozprávkou osladila svojim divákom už tie budúce Vianoce. „RTVS má záujem v budúcnosti priniesť vlastnú rozprávku, napríklad aj formou koprodukčného vkladu, bude to však závisieť od rozpočtových možností,“ vraví Šümeghy. Už teraz zároveň avizuje, že na Vianoce 2013 RTVS uvedie premiérový animovaný seriál Mimi a Líza oceňovanej slovenskej animátorky Kataríny Kerekes.
Vďačná – ak sa podarí
Platformou pre filmové rozprávky nemusí byť len televízia – v zahraničí sa tomuto žánru darí aj v kinách. A napokon aj u nás diváci potvrdzujú svoj záujem o tituly prioritne určené mladším divákom – najnavštevovanejším filmom v našich kinách bola v tomto roku Doba ľadová 4, hoci bombastický 3D animák s klasickými hranými rozprávkami o princeznách a drakoch veľmi porovnávať nemožno. Za porovnanie však možno stoja koprodukčné projekty ako napríklad Sokoliar Tomáš z roku 2000.
„Sokoliar Tomáš bol medzinárodne najúspešnejší slovenský film uplynulých dvoch desaťročí, pokiaľ ide o medzinárodnú koprodukciu, a najmä predaj do zahraničia. Film získal výraznú podporu z európskeho filmového fondu Eurimages a predal sa do mnohých krajín,“ pripomína Martin Šmatlák, riaditeľ Audiovizuálneho fondu. Verí, že rozprávka patrí k veľmi atraktívnym žánrom, a navyše, ak sa vydarí, ju možno distribučne zhodnocovať počas celých desaťročí – ako napríklad Perinbabu Juraja Jakubiska, ktorá nechýbala ani v tohtoročnom vianočnom programe Markízy.
Nakrútiť dobrú rozprávku nemusí byť také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. „Na rozprávkach sa nedá a nemá šetriť – peniazmi, časom ani invenciou,“ tvrdí Šmatlák. Z hľadiska profesijnej prípravy a producentského zabezpečenia ide o obzvlášť náročný žáner. „Potrebuje veľa špecifických filmárskych profesií, rekvizít, kostýmov, masiek… Preto sa asi ani nedá vyrábať v krajine, kde neexistuje profesionálne filmové štúdio.“
Či sa RTVS, ktorá je pre budúcnosť slovenskej rozprávky zrejme najväčšou nádejou, podarí priniesť v roku 2013 nejaký premiérový titul, ukáže až čas. Aj Šmatlák, ktorý priznáva, že za posledné roky Audiovizuálny fond nezaznamenal zo strany slovenských tvorcov jedinú žiadosť na vývoj či produkciu klasickej filmovej rozprávky, verí, že vyrábať tituly pre detských divákov je predovšetkým úlohou pre RTVS. „Verejnoprávna televízia na detského diváka dlhé roky málo myslí. Práve ona by mala byť producentom aj vysielateľom základného audiovizuálneho obsahu určeného detskému divákovi. Túto spoločensky nesmierne dôležitú funkciu nemôže namiesto nej suplovať žiaden iný vysielateľ ani súkromná produkčná spoločnosť.“
