Mátyás Prikler: Nakrúcali sme bez kalkulu

03.02.2013 15:00
Mátyás Prikler a štáb
Mátyás Prikler (s mikrofónom) a ďalší členovia jeho štábu. Autor:

V roku 2010 bol režisér Mátyás Prikler so svojím absolventským filmom Ďakujem, dobre na festivale v Cannes. Vtedy bol ešte len 40-minútovou poviedkou. Dnes už dokončený, viac ako dvojhodinový film, mal 24. januára svetovú premiéru na festivale v Rotterdame. Od štvrtka je aj v slovenských kinách.

Film sa odohráva na pozadí hospodárskej krízy a zachytáva, ako sa ťažké časy odrazili na živote dvoch rodín. Je taký autentický, že nebyť známych hereckých tvárí, mohlo by sa zdať, že ho nakrúcali cez kľúčovú dierku. Ďakujem, dobre je drsný odraz reality okresaný o všetky ilúzie. Nepozerá sa naň ľahko. Režisér však s názorom, že v ňom chýba nádej, nesúhlasí.

Film Ďakujem, dobre je veľmi autentický. Bol pre vás pri nakrúcaní najdôležitejší dôsledný realizmus?
Úplne najdôležitejšie bolo film vôbec dokončiť. Ale veľmi zjednodušene povedané, najdôležitejšie boli dve veci: nakrútiť film o tom, čo sa tu okolo nás deje a urobiť to čo možno najautentickejšie.

Scenár vraj vychádza z reality.
Áno, všetky obrazy či scénky v tomto filme sme buď sami zažili, alebo sme ich videli, počuli, vypožičali si. Ale nefunguje to doslova jedna k jednej, príbehy sme rôzne kombinovali. Ani môj otec, ani otec Marka Leščáka napríklad určite nechceli vyhodiť psa z okna, ako to robí filmový Attila.

V posledných rokoch sa v súvislosti so slovenskými filmami veľa diskutuje na tému fúzie dokumentu a hraného filmu. Ako ste to riešili vy?
Na túto tému sa toho už nahovorilo veľmi veľa, najmä pred pár rokmi, keď bola silná vlna slovenských dokumentov. Mne sa najviac páči postoj môjho bývalého profesora, režiséra a scenáristu Stanislava Párnického. Podľa neho ak sa nakrúca niečo, čo by sa dialo aj bez prítomnosti kamier, je to dokument. Ak sa mizanscéna prispôsobuje nakrúcaniu, je to hraný film. Samozrejme, to neplatí na sto percent, pretože samotná prítomnosť kamery má vplyv na situáciu. Ale táto myšlienka má podľa mňa najbližšie k skutočnosti. My sme sa pokúšali ten prirodzený proces čo najvernejšie simulovať. Napríklad svadobná scéna v poslednej časti filmu – boli to skutočné svadobné priestory, najali sme si naozajstného svadobného kameramana, fotografa aj svadobnú kapelu a boli sme tam od šiestej večera až do rána – ako na tradičnej svadbe.

Veľkých spoločenských udalostí je vo filme hneď niekoľko – pohreb, svadba, Vianoce, narodeniny…
Spomínam si, ako som na začiatku hovoril spoluscenáristovi Markovi Leščákovi, že tam musia byť Vianoce a svadba. Povedal, že je to skvelý nápad, len ešte treba vymyslieť, čo bude medzi tým. Tieto udalosti sú ale v prvom rade spojené s dôležitými rituálmi a to je aj dôvod, prečo do filmu patria.

Film je plný ťažkých životných situácií, viacerí z divákov ho dokonca označili za depresívny a bezvýchodiskový. Nemali ste potrebu zakomponovať doň nejaké jednoznačné východisko?
Nerád by som, aby to vyznelo arogantne, ale na jednej strane, samozrejme, urobíme všetko pre to, aby sa náš film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov, lebo film, ktorý ľudia nepozerajú, vlastne ani nie je film. Ale toto naozaj nie je typ filmu, pri ktorom by sme sa mali zamýšľať nad nejakými hollywoodskymi poučkami, ako treba divákov uspokojiť. My sme tento film robili bez akéhokoľvek kalkulu.

Veľká časť divákov však do kina prichádza s určitými očakávaniami – nebude im chýbať rozuzlenie, nádej?
Nádej tam ale je. Pár, ktorý sa v prvej scéne miluje, má na záver svadbu. Žena, ktorá sa chce rozviesť, sa stará o svojho opitého manžela. Muž, ktorý sa svojej ženy po celý čas ani nedotkol, si ju na konci vedie za ruku…

Konali by postavy vášho filmu rovnako, aj keby žiadna hospodárska kríza nebola?
Prvotný impulz nakrútiť tento film určite nevychádzal z toho, že prišla kríza. Ale tváriť sa, že nás všetkých neovplyvňuje, je hlúposť. V strižni raz odznela veta, že celý náš film je vlastne o peniazoch. A svojím spôsobom to tak aj je. Aj preto mám rád scénu, kde na svadbe každý dáva peniaze do klobúka. Celú dobu je tam ten motív v pozadí a naraz je to aj jasne vidieť.

Hercom ste roly vraj napísali „na mieru“. Mali počas nakrúcania voľný priestor alebo ste postupovali pevne podľa scenára?
Veľká časť obsadenia bola jasná už pri písaní scenára – dôkazom je už to, že sa postava Attilu Mokosa volá Attila, rola Zuzany Mauréry je Zuza a tak ďalej. Scenár bol konkrétny, boli v ňom pevné dialógy a to čo je dnes na plátne, sa s textom do veľkej miery prelína. Ale v niektorých veciach mali herci absolútnu voľnosť. Scény sa navyše nakrúcali v celkoch. Myslím, že v tomto prípade boli pre hercov dôležité najmä dve veci – kontext a vzťahy. To druhé bolo náročné najmä pri nakrúcaní spomínanej svadby. Nakrúcalo sa v reálnom čase a herci nesmeli zabudnúť na to, s kým sú v akom vzťahu. Teda nesmeli sa pozabudnúť a baviť sa s tými, ktorých síce v reálnom živote poznajú, ale vo filme nie. Za to, ako sa herci k tomuto neštandardnému spôsobu práce postavili, si ich veľmi vážim.

Film pracuje so špecifickými reáliami a s kontextom, fungovala v zahraničí jeho univerzálnosť? Nepýtali sa po premietaní diváci, či sa takto žije na Slovensku?
V Rotterdame sa jeden divák naozaj opýtal, či je to takto u nás na Slovensku. Tak som mu položil protiotázku: u vás v Holandsku je to iné? Odpovedal, že nie. V univerzalite naozaj nebol problém. Keď už citujem svojich učiteľov, na škole v Budapešti bol mojím profesorom režisér Attila Janisch. Prízvukoval, že do scenára nestačí napísať, že babička ide po poli. Vždy je to konkrétna babička a konkrétne pole. Tento film má dve dimenzie – na jednej strane je veľmi konkrétny – vyprážaný syr, slovenské výrazy v maďarčine, to sú nuansy, ktoré zahraničný divák neprečíta. Ale to, čo sa vo filme deje, je absolútne univerzálne.

Čo zahraničných divákov na diskusiách po premietaní najviac zaujímalo?
Tradične sa vždy zaoberajú autentickosťou filmu. Vyzerá to ako nejaký kvíz, v ktorom hádajú, čo bolo hrané a čo naozaj. Pýtajú sa na oslavu v starobinci, ktorá bola skutočná a herca sme do nej len zakomponovali. Potom ich zaujíma, či bola skutočná aj svadba, ale tá bola len dobre predstieraná. Keďže v zahraničí našich hercov veľmi nepoznajú, hádam s výnimkou Miroslava Krobota, pýtajú sa, kto z nich je naozajstný herec a kto nie. Akurát som minule Attilovi Mokosovi tlmočil, že sa na festivale pýtali, či je profesionál, alebo neherec.

Bral to ako kompliment?
Myslím, že herec ani nemôže dostať väčšiu pochvalu, než keď divák povie, že to, čo hral, muselo byť naozaj.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku