Film pre ľudí
Keď sa pred dvoma rokmi stal film Jakuba Kronera Lóve (na slovenské pomery) kasovým trhákom, bolo to jasné znamenie, že to s tým nezáujmom slovenských divákov o domácu kinematografiu nebude až také zlé. Napriek tomu sa u nás filmov, ktoré sa nehanbia za to, že by chceli osloviť širšie masy, odvtedy veľa nenakrútilo. Hoci porovnávať Lóve a Attonitas je tak trochu ako miešať hrušky s jablkami, úprimná snaha byť „filmom pre ľudí“ ich určite spája.
Attonitas je stav, keď telo nie je schopné pohybu, hoci myseľ stále naplno vníma. Hoci to film s pokročilou minutážou objasní, bez prvotnej informácie bude „exotický“ titul divákovi iste vŕtať v hlave. Nemal by ho však odplašiť. Tento film napriek tomu, že si pre názov zašiel do Slovníka cudzích slov, nestojí na žiadnej prekomplikovanej teórii či psychologickej zápletke.
Partia mladých ľudí sa vydáva s kamerami do opusteného kaštieľa na okraji sídliska. Hrôzostrašná budova ich priláka, keď sa v jednom z okien začne v noci objavovať svetlo a ľudská silueta. Na nádvorí kaštieľa navyše prednedávnom za nejasných okolností zhorel neznámy muž, čo robí lokalitu ešte atraktívnejšou. Klasický „hec“ na spôsob Blair Witch im má poslúžiť ako originálny školský projekt. Keď ich však na mieste prekvapí znetvorený bezdomovec, Jana, ktorá má zrejme prah strachu o čosi nižšie ako ostatní, odchádza prebdieť noc v bezpečí neďaleko zaparkovaného auta. Čudných zvukov a temných tieňov s pokročilou nocou pribúda a strach začne postupne opantávať aj najväčších suverénov. Vysvetlenie však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať a mládež čaká dlhá noc plná nemilých prekvapení…
Čakajte nečakané
Attonitas sa začína ako hádam až príliš nápadná vykrádačka amerických „hand-cam“ hororov na to, aby to niekto myslel vážne. A, naozaj, za na prvý pohľad prvoplánovou žánrovkou sa skrýva viacero originálnych a funkčných nápadov a, najmä, zvratov, ktoré donútia pochybovať o svojich urýchlených záveroch aj najsebaistejšieho diváka. Jaroslav Mottl, ktorého široká verejnosť pozná najmä ako seriálového herca, si dal obdivuhodnú námahu so scenárom svojho režijného debutu, ktorý zároveň aj produkoval. Hoci je zápletka pritiahnutá za vlasy, niektoré scény zbytočne dlhé a nie každé starostlivo gradované napätie napokon vyústi do „baf!“, ktoré by diváka donútilo strhnúť sa v sedadle, film udrží v neistote a zvedavosti až do konca.
Mladí herci na čele s Gabrielou Marcinkovou, ktorá má z nich aj vďaka účinkovaniu v niekoľkých zahraničných filmoch zrejme najviac skúseností, spolu na scéne dobre fungujú. Hovoria uveriteľné repliky uveriteľným tónom – najmä keď si divák na záver dá všetko do správneho súvisu. Žánrovku, ktorá sa nehrá na realitu, neodhaľuje zmysel života ani hĺbku ľudskej duše, je ľahké odsúdiť. No kým ambiciózny hĺbavý titul neraz v divákovi vyvolá rozpaky, ten kto pôjde do kina na Attonitas s vidinou nenáročnej ľudovej zábavy k vedierku teplých pukancov, dostane viac, ako očakával. Navyše v atraktívnej vizuálnej podobe.
Hodnotenie Pravdy:3 a 1/2 hviezdičky z 5
Attonitas / SR 2013 / réžia a scenár: Jaroslav Mottl / hudba: Michal Kovalčík / hrajú: Gabriela Marcinková, Petra Blesáková, Peter Brajerčík, Michal Jánoš, Adrián Gula a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 28. február
