Nakrútiť pokračovanie dvoch snímok vášho otca sa zdá logickým, azda až nevyhnutným krokom. Ako ste vedeli, že je ten správny čas?
Už od detstva ma fascinujú otcove filmy Najväčšie prianie, ktoré rozprávajú o hodnotách a snoch mladých ľudí. Nakrúcal ich v historicky zlomových obdobiach Československa, v rokoch 1964 a 1989. Keď sa priblížilo dvadsiate výročie pádu komunistického režimu, oslovil ma producent Adam Polák s nápadom, že by bolo dôležité nakrútiť tretí diel o novej generácii mladých ľudí. Na filme sme teda začali pracovať presne dvadsať rokov po mojom otcovi, 17. novembra 2009 na Národnej triede v Prahe pri spomienkovom sprievode na Nežnú revolúciu. Od tej chvíle som dva roky nakrúcala film, ktorým som chcela motivovať k zmysluplnému životu. Zároveň som rada, že som ho mohla venovať svojmu otcovi ako poďakovanie.
Čo na ňom bolo najnáročnejšie?
<an>Najnáročnejšie bolo obdobie, keď sme z osemdesiatich nakrútených hodín materiálu začali v strižni sochať film, ktorý má mať osmdesiat minút. Pracovali sme na ňom so strihačom Jakubom Vovsom skoro tri mesiace. Strižňa je síce veľký nervák, ale zároveň prináša veľké tvorivé radosti. Náročné, zároveň radostné, je tiež samotné hľadanie hrdinov. Musia to byť ľudia, ktorí túžia spoločne s nami niečo vytvoriť, dokážu sa otvoriť a vystúpiť sami za seba. Filmom prejde skoro stovka ľudí najrôznejších životných postojov. Ich spoločnou črtou však je, že je v nich ukrytá nádej.
Čím je generácia vašich respondentov typická?
Otvárala som srdcia ľudí, ktorí sa narodili na sklonku minulého režimu a nezažili útlak totalitnej moci, vyrástli v slobodnej krajine. Lákalo ma nakrútiť film o ľuďoch, ktorí sú po štyridsiatich rokoch komunizmu prvou dospelou slobodnou generáciou. Zmenili sa podmienky a kulisy, v ktorých žijú, a to mi prišlo ohromne vzrušujúce.
Prekvapilo vás niečo pri porovnávaní odpovedí vašich respondentov s ich staršími kolegami?
Želania a sny mladých ľudí sa príliš nemenia. V každej dobe budú túžiť po láske, slobode a svojom mieste na slnku. Ale menia sa roly muža a ženy. Muži sa viac než v minulosti neboja dojať, hovoria o rodine a večnej láske, ženy si želajú byť samostatné a úspešné vo svojej profesii. Taktiež si myslím, že sú súčasní mladí ľudia odvážnejší, v dobrom zmysle slova drzejší. Nežijú v strachu ako generácie našich rodičov a prarodičov.
V prvých dvoch filmoch hralo politické ovzdušie významnú úlohu, je pre bežných smrteľníkov dôležité aj teraz, keď už všetci môžeme „cestovať a hovoriť, čo si myslíme“?
Život v slobode je vzácna, ale zložitá disciplína. Mladí ľudia naraz majú kopu možností a často sa nevedia rozhodnúť, akou cestou vyraziť. Na druhej strane sú vďační, že žijú v strednej Európe dvadsiateho prvého storočia. Chcú pre druhých ľudí a spoločnosť niečo urobiť a pestovať tak svoju demokraciu.
Vy sama ste ako dcéra dvoch dokumentaristov vyrastali pred kamerou aj za ňou, ako sa časom menia vaše želania?
Tri roky som nosila v hlave tému najväčšieho životného priania a vďaka tomu sa aj moje vlastné sny veľmi menili a upevňovali. Predtým som si myslela, že musím najskôr niečo vytvoriť vo svojej profesii, aby som si zaslúžila lásku. Dnes viem, že to tak nie je. Na prvom mieste sa túžim starať o vzťahy s blízkymi ľuďmi. Zároveň si prajem uchovať si tú vzácnu možnosť vyjadrovať sa svojou tvorbou k svetu. A nikdy nestratiť samu seba a domov.
Máte v pláne vrátiť sa o dve dekády k Najväčšiemu prianiu 4.?
K Najväčšie prianie sa s producentom Adamom Polákom plánujeme vrátiť za sedemnásť rokov, keď dospeje ďalšia generácia. Tretí diel Najväčšieho priania som začala nakrúcať, keď som mala dvadsaťšesť rokov, čiže som vo veku hrdinov filmu. Štvrtým dielom by som sa mohla na mladých ľudí pozrieť už z väčšieho nadhľadu, ako zrelší človek. A tiež by som sa mohla vrátiť k niektorým zo súčasných postáv filmu a zistiť, či sa im darí ísť za svojím snom.
