Juraj Herz: Jedna noha Oscara za Obchod na korze patrila mne

"Steven Spielberg mi ukradol celú jednu scénu z môjho filmu, záber po zábere,“ posťažoval sa režisér, scenárista a herec Juraj Herz pri preberaní Zlatej kamery na Art Film Feste v Trenčíne.

06.07.2013 12:00
Juraj Herz Foto:
Režisér Juraj Herz debutoval v roku 1965 filmom Sběrné surovosti.
debata (1)

Scénu z ktorého vášho filmu "okopíroval“ Spielberg vo svojom oscarovom Schindlerovom zozname?
Z môjho filmu Zastihla mě noc, ktorý mal premiéru v roku 1985. Použil som v ňom situáciu, ktorú som zažil na vlastnej koži. Keď nás vyhnali z vagónov v koncentračnom tábore Ravensbrück, nahnali nás Nemci do spŕch. Nahých. Všetci kričali – plyn! Miestnosť však mala sklenené okná, tak som si hovoril: stačí ich rozbiť a nikto sa neudusí. Nemci pustili vodu a dospelí šťastím šaleli. V spomínanom filme som tento zážitok nakrútil so ženami.

Naozaj sa vo svete filmu "kradne“?
Môj priateľ Ivan Passer, jeden z tých, s ktorými som začínal nakrúcať, mi povedal: O Spielbergovi je v Spojených štátoch veľmi dobre známe, že kradne nápady. Všetci to vedia. Súdiť som sa však nemohol, nemal som toľko peňazí, ktoré právnici žiadali. Na začiatok chceli 300-tisíc dolárov.

Mávli ste teda nad "zlodejčinou“ rukou?
Písal som si ešte s jeho právnikmi. Oni tvrdili, že Spielberg tú scénu nakrútil čierno-bielo, ja vo farbe, ale boli to len sivé tóny. On bezostyšne záber po zábere scénu ukradol a jeho právnici sa mi ešte vyhrážali. Lenže ja mám pamäť ako slon, nezabúdam, s niektorými ľuďmi som si už účty vyrovnal, so Spielbergom zatiaľ nie. Myslím si, že raz sa s ním stretnem a účet vyrovnám.

Čím ste si vyslúžili prezývku kráľ hororu, keď veľa hororov ste nenakrútili?
Hororov som naozaj nenakrútil veľa. Možno medzi ne zaradiť Spalovača mrtvol a Upíra z Feratu. Myslím si však, že skôr sú horormi moje filmy pre deti – Deváté srdce a Panna a netvor. Deti z nich s plačom utekali z kina. Tie filmy sa potom dostali na festivaly hororov do Portugalska, do krajiny hororu Španielska i do Belgicka a tam som dostával za pôvodne filmy pre deti, súťažiace s krvavými horormi, hlavné ceny.

Čím vás ako režiséra provokuje práve tento filmový žáner?
Sám sa rád bojím a strach veľmi rád prežívam, aj keď sa pozerám na film. Myslím si, že ľudia sa radi trošku boja. Nemusím to nazývať horor, radšej mám triler, napätie. Jeden veľmi zvláštny triler mám práve teraz pred sebou. Tri roky sme so spoluautorom scenára premýšľali, ako urobiť filmový triler tak, ako ešte nikdy nebol nakrútený, pretože strašne veľa vecí sa v tomto žánri opakuje. A prišli sme na záležitosť, ktorá celý film prehodí na hlavu a urobí z neho niečo neprirodzené, nadprirodzené… Scenár bol výborne prijatý, lenže producenti sa neponáhľajú, takže musím čakať.

Bol hororom aj pobyt v koncentračnom tábore?
Takto som to nepociťoval. Mal som vtedy desať rokov a nevedel som, čo je to horor. Najhoršia bola cesta do koncentráku, aspoň pre mňa. V každom vagóne bolo natlačených 110 ľudí. Polovica vagóna sa zbláznila zo strachu, z nedostatku vody a jedla. Veľa ľudí tam zomrelo. Pozeral som sa, ako sa správajú dospelí a bola to pre mňa veľká škola. Predtým, ako nás rozdelili, otec povedal: Po vojne sa všetci stretneme v Kežmarku. Po jej skončení som bol v rodnom meste prvý, mňa oslobodila sovietska armáda. Druhá prišla mama, tú oslobodili britskí vojaci. Otec dorazil tretí, jeho oslobodili Američania. Zišli sme sa, ako otec sľúbil. Oveľa horšou skúsenosťou boli pre mňa dva roky povinnej vojenskej služby.

Vojenčina horšia ako koncentrák?
Koniec päťdesiatych rokov minulého storočia bol obdobím najhoršej vojenčiny. Nemali sme profesionálnych dôstojníkov, ktorí by nás viedli. Tých vyhodili a vymenili ich za zlých a neschopných robotníkov, ktorí neovládali vojenské remeslo. Bolo medzi nimi veľa mäsiarov. Správali sa hrozne, opíjali sa, ničili nás. Iba v mojej posádke spáchalo šesť chlapcov samovraždu, pretože to psychicky nemohli vydržať. Boli to veľmi ťažké časy.

Trápilo vás, keď vám Janko Borodáč povedal, že herecké skúšky ste síce urobili, ale na Vysokú školu múzických umení vás – kvôli vašej vizáži – neprijmú?
Viete, celý život ma prenasleduje skutočnosť, že všetko zlé, čo sa mi stalo, sa nejakým spôsobom otočilo v dobré. Keby ma bol vtedy Borodáč prijal a vyštudoval by som herectvo, nestal by som sa režisérom. Bol by som dajme tomu slušný herec v Prešove.

Prečo práve v Prešove?
V čase môjho detstva chodilo prešovské divadlo pravidelne do Kežmarku a ja som videl veľa výborných predstavení. Mal som prešovské divadlo rád. Hrala v ňom napríklad Hanka Slivková, ktorá v jednom predstavení spievala operetu, druhýkrát prišla ako kráľovná Kristína. Ako ostatní herci prešovského divadla mala aj ona veľké štýlové rozpätie. Neskôr som ju pritiahol k režisérovi Jánovi Kadárovi do Obchodu na korze, pretože som vedel, že je výborná herečka.

Pri nakrúcaní oscarového filmu Obchod na korze ste boli Kadárovým a Klosovým asistentom. Čo vám dovolili robiť?
Aby som to spresnil, film Obchod na korze robil Kadár. Elmar Klos mohol do nakrúcania hovoriť len veľmi málo. Napokon, počas nakrúcania strávil tri týždne v Egypte, kde pôsobil ako pedagóg, takže Kadár bol na pľaci sám. So mnou. On Klosovi neveril, lenže neveril ani sám sebe. Keď mu bohorovný Klos povedal: Jano, urobíme to takto, Kadár sa hneď vzpriečil a rozhodol, že správny je jeho pôvodný názor. Keby pri nakrúcaní Klos nebol, tak by sa Kadár dostával k svojim rozhodnutiam pomalšie. Pri Obchode na korze mi dal veľkú voľnosť, a keď sa skončilo nakrúcanie, povedal mi dve veci.

Asi vám utkveli v pamäti…
…áno. Povedal, že už nie som dobrý pomocný režisér, pretože ten musí rozmýšľať tak, ako jeho režisér. A ja stojím za ním a rozmýšľam, ako by som to nakrútil inak. A druhá vec, čo mi povedal, bola: Noha Oscara, ktorého som dostal, patrí tebe. Potom išiel za riaditeľom Barrandova a povedal mu: Herz už musí točiť samostatne. A nechali ma režírovať.

,,Pozeral som sa, ako sa správajú dospelí a... Foto: AFF / Radovan Stoklasa
Juraj Herz ,,Pozeral som sa, ako sa správajú dospelí a bola to pre mňa veľká škola," hovorí o svojich spomienkach na cestu do koncentračného tábora režisér Juraj Herz.

Ste vyštudovaný bábkar, vaši kolegovia režiséri boli absolventmi pražskej FAMU. Neohŕňali nad vami nos?
Bolo to veru tak. Jediným mojím priateľom z celej skupiny bol Jaromil Jireš. Na vysokej škole sme mali vojenčinu a tam sme chodili spolu. V sobotu sme sa plazili vo vojenských uniformách niekde za Prahou. Jedného dňa prišiel za mnou Jaromil a povedal mi, že niekoľko mladých režisérov bude nakrúcať Hrabalove poviedky. A či by som do toho nešiel aj ja. Povedal som: samozrejme. Lenže Věra Chytilová, Jiří Menzel a ostatní sa postavili proti mne – nepoznáme ho, nevyštudoval FAMU… Napriek tomu ma Jireš presadil.

Potom už bolo všetko „v poriadku“?
Moja poviedka Zběrné surovosti bola najdlhšia, ostatné boli veľmi intímne, takže ma nechali na koniec. Každú poviedku nakrúcal vtedy najlepší kameraman Jaroslav Kučera. Úplne samozrejme som šiel za ním a povedal – tak začneme točiť. On na to, ale ja s vami nakrúcať nebudem, pretože vás nepoznám, vy ste neabsolvovali štúdiá na FAMU a tak ďalej. Vybral som si teda iného kameramana, ale zostala vo mne trpkosť. Jednak voči ostatným režisérom, ktorí sa postavili proti mne, jednak aj voči Kučerovi. Neskôr som sa mu trošku pomstil.

Akú podobu mala vaša pomsta?
Vzal som ho ako kameramana na nakrúcanie filmu Morgiana. Keď nakrúcam, tak si s každým tykám. Nemám rád, keď mi hovoria pán režisér. Ja som Juraj, všetci ostatní podľa krstného mena. A jedno, či je to osvetľovač, či je to rekvizitár, alebo či sú to herci. Jediný, s kým som si odmietol tykať, bol Jaroslav Kučera. A trpel.

Dlho ste ho nechali trpieť?
Raz sme sedeli a popíjali víno. Zrazu prišla návrhárka kostýmov a odtiahla Kučeru preč. On jej za to strašne vynadal a pridal slová – už sme si mohli s Jurajom potykať! Neskôr sme si potykali a ešte sme aj spolu nakrúcali.

**Film Spalovač mrtvol je vo vašom privátnom rebríčku na prvom mieste. Čo ho vynieslo najvyššie?
Bol to rok 1968 a nikto mi do nakrúcania "nekecal“. Žiaden komunistický šéfdramaturg tam nebol, ako predtým a zasa potom neskôr, ako napríklad Toman. Od začiatku do konca som mohol film urobiť tak, ako som chcel. Mal som výborného kameramana Stanislava Milotu, s ktorým sme si výborne rozumeli.

Rudolf Hrušínský spočiatku úlohu Karla Kopfrkingla odmietal.
Tvrdil, že v Spalovačovi nemá čo hrať. V technickom scenári som totiž mal tisícdvesto záberov, zatiaľ čo normálne to bývalo v priemere štyristo záberov. Ale ja som ho stále otravoval. Každý večer som chodil do krčmy, kde pil s priateľmi pivo, sadol som si zaňho a hustil doňho, až kým to nevzdal. Prvé štyri dni nakrúcania bol dosť nervózny a nepríjemný. Potom však zistil, že má čo hrať. Stali sme sa priateľmi a hral mi ešte v iných filmoch. Za herecký výkon v Spalovačovi mrtvol dostal niekoľko cien a ešte dlho pokladal Kopfrkingla za svoj najlepší výkon.

Film Spalovač mrtvol onedlho zakázali. Ako sa vtedy cítil tridsaťštyriročný režisér?
Netrápilo ma to len ako režiséra, ale aj ako človeka. Veď v tom roku 1968 nás prepadli Rusi a ostatné vojská "spriatelených armád“, takže som to znášal ako nešťastie celej republiky, nielen moje vlastné. A, samozrejme, s tým boli zviazané aj moje predstavy, ako pokračovať. Pri Spalovačovi som si povedal, práve som začal a teraz roztiahnem krídla. Lenže tie krídla mi odstrihli, takže všetko ostatné som už robil s pocitom márnosti. Ani filmy, ktoré som potom nakrúcal a boli dobre prijaté, aj dostali ceny ako Sladké hry minulého leta, Petrolejové lampy či Morgiana, už neboli filmami môjho srdca.

Veď to boli skvelé filmy.
Mal som iné predstavy o svojich filmoch. Hotový som mal scenár Jarryho Nadsamca, ktorý som robil s Milošom Macourkom. Mal som hotový scenár podľa literárnej predlohy Ladislava Fuksa Myši Natálie Mooshabrovej. Chcel som nakrúcať Príbeh pana Rady s Rudolfom Hrušínským a jeho synom. Išlo tam o vraždu a otec, ktorý je policajný komisár, si myslí, že vraždil jeho syn. A syn je presvedčený, že vrahom je otec. Chystal som sa nakrútiť film tiež podľa Fuksa Veselý anenský bál. Hoci bol titul veselý, príbeh veselý nebol. Odohrával sa v predvečer prvej svetovej vojny. Na tieto filmy som bol pripravený, ale nie na tie, ktoré som potom nakrúcal.

V roku 1987 ste emigrovali do Nemecka. Bol poslednou kvapkou zákaz vášho filmu Straka v hrsti?
Nebola to posledná kvapka. Samozrejme, že ma rozčuľovali zákazy mojich filmov. Už pri nakrúcaní Straky v hrsti sme si hovorili, že keď to uvidia "cenzori“, tak sa po..... a zakážu ho, aj keď sme dúfali, že nie. Odišiel som však z iného dôvodu. Rozviedol som sa, zamiloval sa a povedal si, že s novou ženou chcem začať nový život niekde inde. Môj odchod z Československa teda nebol ani tak pracovný, ani tak politický, ako osobný.

Ako chutil filmový chlebíček v Nemecku?
Nemal som komunistických dramaturgov, boli tam však nemeckí dramaturgovia, ktorí sa od komunistických nelíšili hlúposťou. Až na to, že odo mňa nežiadali politické veci, ale zato som mal nad sebou Damoklov meč finančný. Na Barrandove som ani nevedel, koľko film stojí. Nemusel som zháňať peniaze. Nanajvýš, keď prišiel produkčný s otázkou, či by som nemohol zmenšiť počet komparzistov, pretože sa nedokáže zmestiť do rozpočtu, rozhodol som – dobre, nech je ich o päťdesiat menej. Ale to bolo všetko.

,,O Spielbergovi je vraj v USA známe, že kradne... Foto: AFF / Radovan Stoklasa
Juraj Herz ,,O Spielbergovi je vraj v USA známe, že kradne nápady," tvrdí Juraj Herz.

Podarilo sa vám uhnúť pred Damoklovým mečom peňazí?
V Nemecku mi zasahovali do všetkého. Našťastie som sa zoznámil s jednou francúzskou producentkou a tá bola úplne iná. Kým som čakal na nakrúcanie celovečerného filmu, urobil som zatiaľ dva televízne filmy, detektívky Maigret kladie pascu a Maigret a hlava muža. A potom som konečne nakrútil film Pasáž, ktorý sa premietal aj na Art Film Feste.

Vo vašom súkromnom rebríčku je aj Pasáž na najvyššom mieste, v kinách sa však s potleskom nestretla.
Pasáž som nakrútil tak, ako som chcel. Producentka mi dala absolútnu voľnosť. Myslím si však, že do kín prišiel tento môj film vo veľmi zlom čase. V polovici deväťdesiatych rokov tu vládol veľký optimizmus. Ja som ho však už mal za sebou. Mal som totiž skúsenosti zo svojho pôsobenia v Nemecku, takže až taký veľký optimista som zasa nebol. Film Pasáž tiež nie je optimistický, navyše je kafkovský, hoci má humor a je veľmi erotický. V Česku ho však neprijali s veľkou radosťou.

Dlhé roky ste túžili nakrútiť čiernu komédiu, odohrávajúcu sa v koncentračnom tábore. Prečo to nevyšlo?
Nielen producenti v Československu, ale ani v Nemecku, ani v Amerike, ani v Taliansku jednoducho nemali odvahu. Keď počuli čierna komédia z koncentráku, vôbec si neuvedomili, čo to znamená. My deti, ktoré sme boli v lágri, sme však museli mať humor, inak by sme neprežili. Situácie, do ktorých sme sa dostali, boli z odstupu vlastne veľmi humorné, ale aj veľmi čierne.

Napríklad?
V koncentráku som bol spolu s nemeckými cigánskymi chlapcami, ktorí mali do štrnásť rokov. Buď matku, alebo otca mali Cigánov. Všetci boli, prirodzene, vychovaní v Hitlerjugend. Tí chlapci nás presviedčali, že Hitler je výborný. Že ich zavrel do koncentračného tábora len preto, aby sa im počas vojny nič nestalo. Že sú v lágri chránení a až sa vojna skončí, tak nás splynujú. Neviem, či ešte máte dosť času…

Spomenuli ste si na ďalšiu situáciu?
Raz ma volali, poď sa pozrieť na apelplac. Tam sa každé ráno vždy počítalo. Vybehol som a videl som asi dvadsaťpäť úplne ožratých potácajúcich sa vychudnutých mužov. Potom som sa dozvedel, že to boli katolícki kňazi.

V koncentráku a opití väzni?
Pápež Pius XII. sa dozvedel, že v koncentračných táboroch sú zavretí aj katolícki kňazi. Neviem, či z nedostatku vedomostí alebo z hlúposti rozhodol, že sa im musí poslať omšové víno, aby ho mali v nedeľu pri omši. Hromžil aj cez Červený kríž, ako to, že kňazi stále nedostali slušné víno. Nemci si povedali, chcete víno, máte ho mať. To sa už blížil koniec druhej svetovej vojny.

Kňazi teda napokon víno dostali?
Dostali. Nemci postavili tých dvadsaťpäť katolíckych kňazov na apelplac. Každému dali dve fľaše a na rozkaz ich museli vypiť. Do dna! Zanedlho spadli a zomreli, ich zúbožené telá to jednoducho nevydržali. Tak toto bol naozaj veľmi čierny humor. S najväčšou pravdepodobnosťou však svoju čiernu komédiu z koncentračného tábora už nenakrútim.

1 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy