V Nitre ste začínali s činohrou. O slávnych inscenáciách Dom Bernardy Alby, Titus Andronicus idú chýry. Prečo sa lúčite muzikálom?
Počas ostatných desiatich rokov nitrianskemu publiku muzikál „na môj spôsob“ celkom zachutil. Zdá sa, že v súbore Divadla Andreja Bagara je kopa hercov schopných interpretovať tento typ zábavného divadla na slušnej úrovni. Vedenie divadla sa rozhodlo, že po dvoch rokoch znovu využije chuť divákov i hercov a ponúklo mi možnosť rozlúčiť sa s Nitrou režisérsky práve týmto žánrom. Na tzv. ťažší repertoár čakajú „asketickejší“ režiséri, ktorým nerobí problém inscenácia čisto činoherná. Priznávam sa, že mne by už činohra problém robila, a preto sa s nitrianskym javiskom chcem rozlúčiť hudbou, tancom a spevom!
Čo vás na tomto žánri láka?
Mne sa muzikál zdá taký… kompletný! Práve tento žáner má najbližšie k tvaru, ktorý bavil ľudí v starodávnych gréckych amfiteátroch, ale aj v Japonsku či Indii. Muzikál si nezískava diváka len slovom a činohernou akciou. Na spôsob gréckeho chóru, alebo zborov v japonskom divadle kabuki komentuje príbeh songami a tancom umocňuje atmosféru ako v indických tradičných ľudových predstaveniach. Prijal som fakt, že muzikál nehovorí intelektuálsky zložito o zložitých veciach – on o nich spieva a tancuje. Pomocou hudby sa krátkym spojením dostáva do duše diváka skôr, ako čisté činoherné slovo. Mám rád muzikál pre jeho artistnosť, preto, lebo aj keď hovorí o živote, nie je jeho surovým naturalistickým odtlačkom, ale skôr esenciou a hravou poéziou života.
Vrátite sa ešte k činohre?
Už asi nie. Ale ako sa poznám – ak by počas tých mojich dvoch rokov, ktoré mám do dôchodku, činoherná ponuka prišla, aj tak by som nakoniec toľko upravoval, dopĺňal, imputoval a prerábal, že by aj z Ibsena vznikol muzikál – od čoho nás všetkých divadelný pánbožko ochraňuj!
Hrdinovia Divotvorného hrnca hľadajú šťastie. Čo je šťastím pre vás?
Pre niekoho je šťastím hrniec zlata, pre iného zase fakt, že sa ráno zobudí a nič ho nebolí. Niekto potrebuje k šťastiu rodinu a plný dom detí, druhému to všetko nahradí divadlo plné spokojných hercov a tlieskajúcich divákov. Jeden by nebol šťastný bez milujúcej manželky, druhému stačí ku šťastiu pocit, že ho radi vidia… Šťastím môže byť aj veľké domisko odfotografované v bulvárnom časopise, ale aj garsónka plná dobrých kníh. Šťastie môže mať podobu vysokej funkcie, veľkého platu, úspechu – ale sú ľudia, ktorí sú šťastnejší v tichu, bez reflektorov a potlesku. Niektorí z nás zúrivo naháňajú šťastie a ťahajú ho z neba za nohy – iní zas trpezlivo čakajú a šťastie im samo ticho zaklope na dvere. Mnohí sa za šťastím pachtia a nevidia, že šťastie sedí už dávno vedľa nich a má neveľmi fotogenickú podobu pokoja, dobrej roboty, zdravia. Mojím najväčším šťastím je asi to, že to so mnou moja rodina, moji herci, dirigenti, riaditelia a diváci už 35 rokov vydržali – ale aj to, že ma nohy nosia, srdce bije a „alzheimer“ ešte až tak veľmi neútočí!
Námet je rozprávkový. Máte rád deti a rozprávky?
Žijem síce sám, ale „detí" mám kopu. Okrem synovcov a neterí rátam medzi nich aj infantilných tenoristov, baletky, rozmaznané operné primadony aj detsky náladové muzikálové hviezdy. A v neposlednom rade si aj ja sám niekedy pripadám ako tučné šesťdesiatročné dieťa, ktorému dali úžasný dar – divadlo. Som rád, že už takmer 30 rokov nemusím rozprávky čítať, že mi osud dožičil vytvárať ich na javisku. Dá sa povedať, že – až na vzácne výnimky – boli skoro všetky moje inscenácie tak trochu rozprávkou. Myslím, že som dokonca z Eugena O'Neilla urobil pochmúrnu hororovú rozprávku, nehovoriac už o mojich operách, baletoch a muzikáloch! Priznávam, že ma teší, že diváci celkom radi prijali tento môj spôsob divadelného rozprávania, a že im, takisto ako mne, zachutili moje hudobné rozprávky: trochu patetické, trochu sentimentálne, niekedy insitné, sem-tam okorenené groteskou, gýčom, ale aj surrealistickým gagom, rozprávky síce lietajúce na maľovanom nebi, ale občas, napriek svojej naivite, ponúkajúce zamyslenie…
Divotvorný hrniec má filmovú podobu, ale preslávili ho aj Voskovec s Werichom. Je to pre vás výzva, alebo stresujúci fakt?
Pre mňa bol skôr výzvou starší muzikálový film slávneho režiséra Francisa Forda Coppolu Finianova dúha. Tento film prešiel našimi kinami tuším pred 30 rokmi, ale stále je pre mňa príkladným mixom všetkých muzikálových ingrediencií. Verzia Voskovca a Wericha sa pre pána dramaturga Sprušanského aj pre mňa stala skôr receptom, ako vytvoriť zo 60-ročného libreta, zaťaženého americkými dobovými reáliami, text, ktorý by zachutil hercom aj divákom – Slovákom žijúcim dnes, tu a teraz. Werichova a Voskovcova verzia nám dala odvahu „ preložiť“ dej do rozprávkovej súčasnosti. Posmelila nás v inováciách tematických i lokalizačných, umožnila nám použiť kabaretné epizódy na groteskné zastavenia príbehu a dať tak predstaveniu tvar koláže striedajúcej muzikálovú šou s fraškou alebo sofistikovanou hudobnou komédiou.
Čoho ste sa pri režírovaní tohto muzikálu nedokázali vzdať?
Máte na mysli všetky tie moje režisérske leitmotívy: hviezdičky, dym, mesiac, domčeky, stromčeky, deti a blikanie a všetko, čo ku mne tak trochu patrí? Pozrite, diváci predsa prídu na „moje“ predstavenie, tak to tam všetko pekne budú mať! A nedokázal som sa zbaviť ani tej – miestami možno upotenej a potkýnajúcej sa – snahy vymyslieť divadelný muzikálový večer, ktorý by nielen zabával, ale aj trochu "poučil“ a ponúkol ľuďom pár námetov na rozmýšľanie. Pevne verím, že si tam diváci nájdu a odčítajú aj občasné ironické sprisahanecké režisérsko-dramaturgické „žmurkanie do publika“, ktorým sa občas dobromyseľne smejeme nielen celému tomu upachtenému muzikálovému stroju, ale aj sami sebe!
//====== Jozef Bednárik (59), ======
jeden z najžiadanejších režisérov na Slovensku, ale aj v Česku sa o dva roky chystá do dôchodku. S divadlami sa lúči prácou. V DAB Nitra bude mať v piatok a v sobotu premiéru muzikál Divotvorný hrniec.//
