Juraj Lehotský: Ak v živote stretneme zázrak, mali by sme si to vážiť

Mladý slovenský filmár Juraj Lehotský urobil pred piatimi rokmi s celovečerným dokumentárnym filmom Slepé lásky malú dieru do sveta - film o láskach a osudoch nevidomých pozbieral ceny z prestížnych festivalov po celom svete. Namiesto aby dokumentarista skúsil úspech zopakovať osvedčeným spôsobom, pustil sa naplno do nakrúcania hraného filmu. Zázrak je príbehom citlivej a zmätenej chovankyne reedukačného centra, ktorá uteká za svojím oveľa starším milencom a naivnými detskými snami. Lehotský ho po prvý raz predstavil na festivale v Karlových Varoch, kde získal Zvláštne uznanie poroty zo súťažnej sekcie Na východ od západu. Jeho slovenská premiéra vo štvrtok v Bratislave oficiálne otvorí Projekt 100.

05.09.2013 09:00
Juraj Lehotsky Foto:
"Ak by sme dokumentárne zaznamenávali osud skutočného dievčaťa, nevyhli by sme sa etickému problému, ako nakrútiť silné a výpovedné scény bez toho, aby sa tým protagonistke ublížilo. Hraný film je v tomto oveľa slobodnejší," hovorí Juraj Lehotský.
debata

Čo si vy sám predstavujete pod slovom zázrak?

Zázrak je pre mňa niečo úžasné, čo sa stane v živote len niekoľkokrát, a my by sme si mali vážiť, že taký zázrak vôbec stretneme.

Dá sa to tak aplikovať aj na zázrak vo vašom filme?

V podstate áno.

Svojej hrdinke Ele ste pripravili neľahký štart do života. Čo vás priviedlo k tomu sfilmovať taký ťažký životný osud?

Najskôr sme so scenáristom Markom Leščákom nemali presne danú tému či príbeh. Ten vzišiel až z inšpiratívnych rozhovorov s dievčatami z reedukačných centier, ktoré sme stretli, a až vďaka tomu, že sa nám zdôverili so svojimi neľahkými osudmi, sme pochopili, o čom by bolo zaujímavé urobiť film.

Ako ste sa do tohto prostredia dostali?

Stál som pred dilemou, či nakrúcať dokument, alebo hraný film. A i keď vyhral hraný film, túžil som robiť ho s niekým, kto by v ňom účinkoval a zároveň mi bol počas písania aj nakrúcania živou inšpiráciou. Napokon som sa rozhodol, že by to malo byť dievča z neľahkého prostredia, ktoré by bolo tak trochu stále dieťaťom a zároveň už na prahu dospelosti. Na základe toho sme vycestovali hľadať náš príbeh do polepšovní.

Vravíte, že ste od začiatku hľadali dievča. Prečo?

Neviem, bolo to asi intuitívne rozhodnutie. Tušil som, že ma to privedie k niečomu novému a zaujímavému.

Ihneď vám padla do oka Michaela Bendulová?

Hľadali sme bláznivé a zároveň tvrdé dievča. Robili sme kastingy po stredných školách aj dramatických krúžkoch, no bolo veľmi ťažké nájsť dievča, ktoré by bolo uletené a nevšedné a zároveň sa dokázalo naučiť texty a malo civilný prejav. Začali sme teda robiť kastingy priamo v reedukačných centrách, kam sme chodili. Zhodou náhod bola Michaela celkom prvá asi z dvoch stoviek dievčat, ktoré sme skúšali. Bolo tam veľa talentov, no zdalo sa nám, že Michaela je výnimočná a mohla by dať filmu svojský nevídaný pôvab.

Myslím, že vaša voľba bola šťastná. Michaela pôsobí veľmi prirodzene, autenticky a neexhibuje…

Michaela dokázala, že má talent. Ešte pred finálnym rozhodnutím, či ju obsadíme, sme robili aj poctivé herecké skúšky, najmä s Robom Rothom, aby sme videli ako budú spolu fungovať. Tá kombinácia sa ukázala dobrá, ich vzťahu sa dá uveriť. Zároveň bola Michaela aj výbornou inšpiráciou. Viacero maličkostí, ktoré predviedla mimo kamery, som sa snažil aj do filmu zapracovať. Napríklad v scéne, kde v Robiho garáži uvidí plutvy a tak naivne detsky sa spýta: „A toto máš odkiaľ?“

Ako sa jej darí po skončení nakrúcania? K herectvu ju to neťahá?

>Z polepšovne odišla ešte v priebehu nakrúcania. To nám vyhovovalo, mohli sme tak s ňou nakrúcať aj v Bratislave. Naposledy som počul, že sa zamestnala v českom Aši. Uvidíme, čo má nové, až príde na premiéru. V kažom prípade, je to ešte mladá baba a stále hľadá samu seba aj to, čo by ju v živote bavilo.

Do úlohy Robiho ste od začiatku chceli obsadiť Roba Rotha?

Ten nápad prišiel už pri písaní scenára. Napokon som sa s ním začal intenzívnejšie stretávať, pozorovať ho a rozmýšľať, ako s ním pracovať tak, aby vo filme pôsobil čo najuveriteľnejšie a aby sa možno ukázal aj tak, ako ho diváci nepoznajú. Myslím, že nás to oboch bavilo a z rozhodnutia obsadiť ho mám spätne veľmi dobrý pocit. Svojimi kvalitami dal filmu veľa.

Dôležitou kulisou je vo filme polepšovňa. Ako ste ju vnímali a je zachytená verne?

Verím, že sme ju zachytili celkom realisticky. Pôvodne sme chceli povedať o tom prostredí oveľa viac, ale napokon bola dôležitejšia samotná hrdinka a jej cesta a hľadanie šťastia. Veľmi si ale cením, že sa nám podarilo do rôznych scén obsadiť mnohé skutočné dievčatá aj chlapcov, ktorí film obohacujú a robia jeho atmosféru uveriteľnou. Nakrúcali sme najmä v Spišskom Hrhove a prípravu sme robili aj v Zlatých Moravciach. V oboch sme sa stretli s ústretovou spoluprácou. Dúfam, že ich film tiež osloví a mohol by im hádam byť aj v niečom nápomocný.

Film síce toto prostredie nehodnotí, divák sa ale iste nevyhne úvahe o tom, čím sú vlastne takéto zariadenia prínosné…

Tie dievčatá nemajú ľahký život a na slobode ho mnohokrát môžu mať ešte omnoho ťažší. Niekedy ten ústav asi nie je zlá cesta, ako preklenúť určité problematické obdobie. Na druhej strane nám ani celkom neprislúcha súdiť toto prostredie, keďže sme tam išli so zámerom využiť ho pre náš príbeh.

Bolo ťažké získať si dôveru chovankýň?

Časom vycítili, že nám môžu dôverovať a zverili sa nám aj s naozaj krutými zážitkami. Bolo cítiť, že majú nefunkčné rodiny a chýba im láska a pocit, že ich niekto niekam nasmeruje. Tie príbehy by vystačili aj na dvadsať filmov. No myslím, že naše stretnutia boli prínosné aj pre ne, boli to svetlé chvíľky, keď mali pocit, že na niečo sú, môžu pomôcť a byť súčasťou filmu.

Ako s odstupom hodnotíte význam celého tohto projektu?

Najväčší zmysel by tento film mohol zrejme mať pre rodičov. Ponúknuť im určitú úvahu o tom, čo je v živote dôležité.

Vraveli ste o počiatočnej dileme medzi dokumentom a hraným filmom. V čom je pre vás ako dokumentaristu hraný film výhodnejší?

Ak by sme dokumentárne zaznamenávali osud skutočného dievčaťa, nevyhli by sme sa etickému problému, ako nakrútiť silné a výpovedné scény bez toho, aby sa tým protagonistke ublížilo. Hraný film je v tomto oveľa slobodnejší. Zároveň som si chcel konečne hraný film vyskúšať a bola to pre mňa veľká škola. I tak som sa ale držal zásad, ktoré nakrúcanie približovali k dokumentu – nakrúcať s nehercami a v reálnych prostrediach.

Pôjdete týmto smerom aj v ďalších filmoch?

Baví ma to, čiže myslím, že áno. Zároveň ale nevylučujem, že by som popritom mohol pracovať aj na nejakom dokumente. Na čomsi už s Markom Leščákom pracujeme, a bude to opäť hraný film, viac o tom ale ešte radšej nepoviem. Rád by som sa v ňom ubral zase o čosi ďalej, inam. Napríklad by som chcel do dramatického príbehu zakomponovať aj úsmevné momenty.

Zdá sa, že vašej generácii slovenských filmárov poloha realistickej sociálnej drámy naozaj sedí, v posledných rokoch sa podarilo hneď niekoľko filmov tohto typu. Dá sa generalizovať, prečo idete práve týmto smerom?

Máte pravdu, komédie sa u nás veľmi netočia. No myslím, že slovenská kinematografia bola vždy skôr o drámach, hoci by jej trochu irónie a jemného humoru iste neuškodilo. To je do budúcnosti aj moja vízia – dokázať podať závažné témy, ktoré sa nás dotýkajú, s väčšou ľahkosťou.

Viete si predstaviť, že by ste raz nakrútili nejakú žánrovku?

Každý raz dospeje do polohy, ktorá je mu najbližšia a pokojne to môže byť aj žáner. Iste to môže byť fajn, adaptovať dobrý scenár, ktorý režisérovi niekto ponúkne. Ale teraz cítim, že je pre mňa dobré robiť autorské filmy a že to tak bude prínosnejšie aj pre divákov.

Aké filmy máte rád ako divák vy?

Vždy sa napríklad rád zabavím na Woodym Allenovi a mám tiež veľmi rád bratov Dardennovcov. Ale nie som až taký veľký divák, pre filmára možno aj lepšie vidieť toho menej a sústrediť sa na to, čo chce povedať on sám, ako sa napájať na niečo, čo by chcel robiť podobne ako iní…

debata chyba
Viac na túto tému: #Juraj Lehotský #Slepá lásky #Zázrak