Dokumentárne začiatky
Peter Solan sa k filmovej tvorbe dostal na prelome 50. a 60. rokov a zaradil sa tak k pozoruhodnej novej vlne slovenských filmárov – nie však len náhodne, teda vekom, ale aj prirodzeným inklinovaním k neprebádaným témam a novátorskému pohľadu na príbehy, postavy a situácie. Rodák z Banskej Bystrice študoval v rokoch 1949 – 1955 filmovú réžiu na pražskej FAMU, jeho prvým študentským filmom bol krátkometrážny Vianočný dar, v ktorom si zahral začínajúci Ladislav Chudík, a so Solanom na ňom spolupracoval aj Milan Kundera.
Hoci režisér tvrdil, že ho už počas štúdií lákal práve hraný film, po škole predsa začínal ako dokumentarista. Nakrútil napríklad portrét spisovateľa Fraňa Kráľa (1954), s kamerou sledoval aj vlaky (Trať voľná, 1955) či pionierov (Deti mieru, 1955). Dokumentárnou formou sa však nebál načať aj omnoho závažnejšie témy – napríklad prípad Evy Janigovej, ktorá zavraždila svojho malého syna, aby sa neskôr netrápil pre svoje ťažké postihnutie (Malá anketa, 1968). Téma fyzického hendikepu ho opäť inšpirovala aj pri nakrútení dokumentov Balkón plný plienok (1978) a Seď a poď (1981).
Výnimočný pozorovateľ
Už v počiatkoch svojej hranej filmovej tvorby sa Solan prejavoval ako jedinečný pozorovateľ ľudského charakteru a počínania. K majstrovstvu jeho filmov dopomáhali už od počiatkov aj výnimočné herecké osobnosti – napríklad František Dibarbora, ktorý v jeho prvom autorskom filme Muž, ktorý klope (1956), stvárnil prefíkaného mäsiara okrádajúceho svojich zákazníkov. Do hraničnej situácie zasadil príbeh svojho dodnes azda najznámejšieho a najvyššie hodnoteného filmu Boxer a smrť z roku 1962.
Do jedného ringu sa v ňom postavili väzeň a väzniteľ v koncentračnom tábore, veľký a výborne využitý herecký priestor v dráme získal Štefan Kvietik. Snímku ocenili aj na Medzinárodnom filmovom festivale v San Franciscu, hoci, ako Solan neskôr priznal, takmer ani nevznikla. „Prvá verzia scenára podľa poviedky Józefa Hena bola hotová už v roku 1958. Scenár nám však neschválili, vraj by z neho bol profašistický film,“ povedal v roku 2009 v rozhovore pre magazín Film.sk. Sám Solan pritom počas druhej svetovej vojny rukami fašistov takmer prišiel o život.
Satira aj detektívka
Peter Solan sa nebránil ani odľahčenejším témam – hoci humor v jeho podaní bol často skôr satirou. S odstupom času aj nápadne „trefnou“ a kritickou k režimu, ktorý, ako mnohých iných, aj Solana neraz obmedzoval a brzdil. Do tejto kategórie patrí aj poviedkový film Čert nespí (1956), na ktorom Solan začal spoluprácu so spisovateľom a dlhoročným priateľom Petrom Karvašom. V ich spolupráci vznikol aj nemenej satirický Prípad Barnabáš Kos (1964), v roku 1968 podľa Karvašovej predlohy Solan nakrútil aj detektívny príbeh Sedem svedkov.
Kriminálny žáner bol napokon pre Solanovu tvorbu taktiež veľmi dôležitý – už v roku 1959 nakrútil celkom prvú slovenskú filmovú kriminálku Muž, ktorý sa nevrátil. Film, ktorý sa odohráva v klaustrofobickej atmosfére vypočúvacej miestnosti dokonca dodnes mnohí považujú za neprekonaný vrchol tohto žánru v domácej kinematografii. „Chceli sme urobiť detektívku, ktorá by bola klasická, čiže nemali sme žiadne úmysly ohúriť svet, ani sme na to nemali. A navyše vtedajšie vedenie filmu malo jednu rozkošnú námietku proti tomuto scenáru – že na Slovensku nemožno robiť detektívky, lebo tu každý každého pozná,“ spomínal Solan na nakrúcanie pred troma rokmi v rozhovore pre Pravdu. Scenár napokon musel chtiac-nechtiac upraviť a o osude filmu rozhodoval medzi inými aj sám tajomník ÚV KSS Vasil Biľak.
Nechcel vytŕčať
K ďalším nezabudnuteľným titulom zo Solanovej tvorby patrí Kým sa skončí táto noc (1965). Marián Labuda a Stano Dančiak v ňom stvárnili montérov na „love“ mladých Češiek, viac ako o romantike, je však film o frustrácii, zúfalých túžbach a alkoholizme. Scenár filmu napísal Solan v spolupráci s Tiborom Vichtom, spolu nakrútili aj jeden zo Solanových posledných filmov Tušenie (1982). Jeho celkom posledným režijným počinom bol poviedkový film o sláve a tráve (1984), zahrala si v ňom aj Kamila Magálová. „Spolupráca s ním bola vždy veľmi príjemná – ako režisér totiž vedel presne, čo robí a čo chce. To hercovi v mnohom jeho prácu uľahčí a dnes sa s tým stretávame čoraz menej. Budem na neho spomínať s láskou aj veľkou pokorou,“ povedala Magálová pre Pravdu.
Hoci naprieč jeho filmovou tvorbou cítiť silný rukopis, o práci režiséra mal Peter Solan veľmi skromnú predstavu. „Mám rád, keď režisér nevytŕča, nech vytŕča film, ak má tú silu,“ povedal pre Film.sk. Pri filme Solan ostal aj po tom, čo prestal aktívne nakrúcať. V 90. rokoch napríklad pôsobil ako predseda komisie pre kinematografiu a video Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. V roku 1994 získal cenu Igric za celoživotné dielo, v roku 2004 Cenu ministra kultúry za rok 2003 za mimoriadny tvorivý prínos k rozvoju slovenskej kinematografie. Tento rok získal aj štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Viaceré zo Solanových filmov v posledných rokoch vychádzajú pod hlavičkou Slovenského filmového ústavu na DVD nosičoch, v júli na festivale v Karlových Varoch uviedli premiéru jeho filmu Kým sa skončí táto noc v digitalizovanej verzii.
