Ten film sa končí ich dramatickým rozchodom, keď sa ukázalo, že Camille darmo dúfala v spoločnú budúcnosť. Rodin nemienil skončiť dvadsaťročný vzťah s inou ženou a nepomohlo ani dieťa, ktoré sa malo Camille narodiť. Aj tehotenstvo sa skončilo tragicky a Camille sa psychicky zrútila. Rodina Claudelovcov, so šľachtickou krvou v žilách, ju umiestnila do drahého zariadenia pre duševne chorých, bol to vlastne penzión s lekárskou opaterou, ale sochárka tam neskutočne trpela. Chcela sa vrátiť domov, byť s mamou a so sestrou, ale tie ju už nechceli prijať (v časoch slávy sa k nim správala povýšenecky). Iba občas ju prišiel navštíviť brat, diplomat (pôsobil aj v Prahe) a básnik Paul Claudel. Vypočul si jej prosby, ale nemohol pre ňu urobiť viac. Matka na Camille kvôli škandálom zanevrela, otec jej zomrel a brat Paul mal svoje vlastné problémy – bol mystickým básnikom a jeho psychika tiež pracovala zvláštnym spôsobom.
Nový film Camille Claudelová túto situáciu zaujímavým spôsobom naznačuje. Snímka, v ktorej Camille hrá Julietta Binoche, sa začína tam, kde iné rozprávania o Camille končia. Rozišla sa s Rodinom, ten sa odmlčal a ona sa pominula na rozume. Na prvý pohľad to ani nevidno – krásna tvár Binoche zrkadlí skôr smútok než šialenstvo – ale niektoré jej utkvelé predstavy sú podivné. Myslí si napríklad, že Rodin chce jej ateliér, že jej kradnú nápady a kresby, že ju niekto chce otráviť. Napriek tomu, po rokoch, lekár odporúča rodine, aby si ju vzali do domáceho liečenia, Camille sa vraj už upokojila. Príbuzní sa ani neozvú. Camille ďalej trpí vo vyhnanstve, medzi ošetrovateľkami a bláznami. Prežije tam tridsať rokov.
Film je pomalý ako jej čakanie na oslobodenie. To však neprichádza. Dni sa opakujú, duša umelkyne trpí. Vníma krásu krajiny, neotupela, je v nej túžba, tvorivosť, ale nevie ju už podchytiť. Má pero a papier, ale nedokáže nič nakresliť. Na prechádzke vezme do rúk kúsok mazľavej hliny, známym pohybom ju pomliaždi, ale nedokáže tvarovať. Je to film o búrliváčke, ktorá sa vzoprela konvenciám, oddala sa slobode, ale v tomto filme niet žiadnej vášne ani voľnosti, nie sú tam sochy, nemihne sa Rodin… Je tam len bezútešnosť obyčajného smutného života bez lásky, bez rozhovorov s ľuďmi, bez umenia.
Život po páde. V pokore. Umelec musí rátať aj s vydedením. Snímka stvárnila Camille Claudelovú v tejto pozícii: Je na dne, ale nesplynie s prostredím a zachová si dôstojnosť. Na tento film sa treba vyzbrojiť trpezlivosťou, lebo je tichý a pomalý, ale meditatívne tempo môže mať zmysel – dá sa pri ňom rozmýšľať a vynadívať sa na krásnu tvár herečky Binoche, ktorá muky aj túžby svojej postavy plne chápe a hrá ich aj očami. Camille Claudelová sa narodila 8. decembra 1864, zomrela 19. októbra 1943. V psychiatrickej liečebni bola od roku 1913. V roku 2005 sa uskutočnila výstava tvorby Rodina a Claudelovej v Kanade a v USA. Teda, napokon happy end – smrť ich spojila, ale to už vo filme nie je.
