Po divácky náročnejších Pusinkách ste preladili na romantiku. Prečo?
Chcela som nakrútiť niečo pozitívne. Doba je veľmi rýchla, stále niečo nestíhame, hoci sme obklopení modernými technológiami. V spoločnosti cítiť stres, ľudia sú v dezilúzii z politickej situácie, unavení. Netúžia sledovať depresívne filmy a sociologické sondy zo života. Myslím, že chcú trochu snívať. A film Křídla Vánoc je práve o tom, aké dôležité snívanie je a že žiť bez neho nemá zmysel.
Pôvodne vraj mali byť Křídla Vánoc muzikál – kedy ste sa rozhodli nakrútiť klasický film?
Keď sme debatovali s producentkou Veronikou Schwarzovou, chcela nakrútiť optimistický film, ideálne muzikál. Povedala som jej, že mám super nápad. Asi po 20 stránkach som však zistila, že som schopná stvárniť ten príbeh realistickou formou.
V jednej z hlavných úloh sa predstavila Vica Kerekes. Dlho vás musela presviedčať, že je na úlohu Niny tá pravá?
Práve predstaviteľku Niny sme hľadali najdlhšie. Robila som pomerne veľký casting, na ktorý som pozvala všetky možné herečky, známe aj neznáme. S Vicou sme sa stretli na súkromnej schôdzke až celkom nakoniec a len čo som ju videla na kamere, som sa rozhodla. Je pre tú rolu priam stvorená.
Herci vraj castingy nemajú veľmi radi…
Viem, že ich trochu trápim. Nemajú ich radi, čo úplne rešpektujem a chápem. Ale ja sa zas na nich nerada chodím pozerať do divadla. Najzásadnejšie sú totiž pre mňa oči – a nech aj sedím v divadle hneď v prvom rade, nevidím im do nich. Keď ich mám priamo pred sebou, namierim im kameru na tvár na naozaj veľký detail a pozorujem, čo v nich majú. A u Vice som našla presne to, čo som pre postavu Niny hľadala – krehkosť a zraniteľnosť skrytú pod určitou šupou, ktorú má okolo seba.
Neprekážal vám ani spôsob jej reči?
No, zariadila som jej hodiny češtiny, na ktoré dochádzala, ale nemala na ne veľa času. Nakoniec som prvý nakrúcací deň spravila test. Postavila som ju bokom, prišiel zvukár a nechala som ju repliky hovoriť najskôr po česky, potom po slovensky. Ale ona ako Maďarka nevie ani jedno poriadne. Tak som ju nechala rozprávať jej slovami a vznikla z toho českoslovenčina, ktorá sa mi zdala najautentickejšia. V češtine a slovenčine sa príliš sústredila na to, čo povedať, a nie na to, ako to povedať. Nemohla by tie situácie dostatočne prežívať. Ale myslím, že jej českoslovenčina filmu vôbec neuškodila, pretože nákupné centrá sú neraz naozaj labyrintom jazykov a pripomínajú novodobú babylonskú vežu.
Hovorí sa však, že najmä mladší Česi už slovenčine veľmi nerozumejú – nebáli ste sa toho?
Pár ľudí malo vraj so zrozumiteľnosťou problém, ale ja nemám ten pocit. Navyše to bolo ešte pred synchrónmi, ktoré zrozumiteľnosti tiež pomohli.
V súvislosti s týmto filmom sa pomerne často skloňuje slovo zázrak. Veríte na zázraky?
Verím. V živote som ich videla veľa, aj keď konkrétne o nich hovoriť mimo širšieho kontextu by bolo zavádzajúce. Ale viem, že sa dejú. Tie malé sa stávajú doslova každý deň, len si ich ľudia nevšímajú, nevidia tie znamenia. Veci, ktoré im prinášajú do života radosť a šťastie, berú ako samozrejmosť. Tie zlé si však uvedomujú veľmi dobre. Zvádzajú ich na rodinu, priateľov, šéfa a neuvedomujú si, že oni sami sú príčinou toho, čo sa im deje.
Vy svoje neúspechy na iných nezvádzate?
Vždy sa snažím nájsť zmysel a príčinu. Či je to dobré, alebo zlé – všetko vás obohatí ako skúsenosť. Nejde ani tak o to, čo sa vám stane, ale skôr o vašu reakciu.
Časť štábu však počas nakrúcania zjavne za svojimi problémami videla vás…
Všetkých som na začiatku varovala, že keď sa ráno rozbehnem, zastavím sa až večer a nikto si nebude môcť oddýchnuť. Mávli nad tým rukou: „Jasné, jasné.“ Potom do toho naskočili a pochopili, že peklo naozaj nastalo. Prácu na Křídlach Vánoc členovia štábu prirovnávali k 40-dňovému nakrúcaniu reklamy. Tam sa ide tiež takýmto tempom, ale štáb je odpočinutý, má oveľa lepšie podmienky a nakrúcanie nie je až tak fyzicky vyčerpávajúce. Ja som nasadila rovnaké tempo, pretože nakrúcam pomerne veľké množstvo záberov. Postupne samozrejme dochádzalo aj ku konfliktom.
Naozaj proti vám spísali aj petíciu?
Áno. Keď sme nakrúcali v mínus sedemnástich stupňoch celú noc, priniesli mi žiadosť za dodržiavanie 12-hodinového pracovného času. Snažila som sa, ale niekedy sme o hodinku pretiahli. Petíciu som s láskou podpísala a vrátila som im ju, že s jej obsahom úplne súhlasím. Potom sme síce skončili za 12 hodín, ale pôvodné tempo som ešte zvýšila, takže veľa nezískali.
Ako si po takejto skúsenosti štáb udobríte? Pozvete ich na pivo?
Myslím, že to nepotrebovali. Nesprávala som sa arogantne ani povýšene, všetkých ľudí v štábe som si vážila. A keď videli, že vzniká niečo, čo má zmysel, akceptovali to. Ale je pravda, že keď sme nakrúcanie na mesiac prerušili kvôli koncertnej šnúre Richarda Krajča, hovorila som si, že budem musieť zohnať nový štáb. Nepredpokladala som, že sa ten pôvodný vráti do toho pekla. Keď nakoniec prišli úplne všetci, bola som v šoku. Myslím, že sa zocelili, a hoci nemám rada filmárske klišé v štýle „boli sme ako rodina, príma parta“, v zásade to platilo. Vzájomná úcta a rešpekt zafungovali.
Hlas pri nakrúcaní nezvyšujete?
Za celý čas som zakričala asi len raz – a presne som vedela prečo. Inak sa nechcem rozčuľovať a rozptyľovať takýmito vecami. Čakám perfektne vykonanú prácu, a ak ju nedostávam, viem byť veľmi nepríjemná. Okolie sa ma síce vraj niekedy bojí, ale skôr pre moju prirodzenú autoritu.
Je z vašich skúseností pre ženu režisérku náročnejšie udržať si v štábe poriadok? Musíte byť prísnejšia ako chlapi?
Žena v takejto práci musí mať v sebe určité množstvo mužskej energie a vodcovského potenciálu. V našej spoločnosti ženy k tomu nie sú veľmi vedené, už odmalička sú vychovávané iným smerom. V zahraničí je oveľa viac žien v rôznych „mužských“ funkciách. Je veľká škoda, že v Česku to tak nie je, o veľa sa tak ochudobňujeme.
Ani v iných krajinách však pomer žien a mužov na takýchto pozíciách nie je 1:1…
Je to dané aj prírodou. Stále sa snažíme ísť proti nej – hovoríme, že muž bude na materskej a žena bude chodiť do práce. Ide o úplný nezmysel, samozrejme. Žena a matka bude vždy ženou a matkou. Niektoré ženy majú schopnosti byť vo vedúcej pozícii, ale raz príde okamih, keď sa musia rozhodnúť, či z nich bude viac matka, alebo viac riaditeľka či vodkyňa nejakého tímu.
Vy ste sa rozhodli po narodení dcéry pre kariéru matky. Nelákalo vás v tomto čase aj nejaké nakrúcanie?
Nechcela som stráviť najdôležitejšie roky života dieťaťa tým, že budem behať po pľaci a z diaľky sledovať, ako mi rastie. Jasmínke som chcela dať maximum, naučila som sa všetky veci, ktoré k vedeniu domácnosti patria a vôbec neľutujem. To obdobie ma veľmi obohatilo. Teraz má dcérka už vyše päť rokov a chápe, čo sa deje. Keď som tri mesiace v záprahu nakrúcania a vídame sa len cez pauzy, tak viem, že u babičky vydrží. Chápe, že neprichádza o mamičku.
Zmenilo vás v niečom materstvo? Ovplyvnilo vašu tvorbu?
Určite ovplyvnilo hodnoty v mojom živote. Človek vďaka tomu pochopí, že všetko navôkol je len balast a podstata je celkom inde. Vďaka dieťaťu som začala mať naozaj rada samú seba aj ľudí navôkol. Vôbec nepotrebujem ľudí niečím deptať. Chcem im filmom urobiť radosť, dať im určité posolstvo, ponúknuť im návod, ako sa sami môžu stať hýbateľmi svojho osudu. Hneď po prvých projekciách v Česku boli reakcie ľudí neuveriteľné. Písali mi, že začínajú veriť na zázraky. Ten návod vo filme naozaj je, ale ľudia musia ísť do kina s otvoreným srdcom a hlavu nechať doma.
Naozaj myslíte, že film môže život až tak ovplyvniť a zmeniť ho?
Môže a mení. V štábe ho zmenil úplne všetkým.
Dúfam, že k lepšiemu…
Každému podľa toho, čo si zaslúžil a v akom životnom bode sa nachádzal. Ja som ich všetkých varovala, že sa to stane. Všetci sa mi smiali, ale moje slová sa potvrdili.
Spomenuli ste reakcie divákov – sú pre vás dôležitejšie ako reakcie kritikov?
Pre spätnú väzbu je dôležité oboje. Aj keď niektorí ostrieľaní recenzenti idú už do kina skepticky naladení, pretože ich čaká romantický film. Vopred sa chystajú kritizovať a zabudnú pri sledovaní filmu na srdce. Z ich recenzie cítim, že nepochopili, o čom mi ide.
Dokážete si z kritiky aj niečo zobrať? Priznať si chybu?
Spätnú väzbu beriem vážne, ak ma na rovnakú vec upozorní viacero ľudí. Vtedy si poviem, aha, tu som asi spravila chybu, nabudúce sa sústredím viac. Ale samozrejme, každá reakcia a recenzia je subjektívna. Keď ide o umelecké dielo, nemôžeme použiť jednu šablónu. Preto sú podľa mňa aj súťažné festivaly nezmysel. Prehliadky filmov, kde ponúknu napríklad 150 snímok z celého sveta, ktoré inak neuvidíte, sú nádherné. Ale vybrať osem či desať ľudí, ktorí rozhodnú, že tento film je najlepší, je hlúposť. Keď porotu vymeníte, zrejme sa poradie víťazných filmov zmení. Pri umení nikdy nemôžete povedať, čo je najlepšie. Najlepšie umenie totiž neexistuje.
Karin Babinská
Narodila sa 27. júna 1974 v Brne. Vyštudovala na pražskej FAMU odbor filmová a televízna réžia. Jej študentský film Jakub a Veronika získal mnoho ocenení na medzinárodných festivaloch. Jej celovečernou premiérou boli oceňované Pusinky v roku 2007. Po narodení dcéry Jasmínky sa vo filmovej tvorbe odmlčala. Momentálne je v kinách jej najnovší film Křídla Vánoc.
