Recenzia: V pasci svojho blížneho

Muž, ktorého sa otroctvo netýka

Či už McQueen 2. marca na udeľovaní cien americkej filmovej akadémie uspeje, alebo nie, už teraz sa môže popýšiť tým, že je len tretím filmárom s čiernou pleťou, ktorý je v kategórii režisérov na Oscara nominovaný. Rovnako ako jeho predchodcovia – John Singleton s príbehom z geta Boyz n the Hood a Lee Daniels so snímkou Precious o zneužívanej tínedžerke, aj on hlasujúcich akademikov zaujal práve sociálnou problematikou zo života afroamerickej komunity. Či už je to klišé, alebo nie, na svoju nomináciu má McQueen oprávnený nárok.

Snímka 12 rokov otrokom uzatvára režisérovu voľnú trilógiu o neslobode (Hlad, Hanba). Kým v jeho predchádzajúcich snímkach sa divák zbližoval s veľmi vyhranenými postavami, ktoré si svoje utrpenie v určitom zmysle privodili sami, tentoraz je to presne naopak. Solomon Northup (presvedčivo stvárnený Chiwetelom Ejioforom) je muž ako každý iný. A bez dobového kontextu, ktorý napovedá, že otrokárstvu v Severnej Amerike ešte zďaleka neodzvonilo, by sa zdalo, že aj s jeho životom nemôže byť nič v neporiadku. Stačí však len kúsok naivity a nadaný huslista aj hlava štvorčlennej rodiny o svoje životné šťastie v okamihu prichádza.

Keď sú dejiny ako sci-fi

Hoci svet, v ktorom sa Solomonov príbeh odohráva, dnes už pôsobí ako sci-fi, nie je najmenším problémom vžiť sa do jeho kože. Podobne ako divák ani on zrejme o živote otroka veľa netuší, ani on si nepripúšťal, že by sa ho otrokárstvo mohlo týkať. A odrazu je nútený počúvať na cudzie meno, nechať sa biť a ponižovať, drieť na cudzích poliach či fidlikať do tanca tým, ktorí ho majú len za dobytok. To, že je na rozdiel od väčšiny svojich spolutrpiteľov vzdelaný a má kdesi na severe vplyvných priateľov, je mu napokon skôr na príťaž ako na osoh. Umožní mu to však aspoň nestrácať nádej, odhodlanie ani pocit krivdy, bez ktorých by zrejme v otroctve aj zomrel.

Film na pozadí jedného konkrétneho príbehu hovorí o celom fenoméne otrokárstva a úspešne sa pritom vyhýba citovému vydieraniu aj čierno-bielym stereotypom. Ukazuje rôzne typy otrokárov – od tých, ktorí s podradnými, ale predsa ľudskými čiernymi bytosťami zaobchádzajú v rámci pokrútených kresťanských pravidiel (rola Benedicta Cumberbatcha), až po labilných jedincov, ktorí možnosť vlastniť človeka využívajú na ventiláciu svojej zlosti či úchyliek (postava McQueenovho dvorného herca Michaela Fassbendera).

S piesňou nad hrobom

Ani pri otrokoch sa film nevyhýba neprikrášlenej realite. Už samotný Solomon vidí svoje väznenie predovšetkým ako osobnú nespravodlivosť, ani raz ho scenár nenúti „spielbergovsky“ lamentovať nad situáciou ako nad obludným celkom. Je to skôr úprimné „ja sem nepatrím“, ako vznešené „nemáte na nás právo“. V boji o holý život sa aj on naučí využívať svoje prednosti a dať si sem-tam aj pošliapať po chrbte. V porovnaní s údelom jeho ženských spoluväzenkýň, ktoré sa v najlepšom prípade môžu stať pánovou obľúbenou konkubínou, je ale jeho osud predsa len vcelku dôstojný.

Súdržnosť medzi otrokmi sa prejavuje najmä spoločnou piesňou, ktorá funguje vo filme rovnako intenzívne ako symbolický aj umelecký prvok. Spieva sa pri zbieraní bavlny, trhaní cukrovej trstiny či častých pohreboch spolubojovníkov, a okamih, keď sa k spevu pridá aj Solomon, akoby vystihoval najhlbší stav duše človeka v jeho situácii. Filmu nechýba ani McQueenov zmysel pre estetiku – nielen kontrastne krásnej južanskej prírody, ale aj kľúčových okamihov utrpenia, ktoré vo filme iste nejedného diváka doženú až k slzám. Ak film 12 rokov otrokom získa niektorú z hlavných oscarových trofejí, bude to iste viac ako klišé.