Istý čas ste chceli byť novinárom či spisovateľom, pritom nerád píšete listy a celkovo máte vraj s písaním problém. Ako to, že ste zrazu napísali knihu pamätí? Bol to váš nápad, alebo vás oslovili z vydavateľstva?
Bol to môj nápad. Už pred rokmi som si povedal, že som mal celkom pekný, zaujímavý život a ľudí by čítanie o ňom mohlo baviť. Akurát chvíľu trvalo, kým som sa k písaniu dostal. Prerušoval som ho a zasa sa k tomu vracal, tak prešlo niekoľko rokov, až ma vlani producent Donšajnov donútil dokončiť to. Kniha sa teda končí v roku 1988 s tým, že som sľúbil pokračovanie. Ale či k tomu dôjde, neviem.
Prečo? Vyčerpalo vás to?
To nie, ale už od detstva mám hrozne nerád domáce úlohy. Keď si sadnem k počítaču a mám niečo urobiť, tak je to pre mňa domáca úloha a cítim k tomu odpor.
Nie je to aj ťažšie opisovať časť života od roku 1989?
Paradoxne je to skôr žartovnejšie.
Bolo písanie pamätí zábava?
To ani nie, ale keď si ich niekto prečítal a páčili sa mu, potešilo ma to. Ale stále je to pre mňa domáca úloha. Neviem, či vás bavili domáce úlohy, ale mňa teda nie.
Pritom vaša kniha pôsobí, že je napísaná veľmi ľahko.
A to je práve ťažké, aby to tak vyzeralo. Kým to však človek vypotí, aby výsledok nenudil, je to drina. Zastávam totiž názor, že umenie… vlastne nie umenie, ale čokoľvek, čo robíte, máte robiť pre ľudí, nie pre seba. Vždy som túžil, aby moju knihu niekto chcel čítať.
Museli ste aj prepisovať a škrtať, alebo je v knihe všetko, čo vám slina na jazyk priniesla?
Jasné, že som prepisoval, mám počítač, ktorý pri tom veľmi pomáha. Mal som kopu verzií, ktoré som upravoval a prepisoval.
Mali ste niekoho, s kým ste sa pri písaní knihy radili, alebo je všetko podľa vás?
Až keď sa robila finálna úprava knihy, mal som poruke Mařenku Kotkovú, ktorá vyberala obrázky. Pomáhala mi s výberom fotografií a dokumentov.
Aj vďaka tomu je vaša kniha zaujímavá. Prinášate v nej množstvo dokumentov vrátane vášho vysvedčenia z deviatej triedy…
A to tam ešte nie sú všetky. Lenže to by bola veľmi tučná kniha.
Mali ste všetky tie dokumenty doma? Napríklad otázky Otakara Vávru na prijímačky na FAMU zo školského roku 1957/58, ktoré vám zohnal váš otec – redaktor?
Veľa dokumentov som mal doma, napríklad fotky, ktoré urobil môj otec. Niektoré ukážky z filmov sú zasa z archívu. Mal som doma škatule s listami a tam som objavoval zabudnuté poklady, napríklad listy od Jiřího Voskovca či Jirka Šlitra alebo gratuláciu od Alexandra Dubčeka. Alebo správy ŠtB. Kedysi som mal dokonca aj záznamy mojich udaní, ale tie už som nevedel nájsť.
Ako na vás pôsobilo, keď ste tie udania čítali?
Veľmi sa mi uľavilo. Okrem jedného boli totiž všetky udania písané tak, aby mi neublížili. Boli to správy ľudí, ktorí bohužiaľ podpísali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou. Na Barrandove pár takých bolo. Veľmi ma však potešilo, že o mne napísali, že som apolitický a neškodný. Len jediný list bol napísaný z vlastnej iniciatívy kolegu, ktorý už umrel, takže nebudem zlý. Z toho som bol vydesený, pretože vždy bol „Jirko sem, Jirko tam“, potom sme sa stretli a on mi hovorí: Ako sa máte? A ja na to: Nezdravte ma, viete prečo. A on pochopil a zmizol. Ale to bol jediný prípad. Bolo pre mňa pozitívne vedomie, že si na mne nikto nevylieval zlosť. Žalovali asi inde. Viem, že som bol mnohým súdruhom soľou v očiach, pretože som mal úspech. A to sa v Čechách neodpúšťa.
Všetky udalosti, o ktorých píšete, ste si pamätali? Alebo ste ich museli s niekým konzultovať, pripomínať si ich?
Nie, nie. Mám všetko v hlave.
Denníky si asi nepíšete, keď máte odpor k písaniu.
Nie, všetko sa mi zachovalo v hlave. Najskôr bola tzv. orálna história. Filmový ústav za mnou poslal jednu milú pani, ktorej som na mikrofón rozprával svoje spomienky. To bol základ, o ktorý som sa mohol oprieť. A potom som spomínal aj na ďalšie veci.
Máte teda doma vzorný archív?
Nemal som, všetko bolo v rôznych debnách, ktoré som prehrabal, pani z Filmového ústavu dokumenty naskenovala a teraz mám všetko na harddisku.
Ste technický typ? Dobre ovládate prácu s počítačom?
To ma vždy bavilo. Neovládam všetko, často musím volať niekoho, kto mi poradí. Ale už od začiatku, keď prišli prvé primitívne počítače, som si ich nechal priviezť. Pamätám sa, ako z toho boli colníci paf – čo to je? Písací stroj či čo? Ale pustili ma s tým. Malo to 64 bajtov, pritom sa na tom dalo písať a fungovali na tom aj nejaké jednoduché hry. Vždy som si potom kupoval modernejšie stroje, až som si v roku 1989 priviezol prvé PC. V roku 1990 ma s tým Nemci nechceli pustiť cez hranice. Tak som vycúval a šiel som cez iný priechod, kde ma pustili. Vždy sa snažím mať ten najlepší počítač.
Používate azda aj Facebook?
Facebook odmietam, nechcem, aby mi strkal niekto nos do súkromia. Vyhýbam sa aj tomu druhému – Twitteru. Mám svoju webovú stránku, tam je všetko, čo o mne chcete vedieť. Ale z Facebooku mám strach.
Hneď na začiatku knihy ste napísali: „Unavený mozek vymazává z paměti to nedobré…“ Od začiatku ste plánovali robiť si sám zo seba žarty?
Iste, ja nechcem písať vážne. Aj vážne veci sa dajú brať s nadhľadom.
Takže ste sa nebáli priznať ani trojky a štvorky na vašom deviatackom vysvedčení?
Pochválil som sa tým raz dávno mojej neteri, tá z toho mala z toho Vianoce. Hrabal mal ešte horšie vysvedčenie – mal samé päťky.
Aký predmet ste mali rád v škole?
Dejepis, ten sa dal „obkecať“.
Nemali ste náhodou aj z dejepisu štvorku?
No iste, ale aspoň som neprepadol. Dejepis sa dal obkecať, na rozdiel od chémie či fyziky. Mal som rád matematiku, lebo tá je logická. Ale nevedel som si nič zapamätať. Taká chémia pre mňa bola terra inkognita. Alebo som bol strašne lenivý na jazyky. Neučil som sa poriadne.
Čo ste rád robili?
Čítal som si, púšťal som si gramofón. Nebola televízia, takže som mal čas na čítanie. To bola šťastná chvíľa. Ľudia dnes nič nepoznajú. Mne čítanie vytvorilo vzťah k veciam, zistil som, čo je dôležité a čo nie.
Čo si pomyslíte, keď v Mladej fronte Dnes čítate, že české deti prečítajú už len päť kníh ročne, aj to sú medzi nimi komiksy?
To je strašné. A tiež to, že sa nechcú učiť matematiku. Pritom matematika je základ myslenia. Nevedieť matematiku je len lenivosť myslieť. Mrzí ma, že v školských osnovách je matematika čoraz jednoduchšia. Ja by som matematiku a cudzí jazyk dal na prvé miesto. Ale mne sa to kecá, pretože som bol veľmi zlý žiak. Môj otec hovoril: matematika a latinčina je základ. Naňho to platilo, pretože sa ľahko učil jazyky a keď som maturoval, on všetkému v matematike rozumel, aj keď sám maturoval v roku 1919. Chápete to? Študoval ešte za Rakúska, ale do poslednej chvíle vedel reči: francúzsky, nemecky, latinsky, grécky. Jednak mal otvorenú hlavu na učenie a jednak latinčina a matematika vedú k logickému vyjadrovaniu. Dnes je hovorenie guláš: samé bla-bla-bla. Nikdy sa nedostanete k jadru vecí, všetko sa zaobaľuje. To som tiež ovládal, preto som si neskôr dejepis opravil na dvojku. Ale na FAMU nám profesor Otakar Vávra hovoril: takto nie, vyjadri sa stručne.
Foto: Ľuboš Pilc
Aj v knihe píšete, že odhalil všetky omáčky.
Vávra nás učil, že reč má mať logickú stavbu slovo za slovom, veta za vetou.
Dá sa v kníhkupectvách ešte nájsť kniha Míša Kulička, ktorú pre deti napísal váš otec?
Teraz ju vydali znova. Nedávno som dokonca z Japonska či nejakej ázijskej krajiny – to písmo nerozlúštim – dostal štyri exempláre Míšu Kuličky v cudzích písmenkách.
Takže Míša Kulička deti stále oslovuje – aj po 70 rokoch od svojho vzniku?
Áno, ale aby sme boli spravodliví, je to aj vďaka Trnkovým obrázkom. Môj otec sa kamarátil s Jiřím Trnkom a ten mal v Plzni vlastné bábkové divadlo. Ocko mu raz napísal divadelnú hru pre bábky Míša Kulička a potom otca na chvíľu zavreli, za vojny ho prepustili. Vydavateľstvo Melantrich za protektorátu vyhlásilo akciu Českí spisovatelia českým deťom. Dobrí autori ako Vančura či Olbracht písali detské knižky a ockovi ponúkli, aby napísal Míšu Kuličku. Tak o ňom napísal štyri knižky. A tie nás v tých ťažkých časoch, keď stratil prácu, uživili. Za protektorátu však knihu musel vydať pod cudzím menom.
Boli počas písania pamätí aj momenty, keď ste niečo ľutovali? Napríklad, že ste sa viac nevypytovali rodičov na históriu rodiny?
Nie, snažil som sa knihu neoklamať. Skôr som aj škrtal, pretože niektoré veci sú možno zaujímavé len pre mňa. Chcel som, aby to bolo pre ľudí zábavné čítanie. Keby som knihu zanešváril detailmi, možno by ich nebavila. Príhod som mal veľa, ale stačí trebárs to, že som plakal, keď som mal ostať v škôlke. To prezradí niečo o detstve, ale keby som mal písať všetko…
Niečo si musíte nechať aj pre seba…
O to ani nejde, ale pre čitateľov by to nebolo zaujímavé. Píšem pre ľudí.
Čo o vašej knihe napísali českí kritici?
Zatiaľ nič, nemajú ma radi. Tí keby mali napísať niečo pozitívne, tak radšej nenapíšu nič. V Čechách nemajú radi, keď je niekto úspešný. Už Karel Čapek napísal, že kritik je človek, ktorý by dielo napísal lepšie, keby to vedel. Ja mám tézu, že prvou úlohou kritika je dokázať, že je múdrejší ako ten hlupák, čo natočil film. Štvú ma autoritatívne výroky, že niečo je tak a tak. Nepovedia: ja si myslím, podľa môjho názoru, ja to vidím tak. Žiadny rešpekt k inému názoru. Podľa nich je niečo tak a basta. Pritom vedia prd.
Aké je celkovo pražské filmárske prostredie?
Niektorých ľudí mám rád, ale nestýkame sa. Nie je to ako za prvej republiky, keď sa umelci stretávali.
Nechodievate ani na Českého leva, keď práve nie ste ocenený?
Nie, ani do Karlových Varov nechodím, pretože nechcem robiť kulisu. Na to som príliš márnomyseľný. Keď som dostal leva za celoživotné dielo, netušil som o tom. Donútili ma, aby som tam prišiel. Až keď som ho dostal, pochopil som, prečo som musel prísť. Keď bol nominovaný môj film Obsluhoval jsem anglického krále, išiel som tam a napriek hrozným kritikám nakoniec filmári zvolili môj film za najlepší.
Poteší vás takéto ocenenie?
Sedel som vedľa Jana Hřebejka, ktorý mal v súťaži tiež veľmi dobrý film. Aj anglického kráľa som robil vďaka Hřebejkovi, pretože sa za mňa prihovoril u majiteľov práv. A ja som ho pri cenách predbehol. Ale Hřebejk je fajn chlapec, žiadny blbec.
Čo ste zistili pri písaní pamätí? Nie je dnes svet už celkom iný ako v časoch, ktoré opisujete v knihe? Nepripadali ste si niekedy v porovnaní s dnešným uvažovaním mladých až komicky? Dnes málokto trpí takými pochybnosťami o sebe, úspech považuje za samozrejmosť…
V knihe som úprimný. Dnes žijeme ako v Amerike: človek sa musí stále prsiť, lebo keď sa neprsí, myslia si o ňom, že je vôl. A aj keď človek urobí niečo zle, musí sa tváriť, že je to geniálne. Ja som však stará škola.
Ste rád, že ste boli mladý vtedy, a nie teraz?
Iste, mal som šťastie, že som sa dostal k filmu v dobe, keď to bolo najjednoduchšie. Mal som školu, diplom a priazeň vlastných kolegov, ktorí ma odporučili, aby som s nimi pracoval. Taký hladký vstup do filmovej brandže hádam nikto iný nemal. Dnes je to veľmi ťažké. Nemal by som tú vytrvalosť a drzosť.
V knihe píšete, že televízia bola nové médium, takže ste predpokladali, že bude ľahšie urobiť skúšky na filmovú ako na divadelnú fakultu a v televízii sa uplatnia aj menej nadaní. To je vtipné.
Áno, ale je to pravda. Z divadelnej školy mi odkázali, že ma nevzali pre nedostatok talentu. To bolo šťastie. Chcel som byť divadelný režisér a ktovie, kde by som dnes bol.
Vtedy bola televízia na vzostupe, nezhasína dnes?
Vtedy to bolo krásne, veľmi som televízii fandil. Každý večer bol napínavý, pretože televízia vysielala naživo. Predstavte si, že herci, čo účinkovali v inscenácii, museli mať jasno, že v ten večer nebudú hrať inde. Museli sa text naučiť na skúškach a potom čokoľvek urobili, šlo rovno do tých škatúľ v našich obývačkách. Sú také komické historky, že herečka zabudla text, tak len otvárala ústa, aby to vyzeralo, že vypadol zvuk.
Herci sa vedeli vynájsť.
Alebo Honza Přeučil sa pri hraní rozkročil a vtedy mu povolila niť na nohaviciach. Mal monológ, kde ho zaberali od pása hore a počas monológu prišla kostymérka a začala mu to zašívať. Alebo vám v priamom prenose žmurkne mŕtvola. To boli veľmi pekné veci.
Vraj vaším šťastím bolo, že ste sa v pravej chvíli mohli stretnúť s filmami, v ktorých bolo ešte cítiť úctu k životu a vieru v človeka – dnes už ju necítiť?
Ja ju tam necítim. Mnohé filmy sú vulgárne a priam sa kochajú nenávisťou a zlom. Keď chcete urobiť úspešný film, musí byť o nejakom deviantovi.
Myslíte si, že filmy o násilí ovplyvňujú aj realitu?
Určite, pretože si na to zvyknete. Pamätám si, aký som bol otrasený, keď som prvýkrát videl koncentrák. Dnes sa pozerám na správy, kde sú samé mŕtvoly a je mi to fuk. Pritom keď sme sa ako chlapci bili a niekomu vytryskla červená, tak sa bitka skončila. Okamžite sme ostali stáť zdesení, že niekto dostal do nosa a tečie mu krv.
A čo hovoríte na dnešné filmové hity typu Hry o život, kde sa zabíjajú deti medzi sebou?
Ľudia sú ľahostajní, to je práve to nešťastie. Čím sa preslávilo napríklad Milénium Stiega Larssona? Že chlapi sú hajzli a nájdu sa dievčatá, ktoré im to vrátia. Tým najdrastickejším spôsobom. Ja sa na to pozerám: tak hej, takto sa správame k ženským, je mi to fuk. To všetko, čo sme po stáročia pestovali, humanizmus, úcta k človeku, je preč. Porno mi tak neprekáža, ale výučba zla je hrozná.
Ste hltač filmov? Koľko ich najviac za sebou viete stráviť?
Jeden za štrnásť dní. Nie som filmožrút.
Je vám blízky typ filmov, aké robil napríklad Karel Plicka?
Hej, ale dnes by som na to nešiel. Sú veci, ktoré sú ešte zaujímavejšie. Príroda, čo sa v nej deje. Škoda, že Plicka nemal záznamy zvierat zblízka. Alebo záznamy astronómie, to je úžasné. Keby sa v televízii nevysielali tie sračky a reklamy, tak by bola úžasným nástrojom na vzdelávanie ľudí. Ale peniaze sú až na prvom mieste.
Jiří Menzel
Významný režisér, herec a spisovateľ, spoluzakladateľ filmovej novej českej vlny sa narodil 23. februára 1938 v Prahe. V roku 1962 skončil štúdium réžie na FAMU v Prahe. Za prepis Hrabalovej novely Ostře sledované vlaky získal v roku 1967 Oscara. Ohlas vzbudili aj ďalšie jeho hrabalovské filmy Skřivánci na niti (Zlatý medveď na MFF v Berlíne 1990), Postřižiny a Slavnosti sněženek, rovnako ako komédie 70. a 80. rokov Na samotě u lesa, Báječní muži s klikou či Vesničko má středisková (nominácia na Oscara v roku 1985). Ďalšie filmy: Konec starých časů, Žebrácká opera, Obsluhoval jsem anglického krále, Donšajni. V roku 1996 Menzel získal Českého leva za dlhoročný umelecký prínos pre český film. Venuje sa aj divadelnej réžii, napísal knihy fejtónov Tak nevím a Tak nevím podruhé a nedávno mu Slovart vydal knihu pamätí Rozmarná léta. Od roku 2004 je ženatý s Olgou Kelymanovou.
