Nezávisí kariéra mladých hercov od televíznych seriálov? Môžu
vôbec odmietnuť úlohu v seriáli s tým, že je pod ich
úroveň?
O závislosti by som nehovorila, ale seriál hercovi, najmä mladému, určite
pomôže. Najznámejšie seriálové hviezdy majú svoje fankluby, vďaka
ktorým stúpa aj návštevnosť divadiel. Prečo by herec nemohol seriál
odmietnuť, ak má pocit, že mu postava nesedí? Ja by som však seriály
neodmietala, nemyslím si, že by boli pod našu úroveň.
Takže keď vám ponúkli úlohy Lenky v Ordinácii, tešili ste
sa?
Iste, veď konečne sa u nás nakrúca a mladí herci majú príležitosť
zahrať si. Aj si zarobiť, pretože platy v divadlách sú veľmi
skromné.
Naozaj je seriál pre divadelného herca celkom nová
skúsenosť?
Hranie pred kamerou je úplne iné, akési reálnejšie. Keď človek stojí na
javisku, musí hrať na dvesto percent – robiť väčšie gestá, mať
výraznejšiu mimiku, hlasnejšie rozprávať. Vo filme či televízii ide
o prirodzenosť, kamera zachytí najmenšie žmurknutie či pohyb obočia. Na
rozdiel od divadla však herec nemá okamžitú spätnú väzbu, dostane ju až
oveľa neskôr. Je úžasné, že už aj my si to môžeme vyskúšať. Dovtedy
som pred kamerou hrala len v reklame, ale to sa so seriálom nedá
porovnávať.
Pozeráte si nakrútené časti seriálu a hľadáte chyby, alebo ich
radšej nechcete vidieť?
Chcem ich vidieť, hoci som na seba kritická. Poviem si: juj, z tohto uhla
nevyzerám dobre. Alebo: toto som mohla zahrať inak. Pozerám si svoju prácu a
snažím sa z nej poučiť, aby som nabudúce hrala lepšie.
Nakoľko vám bola postava Lenky, filmovej dcéry Adyho Hajdu,
blízka? Dali ste do nej aj seba samú?
Hrala som síce tínedžerku, ale bola mi blízka. Veľa Lenkiných situácií
som si totiž prežila na vlastnej koži. Len ma trošku hnevalo, že aj pri
nakrúcaní ma potom všetci brali ako tínedžerku. Končila som vysokú školu
a oni ma brali za malú.
Sú seriály povrchné a divadelné hry komplikované?
Určite nie všetky seriály, ktoré sa u nás konečne znova robia, sú
povrchné. Každý človek si v nich môže nájsť niečo pre seba.
V niektorých divadelných hrách sú síce krásne výpravné kostýmy a
úžasná scéna, ale ich obsah sa podobá sitkomu. Slúžia len na zábavu.
Aké to bolo, stáť v šestnástich rokoch na javisku Národného
divadla?
Úžasné. Keď som vyhrala konkurz na Alicu, bola som strašne šťastná,
skákala som od radosti.
Dnes to už nerobíte, keď získate novú úlohu?
Už je to trochu iné. Z Alice, mojej prvej postavy, som sa tešila úplne
najviac. Dnes si hovorím: ešte sa neteš, veď čo keď sa niečo zmení a
predstavenie sa zruší? Teraz sa teším tak potichučky a ostatným to
oznámim až v poslednej chvíli, aby som to nezakríkla.
Máte väčšiu trému, keď hráte v divadle alebo vo filme? Alebo
ju už nemáte vôbec?
Mám, ale takú zdravú. V divadle asi väčšiu. Zatiaľ čo vo filme sa
každá scéna môže opakovať aj 18 ráz, kým nie je dobrá a všetkých
naokolo poznám, do divadla prídu vždy iní diváci a scénu nemôžem
zastaviť. Ale ak sa mám vo filme rozplakať, som z toho tiež nervózna.
Ako mladí herci vychádzajú so staršími, uznávanými hviezdami?
Konkurujete si navzájom?
Mám trochu pocit, že starší herci, harcovníci, nás mladých berú ako
dorast, čo sa hrať naučí. Konkurencia je všade, niekde menšia, niekde
väčšia. Ale moji profesori, ktorí hrávajú v divadlách, ma vždy
podporovali a veľa som sa od nich naučila. Mám voči nim rešpekt a uznávam
ich. A azda aj oni si myslia, že zo mňa niečo bude.
Nemení sa – podobne ako móda – aj štýl hrania?
Iste, aj hranie sa postupne mení. Za čias Mikuláša Hubu bolo v móde iné
herectvo ako za čias jeho syna Martina Hubu, ktorý bol mojím profesorom. Aj
moja generácia určite hrá inak.
Ako sa vám v seriáli hralo spolu s vašimi bývalými profesormi
z VŠMU?
Na začiatku to bolo zvláštne, ale na škole som s nimi prežila štyri roky
a postupne sme sa zbližovali. Počiatočný veľký rešpekt opadával a
premenil sa na takmer kamarátsky vzťah. Keď s nimi momentálne hrám, stále
pred nimi mám rešpekt, ale už je to príjemné. Zvykla som si, že sme
kolegovia.
Možno vás starší herci, na rozdiel od vašich rovesníkov,
neberú ako ohrozenie.
Určite, skúsení herci sú pre nás vždy oporou, vedia, ako čo zahrať. Pri
skúškach nám dávajú rady do života, upozornia nás na veci, čo si
nevšimneme. Napríklad som si veľmi vážila rady Mariána Slováka,
s ktorým hrám v Producentoch – vždy boli trefné. Ale aj s rovesníkmi
si niekedy navzájom radíme.
S kým ste študovali herectvo v jednom ročníku?
S Matúšom Krátkym, ktorý hral vo filme Tobruk aj v Jánošíkovi,
s Přemyslom Boublíkom, ktorý hrá v Ordinácii syna Zdeny Studénkovej.
A v Ordinácii účinkovali aj ďalšie moje spolužiačky, Danka Pribulová a
Petra Vajdová, ktorá hrá aj v Astorke. Milka Minichová, ktorá hrala
v martinskom divadle, teraz nakrúca v Prahe, takže myslím, že nášmu
ročníku sa celkom darí.
Vy a Kristína Farkašová ste tromfli aj mnohé známejšie
herečky, keď ste získali úlohu speváčky Ully v muzikáli Producenti.
Nastal čas nových, neopozeraných tvárí?
Čas beží, prichádzajú nové herečky a my sme asi na túto úlohu typovo
vyhovovali najviac. A to je super, veď keby všade stále hrali tie isté
tváre, v živote by sa nikto nový nepresadil a všetky úlohy by hrala
hŕstka tých istých hercov.
Ako mala Ulla vyzerať?
Mala byť Švédka a ja som si ju – možno aj pod vplyvom filmu Producenti,
kde ju hrala Uma Thurmanová – predstavovala ako blondínu s bledou pleťou,
vysokú, dlhonohú, so slušnou postavou a zaujímavou tvárou. Tiež by nebolo
na škodu, keby ako speváčka vedela aj spievať a tancovať. Režisér Andy
Hryc si ju asi predstavoval viac ako sexbombu, ale napriek tomu ma obsadil.
Teším sa z toho, lebo ako sexbomba sa necítim. Ale myslím, že nakoniec sme
boli spokojní obaja, našli sme akúsi zlatú strednú cestu.
Ste s Kristínou Farkašovou podobné typy, keď obe hráte tú
istú postavu?
Ak sme si podobné, tak možno navonok ryšavými vlasmi a bledou pleťou, ale
tam sa podobnosť končí.
Kamarátite sa?
Poznáme sa asi od 15 rokov, keď som začala chodiť na konzervatórium, a
tým aj na všemožné divadelné predstavenia. Kristínka nás vtedy vždy
nejako prepašovala do divadla Astorka. Ale počas trojmesačného skúšania
Producentov sme sa spoznali viac, denne sme sa vídavali.
Je pre vás Ulla väčšia príležitosť ako vaše doterajšie
roly?
Je to asi moja najviac medializovaná divadelná úloha. V sedemnástich rokoch
som hrala na Novej scéne v muzikáli Osem žien, kde som mala asi aj ťažšiu
úlohu ako Ullu. V Národnom divadle hrám aj v Tančiarni, v Divadle Aréna
som hrala v muzikáli Hriešny tanec. Producenti sú však celkom iná,
megalomanská produkcia, a tak ľudí zrazu zaujíma, čo to bude. O muzikáli
sa toľko popísalo, že teraz jednoducho musíme byť super. Zároveň je to
povzbudzujúce. Aj divadlo by sa malo viac medializovať, aby ľudia nechodili
do divadla len na základe seriálov, ale pre samotnú hru a jej príbeh.
Vraj nerada počúvate falošné komplimenty. Ako poznáte, že
poklona nie je úprimná?
Pozerám sa človeku do očí a snažím sa vyčítať, ako to myslel. Napokon
však aj tak záleží len na mne, čo si z jeho názoru zoberiem k srdcu.
Raz ste prezradili, že plánujete hrať divadlo a mať z toho
radosť, nakrútiť pekný film, seriál. Nespomínali ste nič o popularite
či peniazoch. Naozaj vám stačí len robiť to, čo vás baví?
Peniaze u mňa nie sú na prvom mieste. Samozrejme, chcela by som ich mať
dosť na to, aby som sa uživila a mala kde bývať, ale nepotrebujem milióny
na to, aby som bola šťastná. Myslím si, že keď budem robiť to, čo ma
baví a budem mať ponuky, azda to so sebou prinesie aj peniaze.
S radošincami hráte v hre Veľké ilúzie. Máte aj vy ešte
veľké ilúzie, alebo stojíte nohami pevne na zemi?
Považujem sa za pozitívneho človeka a myslím, že určité ilúzie človek
potrebuje. Veľa mojich ilúzií však padlo – o herectve, o vzťahoch
medzi hercami a režisérmi, o šoubiznise. Niektoré veci som si predstavovala
inak, verila som, že človek sa prepracuje vďaka svojmu talentu. Niekedy však
mám dojem, že to tak nemusí byť.
Ako ďaleko dnes zájde herec či herečka so
skromnosťou?
Keď som nedávno nakrúcala v Česku, videla som veľmi slávnych a pritom
skromných ľudí, ktorým sa darí. Zažila som však aj takých, ktorí sú
takisto slávni, ale skromní ani zamak. Tak neviem. Radšej by som sa však
uberala tou prvou cestou. Budem sa o to snažiť.
Po Popole a vášni či Tančiarni v Národnom divadle, Veľkých
ilúziách Stana Štepku či Producentoch vám čoskoro pribudne do repertoáru
aj rozprávka Mrázik. Koho si zahráte?
Marfu! Je to o 180 stupňov iná postava, ako všetky predchádzajúce, čo je
skvelé. Na Marfu by ma mnohí neodhadovali, ale ja sa z tej úlohy strašne
teším a pokúsim sa dokázať, že aj toto mi ide. Na skúškach sa zabávame,
je to veľmi vtipné. Nastenku bude hrať Karin Olasová a Ivana Robo Halák,
ktorý spieval napríklad vo West Side Story.
Nebojíte sa, ako vás tam namaškaria?
Naša profesorka Zuzka Kronerová mala vždy pocit, že so spolužiačkami
chceme byť vždy len pekné. Mňa však, naopak, baví, byť niekedy škaredá.
Konečne nemusím byť sexi. Negatívne postavy sa hrajú lepšie a často majú
väčší úspech, ako tie dobré.
Čo rada robíte vo voľnom čase?
Čítam, pozerám filmy. Alebo jazdím na koni, ale rekreačne, nijaké
skákanie. Jazdeniu sa venujem s prestávkami asi dva tri roky. Kone ma
upokojujú, je to celkom iný svet ako herecký. Keď cválam na koni,
pripomína mi to lietanie.
Eva Sakálová, herečka, (23)
Rodenú Bratislavčanku možno v Slovenskom národnom divadle vidieť v hrách
Tančiareň, Úklady a láska, Popol a vášeň. V Radošinskom naivnom divadle
účinkuje v hre Veľké ilúzie, v Trnave hosťuje v Divadle Jána Palárika
v absurdnej hre Balkón, v Istropolise hrá v muzikáli Producenti hlavnú
postavu Ullu. Na Novej scéne skúša úlohu Marfy v rozprávke Mrázik a od
februára nakrúca v Prahe český seriál. V televíznom seriáli Ordinácia
v ružovej záhrade hrala dcéru Adyho Hajdu Lenku.
