Sládečková: Ježiškovi už nepíšem. Dar je, že môžem byť s najbližšími

12.12.2008 00:10
Marta Sládečková
Herečka Marta Sládečková. Autor:

Marta Sládečková prišla na stretnutie svieža, verná svojej povesti sladkej zvodkyne. Tento rok oslávila jubileum, dostala cenu za postavu v Turgenevovej hre Mesiac na dedine, začína filmovať v českom seriáli Vyprávěj a objavuje v sebe fotografku. Keď vstúpila do kaviarne, všetky pohľady skĺzli k nej.

Zdá sa, že vám stále rastie počet ctiteľov – ako ich likvidujete? Aj si niekoho vyberiete?
Som veľmi citová, ale v tomto racionálna. Snažím sa byť slušná a diplomatická. Ľudí, ktorí majú o mňa záujem, triedim a podľa toho sa k nim správam. Mám pocit, že som doteraz nikoho neurazila ani neodmietala nepatričným spôsobom. Snažím sa byť kamarátska a kamarátstvo môže byť niekedy na úrovni lásky. Je veľmi dôležité, aby človek mal veľa priateľov – a ja ich mám.

Nejdú vám už niekedy ľudia, ktorí si vás všímajú, aj na nervy?
Stretla som sa aj s negatívnymi fanúšikmi, ktorí boli dotieraví, až agresívni, chceli si hneď so mnou tykať, alebo hneď si so mnou vypiť. Naučila som sa v takej situácii správať. V poslednom období sa mi už stávajú len príjemné príhody. Niekedy sa cítim ako kominár: Keď ma ľudia zbadajú, usmievajú sa, nechytajú sa síce za gombík, ale mám pocit, že im prinášam šťastie do života. Prihovoria sa, dajú sa so mnou odfotiť na mobil, podpíšem sa im. Som rada, že im robím radosť.

Nie ste nikdy panovačná?
Nie, nie, nie, nemám maniere. V nijakom prípade – ani v partnerskom vzťahu, ani v divadelnom svete, ani nikde inde. Viete, že si sama seba pre to vážim? Nestúpla som nezdravo vo vlastných očiach, ako to býva u niektorých takzvaných celebrít. Stále si myslím, že čím je väčší človek, tým menšie má maniere. Práve menšie hviezdy majú veľké maniere. Dúfam, že tomu nikdy neprepadnem.

Ani – prípadne – v Hollywoode?
Poznám ľudí, ktorí sú v Hollywoode, a nezmenili sa – napríklad Karel Roden. Šancu prijmú, vážia si ju, urobia, čo treba, ale zostanú takí, akí boli.

Kedysi sme v rozhovore spomínali Milana Lasicu, ktorý vám dal skvelé divadelné príležitosti…
Áno, vďačím pánovi Lasicovi, že ma v divadelnom svete dotiahol do epicentra, dokonca aj v televízii ma začal obsadzovať do všetkých možných inscenácií, ktoré robil. Takže – je to taký môj anjelik strážny, veľmi ho ľúbim.

Vašu najväčšiu popularitu odštartovali Susedia – aj ich tvorcovia si vás našli v divadle?
Vlastne áno. Seriál Susedia som začala Anjelom z Maľovaného na skle. Peter Marcin ma pozval s touto postavou do Uragánu, aby som zaspievala a urobila nejaké „srandičky“. Vtedy mu prišlo na um, že by bolo fajn, keby som vošla do ich seriálu. Potom to už išlo – médiá majú strašnú účinnosť! Jednoducho, príde jeden seriál, Susedia, o ktorom som si na začiatku ani nepomyslela, že by mohol byť taký „boomový“, a predsa – pozerajú sa celé rodiny! Bolo to veselé, príjemné, odľahčujúce. Vďačím seriálu, že som naštartovala vo svojom veku takú obrovskú kariéru.

Čo sa tým zmenilo vo vašom živote?
Nemôžem povedať, že by som vymenila partnera alebo by som si kúpila nový dom, bývam stále tam, kde bývam, som s ľuďmi, s ktorými som bola… Ako som už spomenula – mňa popularita vnútorne nezmenila. Viem, že veľa ľudí dáva sláva dole, zmení ich. Ja som sa nezmenila a sľubujem, že sa ani nezmením.

Ako je to v rodine: Stúpla vaša autorita?
Je stále rovnaká – pre nich som bola vždy dobrá herečka, vídali ma v divadle a od divadla sa to odvíja. Moja mama je moja veľká obdivovateľka, má všetky moje plagátiky, fotky, sleduje všetko, čo robím. Sestra so švagrom sú moji divadelní fanúšikovia, chodia na premiéry. V rodine to mám vyrovnané – jedni sú komerční fanúšikovia, druhí sa zameriavajú na vážne umenie.

Vy ste talent po mame?
Určite po mame. Jej otec, môj dedo, založil amatérsky súbor v Červenom Kameni, mamička hrala v tom amatérskom súbore, jej brat Michal Monček je hercom v Trnavskom divadle.

Ako prijali vaše seriálové úspechy v divadelnom svete?
Rôzne, ale teším sa, že moje divadlo Astorka je veľmi veľkorysé k týmto mojim komerčným aktivitám a naďalej mi dávajú úžasné úlohy v divadle. Teraz som za Natáliu v Turgenevovom Mesiaci na dedine dostala Výročnú cenu Literárneho fondu.

Nebojíte sa tlaku nových a nových ponúk?
Viem si to zadeliť, stíham veľa. Ja som taký blázon, že som stihla aj Let´s Dance. Všetky aktivity, ktoré prídu a sú pre mňa zaujímavé, prijmem. Mám pocit, že netreba nič nechať len tak. Treba prijať, keď vám niekto niečo ponúkne. Mňa to nabíja. Mám energie dosť, aj ju rozdávam, ale ponuky ma ešte viac nabíjajú.

V českom seriáli režiséra Rudolfa Tesáčka Vyprávěj budete hrať matku troch dcér – zasa niečo celkom iné…
Áno, ten seriál je pre mňa niečo nové, ide o obdobie od roku 1964 až do 2008. Na osudoch jednej rodiny sa premietne všetko, čím sme žili, čo sa s nami dialo. Hrám slovenskú mamičku troch dcér, ktoré sa vydali do Prahy, takže je to československá rodina. Môjho muža hrá Marián Labuda a príbeh rozpráva náš filmový vnúčik Honzík.

Stotožňujete sa s touto postavou?
Scenár je výborný, ale mám s tou postavou trocha problém. Po prvý raz som obsadená do postavy slovenskej dedinskej ženy, ktorá síce nenosí kroj, ale vychovala tri dcéry na dedinskom dvore. S tým sa musím vyrovnávať, lebo som naozaj hrávala samé zvodkyne a toto je niečo celkom iné. O to je to zaujímavejšie.

Máte ešte nejaké sny, alebo sa vám už všetko splnilo?
Mne sa naozaj v tejto hektickej dobe všetko plní. Chcela som si skúsiť muzikál a skúsila som: Urobila som šesť muzikálov a zistila som, že je to veľmi ťažká práca. Nabažila som sa. Som síce muzikálová fanúšička, ale už v muzikáloch nemôžem hrať, lebo je to ťažké. Zistila som, že som činoherná herečka, patrím do divadla, do filmu, do televízie, do dabingu a tam aj zostanem.

Máte čas chodiť ešte aj na chalupu?
Vo vypätom období, keď bol aj Let´s Dance, aj Priateľky, som nebola trištvrte roka na chalupe a doma u mamy som bola veľmi málo. Teraz, keď už trocha ustal ten hurhaj okolo mňa, vybrala som sa aj na chalupu.

Kde budete cez sviatky?
Budem ich tráviť s rodinou – s mamičkou, so sestrou, švagrom, ako každý rok. To je tabu, na ktoré mi nikto nesiahne. Teraz sa mi črtá pokojnejšie obdobie, lebo v divadle neskúšam a končíme s Priateľkami, čo je mi veľmi ľúto, ale končíme… Môžem sa teda trocha venovať sebe, začnem cvičiť, pôjdem na kozmetiku, zaplávať si…

Aj čítate?
Priznám sa, knihy mám rada, ale čítam dosť málo, lebo chodím domov unavená a zaspávam nad otvorenými stránkami. Kúpila som si však nový veľký televízor a konečne si pozriem filmy, čo mám v zásobe. Nerada chodím do kina, tam ma ruší množstvo ľudí, radšej si doma (sama, nanajvýš s jedným či dvoma ľuďmi a so psíkom) pozriem v pokoji film.

V Bratislave sa otvorili vianočné trhy – chodíte tam?
Strašne rada. Chodím aj do Viedne, nadýchať sa aj toho iného vzduchu, ale naše trhy milujem. Sú blízko nášho divadla Astorka, a tak sme tam často. Keď sa skončí predstavenie, dá sa dovedna partia a ideme. Rada nakupujem maličkosti pre blízkych.

Bojíte sa zmien alebo ich máte rada?
Mám zmeny veľmi rada, ale tým, že mám povolanie, aké mám, nemôžem si dovoliť meniť účes, farbu vlasov, vizáž, lebo som tak nafotená na plagátoch, a tak ma ľudia v predstavení poznajú. Keby som robila napríklad v banke, asi by som častejšie striedala vzhľad. Mám zmenu rada, už som mala na hlave všetky farby okrem čiernej. Tmavoryšavú som mala veľmi rada, moja mama tvrdí, že tá mi svedčala najviac, ale k tej sa už nevrátim. Nie som ani proti chirurgickým kozmetickým zmenám – podstúpila by som ich bez problémov, ale som trocha zbabelček a bojím sa, takže stále si ešte vystačím s tým, čo mám od prírody. Ale – ak to príde, tak to príde. Keď uvidím, že jednoducho je to potrebné, tak to spravím a vôbec s tým nebudem mať problém. Ak to pomôže k sebavedomiu, tak je to len dobre.

Akú najväčšiu zmenu ste v živote zažili?
Som vodnárka, veľmi slobodné znamenie, čiže – pre mňa je zmena len pozitívna. Nemala som kedysi problém odísť z Bratislavy do martinského divadla, z Martina po šiestich rokoch do nitrianskeho divadla a z Nitry do Bratislavy. Niekto má problémy so sťahovaním, ja nie. Všetky zmeny, ktoré som urobila, ma posunuli dopredu. Teraz sa mi zdá, že už nepotrebujem zmenu, ale keby prišla, nebudem sa brániť a báť. Pred pár rokmi som sa mala sťahovať do Portugalska, už sme mali vybratú vilku a nebol to pre mňa problém. Každý sa ma pýtal: A tebe nebude chýbať divadlo? Nie. Pôjdem tam a budem žiť iný život. Dokázala by som to aj teraz.

Chceli by ste zmeniť nejakú svoju vlastnosť?
Priznávam, že som troška lenivá. Keď mám voľný deň, napríklad nedeľu, môžem ju celú preležať v nočnej košeli pred televízorom. Je to strašné, ale je to tak. Niekto ide do posilňovne, je aktívny, ja vypnem. Dokonca si objednám jedlo, nechce sa mi ani upraviť sa, dám si kapucňu, tmavé okuliare a idem si po pizzu. Od pondelka však zasa naštartujem.

Čo sa zmenilo v posledných rokoch vo svete umenia?
Pre mňa je dôležité, že sme sa vrátili na obrazovky. Konečne divák zasa vidí slovenského herca, pozná ho na ulici. Dôležité je to najmä pre mladých kolegov. Sú aj u nás v Astorke a viem, aké je pre nich dôležité, že sa oboznámia aj s prácou pred kamerou.

Považujete za hriech zmenu názoru? Viete mať na niečo iný názor ako väčšina?
Áno a moja mama sa za to na mňa hnevá, lebo má pocit, že by som mala byť diplomatickejšia a dávať si pozor, ale ja, jednoducho, keď mám taký názor, tak mám taký názor, poviem ho a stojím si za ním. Ak je zmena názoru vnútri človeka úprimná, tak to vôbec neodsudzujem. Ak je to, ako to býva vo väčšine prípadov, z taktických dôvodov, tak je mi to cudzie a nesúhlasím s tým. Ak sa však človek dokáže zmeniť, prijať a uznať svoju chybu, vtedy je to úžasné. Keď pochybíme, máme možnosť priznať, že sme nerozmýšľali dobre – týchto ľudí uznávam, uznávam aj, že ich nie je veľa. Ja mám svoj názor na politiku, mám názor na niektorých ľudí a tie názory som zatiaľ, bohužiaľ, alebo vďakabohu, nemenila.

Ste zvedavá na nových ľudí?
Noví ľudia pre mňa znamenajú obohatenie a poznanie. Vždy existuje oblasť, ktorú nemám takú prebádanú a zrazu zistím, že ten človek mi otvoril nové obzory. Stalo sa mi to napríklad v oblasti fotografie alebo výtvarného umenia. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí ma očarili, a vďaka tomu som v sebe objavila rezervy. Na maľovanie nemám, ale fotka ma zaujíma. Dosť cestujem a krajiny ma uchvátia scenériou, ktorú chcem zaznamenať. Nemám na to zatiaľ prípravu, ale vnútri mám pre fotku cit.

Za čo najradšej míňate?
Za cédečka, za knižky, za " handry" (ale už striedmejšie), za kozmetiku… A za jedlo pre psíka, hoci nie tisíce, ale nie je to lacné.

Meníte niečo z roka na rok na tradíciách sviatkov?
Som konzervatívna. Jediné Vianoce som prežila v Portugalsku, a to bolo veľmi čudné, lebo bolo 26 stupňov a cez deň sme sa opaľovali. To nemusím, gule vo výkladoch mi nestačia, potrebujem klasické Vianoce. My sme menšia rodina, ocko mi dávno zomrel, sme s mamou, sestrou, švagrom a synovcami. Vždy si dožičíme tri dni spolu. Tento rok po Vianociach ideme so Zuzkou Tlučkovou do jednej exotickej krajiny, ale na Vianoce budem doma.

Napísali ste Ježiškovi?
Mám priateľov, ktorí mi dávajú darčeky stále, ja si darček kúpim aj sama, mám vlastne všetko, čo potrebujem. Ježiškovi už nepíšem, pre mňa je najväčší darček to, že som s mojimi najmilšími.

Zuzana Tlučková (vľavo) a Marta Sládečková si...
Marta Sládečková bude tancovať v Let´s Dance 2.
+13Ústredné hrdinky seriálu Priateľky Marta...
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk