Film Ďakujem, dobre bol najskôr krátkym študentským projektom Mátyása Priklera. Bolo vás treba na účinkovanie v ňom prehovárať?
Páčil sa mi už pôvodný krátky film a je dobre, že sa rozšíril na celovečerný. Mnohí tvrdia, načo sa točia filmy, ktoré sú depresívne a nepridávajú na nálade, no ja mám takéto filmy rada a myslím, že v snímke Ďakujem, dobre je aj veľa humoru. Hoci ho možno nevidí každý. Humor je napríklad aj v tom, aké sú jeho jednotlivé postavičky a teda, akí sme aj my sami – smiešni, malí a malicherní. No a Mátyás je vtipný človek aj v súkromí a myslím, že sme si dobre porozumeli.
Akademici ocenili herecký ansámbel všetkými štyrmi cenami. Čím boli tieto roly výnimočné?
Zrejme nám tie expresívne veci pristanú. A úlohy boli veľmi autentické a zo života, možno to teda je aj tým, že v scenári boli veci, ktoré všetci poznáme. Hralo sa to výborne.
Martin Šmatlák, riaditeľ Audiovizuálneho fondu, pri odovzdávaní jednej z cien poznamenal, že sa slovenský film rozrastá vo všetkých formách a žánroch. Cítite to aj vy ako herečka?
Áno, cítim. Len mám pocit, že slovenskému divákovi sa stále nechce chodiť do kina na slovenské filmy. Rozosmútila ma aj nízka návštevnosť filmu Ďakujem, dobre. Neviem, aký druh filmov by vlastne slovenskí diváci chceli vidieť, myslím, že tie slovenské sú kvalitné – napríklad verím, že výraznejšie ako české filmy posledných rokov. No náš divák ide stále radšej na zahraničnú „blbinu“. Neviem, čo sa s tým dá vlastne urobiť…
Medzi nominovanými bol aj dokument vášho syna Adama Nový život, ktorý je o vašej rodine. Ako vnímate jeho úspechy?
Na jeho film sa mi nepozerá dobre, je to pre mňa veľmi intímne. Videla som ho trikrát a za každým to bolo horšie a horšie. Samozrejme, že mu prajem, ale vlastne ani neviem, či chcem, aby to videlo veľa ľudí. Ako rodinu nás však jeho nakrúcanie veľmi spojilo a za to som rada.
Nakrúcate teraz niečo?
Momentálne je to rozprávka Alice Nellis Sedem zhavranených bratov, ktorá by mala mať premiéru na budúci rok.
