Hraný film obmedzujú ľudské možnosti i zákony fyziky. Oproti tomu nakresliť či vymodelovať si svoj vlastný svet je tak blízko tvorivej utópii, ako sa len dá. Pravidlá animovaného filmu určujú jeho autori a aj preto ich prehliadka srší spontánnou radosťou. Animácia dovoľuje dieťaťu v nás zostať o čosi dlhšie a hrať sa slobodne.
Práve táto sloboda dovoľuje ukázať viac – nielen z vizuálnych hier a gagov, ale aj z odvrátenej strany ľudskej duše. Animátori púšťajú uzdu fantázii a neboja sa otvárať ťažké témy – množstvo premietaných filmov spracováva témy smrti, osamelosti či strachu. Papier, grafický program či bábka predsa znesú viac než herci z mäsa a kostí. Paradoxne práve preto z animákov tak veľmi cítiť človeka – príbehy o hľadaní, strácaní a nachádzaní sú podávané bez cenzúry, či už ide o príbeh utečencov, dvoch plavkýň dôchodkového veku, alebo vĺčika a zajaca. Ostré ťahy ceruzou či deformácie bábok ukazujú subjektívnu realitu najvernejšie a dovoľujú aspoň na chvíľu vidieť to, čo sa odohráva v hlave druhému človeku.
Siedmy ročník priniesol aj fokus na nemeckú tvorbu – diváci tak mohli zažiť netradičnú tanečnú párty, ktorej playlist pozostával z demo ukážok hier, či spoznať animované filmy z doby nacistického Nemecka. Tie opäť demonštrovali dualitu animovaných filmov – na prvý pohľad nevinné príbehy snehuliakov či zvieratiek sa cez optiku historických udalostí krivia do podoby neznášanlivosti a vynútenej uniformity. Animáky klamú telom a napĺňajú tak základné poslanie umenia – bavia nás a pomedzi smiech zároveň čosi vnútri pohýnajú, nútia nás myslieť a cítiť. Niekedy stačí aj celkom jednoduchý nápad, ako v jednom z ocenených filmov, V rade od Kamily Kučíkovej. V zástupe čakajúcich postáv sa akvarelovo prelieva sám život, z jednej postavy do druhej. Muži a ženy čakajú, spájajú sa a miznú. Krátky film verne a pritom bez veľkých slov zachytáva naliehavosť i absurditu celého ľudského osudu. Na čo vlastne čakáme?
Foto: Gabriela Zigová
Anča je festivalom animovaných filmov, no v Žiline sa dalo zažiť oveľa viac. Jedným z výnimočných zážitkov bola napríklad možnosť navštíviť Novú synagógu, jedinečnú stavbu Petra Behrensa, práve prechádzajúcu rekonštrukciou. Drsná krása kedysi sakrálneho priestoru hostila prvé Game Days – sprievodné prednášky, ktoré približovali tvorbu počítačových hier, ako napríklad oceňovaná Botanicula.
Medzi múrmi očistenými na pôvodné vrstvy z 30. rokov sa aj príšery preháňajúce sa naprogramovanými bludiskami stali silným zážitkom. Množstvo tvorivých workshopov doplnil napríklad aj obľúbený Karaoke Battle – súboj improvizovaného dabingu na ukážky z notoricky známych večerníčkov. Prezentácie vo formáte Pecha Kucha zase odhalili čosi o pozadí animácie – zábery na pinzety posúvajúce desiatky miniatúrnych postáv či príbeh dvoch chalanov, ktorí dva roky v podkroví svojpomocne lepia bábkový animovaný film, bol výrečným svedectvom o tom, že animácia je skutočná vášeň.
Obľúbiť si animáky je na Fest Anča viac než ľahké aj pre človeka, ktorý sa s animovanou tvorbou bežne nestretáva. Anča vás dostane nielen na krásu a zmysel pre humor, ale predovšetkým na svoju inteligenciu a príbehy, ktoré rozpráva.
