Ako sa vám podarilo získať výpovede eštebákov, ktorí sledovali Václava Havla?
Nevedeli, že ich nakrúcame. Našli sme človeka, ktorý nám ich pomohol nájsť. Bývali v jednom trutnovskom baráku. Rozprávali sme sa s nimi medzi dverami – za ďalším sme zašli na jeho pracovisko – ja som sa s nimi zhováral, syn stál vedľa a pod pazuchou mal bežiacu kameru.
Nepotrebovali ste súhlas, aby ste mohli použiť ich výpovede?
Problém nastal, keď do hry vstúpil distribútor. Objavil sa strach, tak ma vyslali za tými bývalými eštebákmi, aby som získal ich súhlas. ,,Ukecal" som ich.
Ako sa vám to podarilo?
Vysvetľoval som im, že ma nezaujíma čiernobiely pohľad na realitu čias normalizácie. Ale že mi ide o odtiene šedej. Neexistovali predsa nijakí svätí disidenti na jednej a diabolskí eštebáci na druhej strane. Situácia bola oveľa zložitejšia.
S rodičmi ste ako šestnásťročný emigrovali v roku 1969. Čím provokuje vašu zvedavosť doba, ktorú ste nezažili?
Havel je najznámejším reprezentantom tej doby a okrem toho sme kalkulovali aj s tým, že cez jeho meno ľahšie získame peniaze. Zaujímal ma extrém života, ktorý tu existoval. Pokúsil som sa pozrieť na abnormálnu situáciu normálnymi očami. Režim sa vyhlásil za múdrosť sveta a ľudia sa absurdnému svetu prispôsobili. Za komunistov platilo, že čo nie je vyslovene dovolené, je zakázané – čo je proti západnej tradícii slobody, kde je to naopak.
Ako sa stal zo spisovateľa a scenáristu režisér?
Dokumenty som začal nakrúcať, lebo mi doma vyrástol filmár a fotograf – syn. Prvý spoločný projekt bol Trikrát dvanásť. Pýtali sme sa šiestich českých a šiestich amerických fotografov, za akých okolností urobili svoje tri najlepšie fotografie. Film sme nakrútili, bohužiaľ, nepodarilo sa nám ho predať.
Prečo projekt stroskotal?
Vo filme boli titulky, ktorými sme prekladali do angličtiny výpovede českých fotografov. A Američania titulky nečítajú. Asi urobíme len americkú mutáciu Tri krát deväť.
Ako vyzerá spolupráca otec a syn?
On je zodpovedný za technickú stránku. Pri nakrúcaní je všetko v pohode. Stačí jediný pohľad a ideme naostro. V strižni však začína boj o konečný tvar. Vyčíta mi, že filmujem literatúru, že je to málo kinetické, veľmi dlhé…
Akú šancu majú dokumenty o Havlovi v zahraničí?
S prvým dokumentom sme obchádzali lepšie americké univerzity a na projekcie vždy prišlo veľa ľudí. Intelektuálov takéto témy zaujímajú. Chápu témy, ktoré Havel rieši vo svojich hrách – napríklad či predať dušu vyššej moci za materiálne výhody. Je to americký problém, ktorý tam riešia každý deň, či človek predá vlastnú integritu za bazén.
Za román Miliónový džíp ste získali Cenu Carla Sandburga. Dláždia za oceánom spisovateľovi ceny chodník k sláve?
Určite neuškodia, ja som však nikdy nebol ochotný písať literárne rozprávky, ktoré plnia tajné túžby čitateľa. Taký komerčný kalkul ma nezaujíma, takže potom je pre nakladateľa dôležité, koľko kusov knihy sa predá.
Koľko to bolo?
Päťtisíc, čo je na jeden štát USA sto kusov. Napriek tomu, že som mal v New York Times a inde fantastické kritiky!
Píšete v angličtine, preklady do češtiny nechávate na iných. Prečo?
Vôbec sa mi do prekladu nechce, s látkou som hotový v okamihu, keď knihu dopíšem. V prípade prekladu prvej knižky Miliónový džíp, o ktorý postaral Jaroslav Kořán, išlo o stretnutie s vlastnou schizofréniou. Boli to moje vety, moje myšlienky, moje rytmy, ale neboli to moje slová. Keby som to písal po česky, napísal by som to inak.
Boli ste prísny na prekladateľov?
Preklad nechávam na nich. Keď ho však potom vidím, tak to radšej urobím sám. Napríklad preklad príbehu bratov Mašínovcov Zatím dobrý som celý prerobil. A bola to hrozná robota!
Osudy Mašínovcov dodnes rozdeľujú českú spoločnosť. Čím vás ich dráma vyprovokovala?
Je to fantastický príbeh! Celej rodiny, nielen úteku dvoch bratov! Aj život ich rodičov a sestry, ktorá zostala v Československu a sledovali ju celé tímy eštebákov.
Radi by ste Mašínovcov videli na plátne. Chceli by ste film nakrúcať v USA či v Čechách?
V Čechách. V roku 1997 bol projekt už veľmi dobre rozohraný. Film mal režírovať Ivan Passer, kameramanom mal byť Miroslav Ondříček… Lenže Barrandov zmenil majiteľa a tak išlo všetko do kelu. Stále sa však niečo črtá, dúfam, že sa to nakoniec podarí.
Prečo nemáte záujem o nakrúcanie v Hollywoode?
Tam by to šlo veľmi ľahko. Lenže… existujú dva typy príbehov, nakrútených mimo Ameriku, ktoré sú úspešné. Jednak sú to filmy so židovskou tematikou a potom často príbeh, keď malý porazí veľkého či veľkú presilu, čo je aj prípad Mašínovcov. Nemienim však dať svoj scenár Hollywoodu, aby z toho urobili americký film, ktorý sa zúži na naháňačku medzi bratmi a policajtmi. Vyšumelo by totiž, že to urobili z hlbokého presvedčenia a film by bol o ničom.
V úspešnom románe Miliónový džíp ste čerpali z histórie vlastnej rodiny. Prezradili ste v ňom aj to, že váš otec opustil Československo aj pre spreneveru v kolínskej záložni. Nehneval sa?
Jemu sa kniha páčila. Podľa môjho názoru, keď sa už niečo stalo a je to pravda, načo tajiť a hanbiť sa v kúte. Treba sa s tým vyrovnať.
Ako prišla na svet autobiografia Miloša Formana Co já vím?, ktorej ste spoluautorom?
V Chicagu ma vyhodili z roboty a ja som potreboval peniaze. Bol to praktický impulz.
Stačilo tak málo?
S Formanom som strávil veľa času, keď sme pracovali na scenári Valmonta. Písali sme ho aj s francúzskych scenáristom Jeanom–Claudom Carriérom na Milošovej farme. Po večeroch sme ,,kecali" a hrali biliard. Spočiatku nechcel o svojich osudoch hovoriť, potom som sa však začal dozvedať fascinujúce príbehy. Mal nesmierne zaujímavý život, ktorého som sa túžil zmocniť. A keď ma vyhodili z práce, začal som s ním hovoriť o tom, aby sme to napísali. Keďže dovtedy jeho autobiografia nevyšla, tak mi to umožnil.
Aký je čitateľský ohlas?
Agenti knihu predali. Vyšla v šestnástich jazykoch a stále vychádzajú nové vydania doplnené o novú éru jeho života.
Ako ste občerstvovali Formanovu pamäť?
Príbehy, ktoré zabudol, som našiel v pamäti iných ľudí. Miloš Forman a Václav Havel sú typom človeka, ktorý po sebe zanecháva oveľa viac spomienok, ako si on sám uchováva. Takže potom dochádza k takým absurdným situáciám, že som na spoločnej večeri opravil Miloša, ktorý je vynikajúci rozprávač, že viem lepšie, čo sa stalo a doplnil som jeho spomienky.
Napísali ste scenár filmu Nedodržaný sľub. Bola to práca na objednávku?
Knižku Martina Petráška objavil Vlado Černý. Bola zaujímavá, nebol som si však istý, či je v nej dosť materiálu na dobrý film. Zašiel som teda za Petráškom, začal som sa s ním rozprávať a zrazu z neho liezli príbehy, ktoré boli ešte zaujímavejšie ako tie v knihe. Základnou témou, ktorá z príbehu robí tragédiu, je, že rodina sa mohla svojmu osudu vyhnúť. Otec však nechápal, čo sa chystá, nedokázal si predstaviť všetky tie hrôzy, takže urobil zlé rozhodnutie.
Píšete si v Spojených štátoch nad písmenom a v priezvisku dĺžeň?
Nie, ale poangličtil som ho. Som stále Jan, čo však na papieri mení moju sexuálnu identitu. V americkej angličtine je totiž Jan skratka mena Jannette, takže všetku poštu dostávam na adresu miss Jan Novak.
Robí vám to problémy?
Keď som dostal cenu za knihu Komouši, grázlové, cikáni, fízlové & básníci, na honosnej večeri vystúpila najvyššie postavená chicagská politička a povedala. Čítala som skvelú knižku od Jan Novak, ktorá tu v Chicagu chodila do školy… Ona tú knihu ani len neotvorila, pretože v nej bola moja fotka! Kopal som svoju ženu pod stolom, že bude musieť ísť po cenu namiesto mňa, ale odmietla. A keď som nastúpil, všetci zostali v šoku namiesto toho, aby sa zasmiali, ako by sa zasmiali na Slovensku alebo v Česku.
Jan Novák
Narodil sa 4. apríla 1953 v Kolíne, v roku 1969 s rodičmi emigroval. Vyštudoval humanitné vedy na Chicagskej univerzite. Debutoval zbierkou poviedok Striptease Chicago, potom začal písať po anglicky. Za román Miliónový džíp získal Cenu Carla Sandburga. Je autorom kníh The Grand Life, Samet a pára, Komouši, grázlové, cikáni, fízlové & básníci, beletristického spracovania príbehu bratov Mašínovcov Zatím dobrý, odmeneného cenou Magnesia Litera 2004. V roku 2007 vyhral Cenu Josefa Škvoreckého za knihu Děda. Je spoluautorom autobiografie Miloša Formana Co já vím?, spolupracoval s ním na scenári Valmonta, podieľal sa na filmoch Šeptej, Nejasná správa o konci sveta, je scenáristom filmu Báječná léta pod psa a Nedodržaný sľub. Nakrútil dokumenty Václav Havel jede na dovolenou a Václav Havel přikuluje. Píše divadelné hry, bratislavské Divadlo Astorka uviedlo na jar vo svetovej premiére jeho hru Tolstoj a peniaze.
