Miro Remo: Treba sa zbaviť naivity

Miro Remo
Miro Remo Autor:

Miro Remo je mladý slovenský režisér dokumentarista. Zaujal najmä filmom so záhadným názvom Arsy-Versy, v ktorom sa pozrel na svet očami netopierov, čiže – hore nohami. Zaoberá sa kultúrou na Slovensku a skúma ju cez zaujímavé námety a ľudí. Nakrútil napríklad film o Braňovi Jobusovi z kapely Karpatské chrbáty, pripravuje dokument o Richardovi Müllerovi, jeho film o recidivistoch z Ilavy bude mať 6. júla premiéru na Karlovarskom filmovom festivale a kladie si až detektívnu otázku: Kto zabil slovenského filmového diváka?

Prečo ľudia na Slovensku chodia málo na domáce filmy? Je možné oživiť slovenského filmového diváka?

Nakrútil som film presne na túto tému. Volá sa Strach a napätie v slovenskom filme a vyplýva z neho otázka, kto zabil filmového diváka, ale odpoveď je príliš zložitá. Možno by som to zjednodušene zodpovedal otázkou: Kto zabil slovenskú kultúru? Nie je to problém režisérov, scenáristov, distributérov, je to širší kultúrny problém. Nie sme schopní reflektovať súčasnosť na vyššej úrovni. Do popredia sa dostala naivná tvorba, napríklad televízne seriály, naivné pesničky, ktoré sa hrajú v rádiách, naivné reklamy, naivný život…

Naivný život?

Myslím tým život podľa predurčených schém. Je to také očividné! Ľudia sú napríklad donekonečna ochotní brať si úvery a 30-ročné hypotéky. Aby sa oslobodili a žili podľa svojich predstáv, nechajú si – paradoxne – dobrovoľne zviazať ruky. Kvôli hypotéke sa upnú na jedno miesto a potom sa trasú, aby neprišli o prácu. S tým súvisia aj ďalšie veci – sloboda existencie je úvermi ohrozená. Mám pocit, že Slováci sú v tom uväznení po uši, viac ako iné národy. Ale je to široká téma na dlhú diskusiu.

Možno je to jednoducho nedostatok peňazí alebo tradícií. Nevieme, ako na to?

Tradície tu sú! Sme predsa v stredoeurópskom regióne, kde je kultúrna kontinuita. Aj slovenská kinematografia bola na tom v šesťdesiatych rokoch podstatne lepšie ako teraz. Takisto slovenská hudba a vôbec celá kultúra. Dnes sa kultúra presunula do nákupných centier.

Vtedy bolo Československo, a to znamenalo viac inšpirácie aj rivality. Bolo ťažšie presadiť sa vo väčšej konkurencii, tvorivosť mobilizoval aj vzdor proti panujúcej ideológii. Dnes hráme na menšom piesočku – nie je to tiež dôvod?

Teraz sme zasa v Európskej únii! Mladá generácia už nevníma Československo, ale svet, nepozerá telku, ale Youtube. Musíme vyrábať to, čo zaujme svet, nie to, čo zaujme s prepáčením pár "naivných Slovákov“! Svet je ďalej vo vnímaní než my. Umenie vo svete, mám aspoň taký pocit, oveľa viac reflektuje súčasné problémy jednotlivcov alebo skupín ľudí, ako to naše. Naše je vyslovene naivné oproti globálnemu. U nás je stále normou to, že milión ľudí je ochotných pozerať sedemdesiatdielny seriál, ktorý je o ničom, a takých seriálov je tu dvadsať! Ktorý slovenský seriál sa predal do zahraničia? Kto má o tento produkt za hranicami záujem? Nám to stačí, čísla sledovanosti sú podstatnejšie ako obsah.

Naši diváci však odmietli chorvátsky seriál Klan, lebo ho považovali za slabý. Majú tiež nároky. Filmári nie sú ničím vinní?

Rovnako za to môžu aj filmári, môžeme si za to bez výnimky sami. Mnohí robia "pre prachy“. Je oveľa ľahšie zarábať peniaze takto ako vytvárať umeleckú hodnotu. Diel seriálu urobíte aj za týždeň, film vyrábate rok, niekedy viac. Umelecká hodnota u nás nie je docenená. Docenení sú ľudia, ktorí presadzujú naivnú tvorbu. Zdá sa mi to celé hore nohami, ale žijeme na Slovensku, v krajine plnej paradoxov.

Vy sa chcete z tohto stavu vymaniť? Neobávate sa, že vás život prinúti, aby ste sa postupne prispôsobili? Neznamenajú vyššie nároky automatické podceňovanie bežného diváka, a teda jeho zabíjanie?

Jednoznačne sa snažím vo svojich filmoch primárne o autorskú výpoveď a kultúrnu hodnotu, ale absolútne nepodceňujem bežného diváka. Nechcem robiť filmy pre päť percent intelektuálov, stále verím, že je možné urobiť film pre široké publikum. Film, ktorý si pozrie a prežije bežný divák ako aj náročný filmový kritik.

Dá sa z dokumentov vyžiť? Ktorý film vám najviac vyniesol?

Z dokumentov sa dá vyžiť, a to aj na Slovensku. Treba kontinuálne robiť veci, za ktoré ste ochotný sa postaviť, a ono sa to potom s vami vezie. Keď si urobíte šesť-sedem filmov, nežijete z toho, čo na nich zarobíte, ale z toho, že si vás niekto všimne a zavolá vás robiť napríklad videoklipy či reklamné videá. Pracoval som pre francúzsku organizáciu podobnú Amnesty International alebo pre nemecký Goetheho inštitút či Francúzsky inštitút. Pritom netreba byť naivný. Moje filmy dohromady videlo nanajvýš 200 000 ľudí. To je sledovanosť jedného lepšieho popového slovenského videoklipu za mesiac na internete.

Meno vám získal zrejme váš film Arsy-versy, ktorý bol ocenený na 36 festivaloch sveta. Prekoná ho niektorý váš film?

Arsy-Versy mal v médiách – vďaka cenám – pomerne veľký priestor, takže to bol výborný začiatok. Práve on „pobehal“ najviac zahraničných festivalov. Ale ponúk na prácu zo zahraničia nie je veľa. To človek musí vyhrať Zlatú palmu, medveďa alebo Oscara. Dúfam, že to nebol môj najlepší film.

Film Arsy-Versy ste dali na DVD aj slávnemu Johnnymu Deppovi. Myslíte, že naozaj váš film videl?

Podľa mňa ho videl, lebo mi o tom napísal Emir Kusturica. Ja som Deppovi na filmovom festivale v Kustendorfe to DVD dal a bol som šťastný, že som sa vôbec stretol s takýmto hercom, aj keď som ho predtým nepoznal. Dal som mu malé špeciálne DVD a on povedal, že na jeho počítači Macintosh sa nebude dať pustiť, ale že si ho prehrá v lietadle. Či sa tak stalo, neviem, číslo naňho nemám.

A je pravda, že vďaka Johnnymu Deppovi sa film Arsy-Versy dostal na americké festivaly?

To sa len tak hovorí. Pomohli ľudia na festivaloch, ktorých film oslovil. Veľmi pomohli ľudia z jihlavského festivalu a pani Brtáňová na festivalovom oddelení VŠMU. Súčet tých, čo pomohli, by bol dlhý ako blok z Tesca, ďakujem všetkým. Nezištne kontaktovali mnoho organizátorov festivalov doma aj v zahraničí. A keď film začal zbierať ceny, začali sa ozývať festivaly samé od seba. Johnny Depp bol celkom milá reklamná kampaň. Nikoho vtedy nezaujímal film, ale to, že som sa stretol s Deppom.

Nie je celkom bežné, aby dokument získal 36 ocenení, nie?

Nie je to bežné, ale aj iní získali s filmami veľa cien, napríklad Peter Kerekes. Na Slovensku to nie je bežné, ale chvalabohu, že sa tak stalo.

Nezávidia si dokumentaristi dobré nápady? Vy niečo závidíte iným dokumentaristom?

Mám pocit, že žijem v prajnom prostredí a stretávam ľudí, ktorí filmu priali. A čo môžem závidieť iným dokumentaristom? Jedine, ak niekto má na film viac peňazí ako ja. Vŕta mi v hlave, ako to robí. Filmy sú drahé, ale peniaze aj tak nerozhodujú, či bude film dobrý a nájde si diváka. Trocha predsa len asi závidím, keď sa niekomu niečo dobré podarí. Nakopne ma to do práce.

Keď je dobrý nápad, možno ani nepotrebuje veľa peňazí?

Nápad je jedna vec, a realizácia druhá. Môžeš mať neviem aký nápad, môžeš ich mať za deň aj tristo, keď si frajer, ale aby si z nich aj niečo vyťažil a pretransformoval ich do filmu, to je druhá vec.

Hovoríte, že dobrý film by mal reflektovať problémy súčasných generácií. Aké témy chýbajú v slovenských filmoch, o čom sa málo nakrúca?

Chýba mi reflexia udalostí za posledných 20 rokov a bezprostredná realita – napríklad snímka o tom, ako ľudia denne chodia do práce. Mohol by vzniknúť film o dopravnej situácii v Bratislave, o tom, ako sú ľudia nervózni v autách… Sú to veci, ktoré zažívam. Tém je hromada – súčasné médiá, tlak komercie na život bežnej rodiny, žobráci v meste, botoxové slečny, nákupná horúčka… Mám pocit, že prišiel čas na nové témy. Doba sa výrazne zmenila!

Čím sú výnimočné pre filmára Ladce, odkiaľ pochádzate?

Je tam cementáreň a teraz sa tam veľa betónuje. Podaktorí Ladčania majú radi cement a betón, ja mám radšej trávu. Ale bolo super prežiť detstvo v industriálnej dedine s 2500 obyvateľmi. Veľmi dobrodružné.

Nezdá sa vám, že Slováci vôbec betón obľubujú?

To súvisí celkovo s kultúrou: aby som nemusel kosiť, tak betónujem. Ja by som radšej  kosil, ale keď niekto má rád betón, čo už? Bývam teraz v Petržalke, kde je viac zelene ako na dedine v Ladcoch. Pritom každý, kto tu nebol, vraví, že Petržalka je betónová džungľa a králikáreň. Príďte, ukážem vám Petržalku z druhej strany.

Nie je to námet na film?

Je to tiež myšlienka, ktorá stojí za to. Robím film o slovenskej kultúre s názvom Cooltúra. Snažím sa zobrazovať podobné kultúrno-spoločenské fenomény v obrazovej mozaike. Vychádzame z pocitu rozčarovanosti nad stavom slovenskej kultúry.

Johnny Depp bol celkom milá reklamná kampaň....
Johnny Depp bol celkom milá reklamná kampaň. Nikoho vtedy nezaujímal film, ale to, že som sa stretol s Deppom," hovorí Remo. Autor: Archív Mira Rema

Kto v tom filme hovorí? Koho pohľadom to vyjadrujete? Sú to umelci, alebo bežní ľudia?

Dúfam, že v tom filme sa nebude veľa hovoriť, skôr budeme ukazovať, aby si človek mohol konfrontovať dva-tri svety navzájom, a možno potom tá trávička zasa na dvore nahradí betón. Možno len v jednom prípade z milióna, ale – uvidíme.

Slovensko je zároveň veľmi kultúrne. Máme veľa spisovateľov, básnikov…

Môže byť, ale nemajú na mňa dosah. Ktorí sú tí veľkí básnici, čo by dnes ovplyvňovali realitu? Nespomeniem si na žiadneho básnika, ktorého by som za posledných päť rokov zaregistroval. Registrujem samozrejme mená, knižky, ale nie nejakú myšlienku. Asi by mali viac kričať.

Vo vašich filmoch – napríklad Ježkovy oči, Arsy-Versy - často účinkujú príbuzní alebo priatelia. Neminú sa raz?

Témy si vyberám na základe svojich osobných a životných skúseností a na základe toho, čo momentálne prežívam, čiže na základe vnútorného nastavenia. Nerobím veci, ktoré necítim, to je mrhanie času. Najlepšie sa robí s ľuďmi, ktorých poznám. A či sa ten okruh vyčerpá? Tak, ako žijete, stále si budujete nový okruh kamarátov. Bol by som hlúpy, keby som sa uspokojil s kamarátmi z detstva.

Od nich ste sa pohli až k Tiborovi Huszárovi či aktuálne Richardovi Müllerovi, s ktorým nakrúcate film. Ako sa s ním spolupracuje?

Samozrejme, že Richard Müller je svojský človek, veľká osobnosť, ale mám dobrého kamaráta z detstva Marka Kučeru, ktorý mi k tomuto projektu pomohol a ľudsky ho zastrešil, takže – s ním to ide ľahšie. Marek sa pohybuje medzi hudobníkmi, poznal prostredie, poznal mňa, vedel, že som chcel urobiť dokument o Richardovi Müllerovi ako o človeku, ktorý ma istým spôsobom sformoval. A tak mi jedného dňa Marek zavolal, že by to išlo.

Je Müller ochotný rozprávať o všetkom?

Každý človek má isté bariéry, cez ktoré nepôjde, však to je normálne, ale myslím si, že voči nám je otvorený. Zatiaľ sme nakrútili koncertné turné s kapelou Fragile, vlastne jeho posledné turné. Strávili sme s ním asi 37 dní. Film bude hotový až v roku 2016. Váš otec nakrúcal amatérske filmy a mal s nimi úspech. Chcel, aby ste pokračovali v tom, čo začal?

Nikto ma doma netlačil do toho, aby som bol filmár, ja som prvý film nakrútil až na škole. V kine som bol, dovolím si povedať,  asi desaťkrát menej ako iný študent VŠMU.

Bolo v Ladciach vôbec kino?

Mama bola vedúca kultúrneho domu a mala pod patronátom aj kino. Chodili sme sa vešať na oponu a skákali sme zo skríň… Páčil sa nám Seagal a Schwarzenegger… Dnes tie filmy beriem s iróniou, ale neboli zlé.  

Kto je dnes najznámejší dokumentarista podľa vás vo svete? Máte vzor?

Asi Michael Moore, toho poznajú aj ľudia. Mne sa konšpiračné teórie, ktorými sa zaoberá, vždy páčili, lebo nahlodávajú to bežné vedomie. Už len z filozofického hľadiska sú zaujímavé – zneisťujú alebo ponúkajú iný pohľad na rôzne skutočnosti. Moore si vie zvoliť témy, ktoré zaujmú ľudí na celom svete. Oslovuje nad rámec nejakého teritória, to je paráda, ale tá forma, ako filmy rozpráva, mi nie je blízka. Každý filmár manipuluje, ale podľa mňa už treba filmy robiť inak. Hľadať si svoje cesty, nie vzory. Aj keď Michael Moore je veľký frajer.

Aj dokumentarista frajer musí byť pripravený na tému? Vedeli ste všetko o netopieroch, keď ste išli robiť Arsy-Versy?

Ten film nie je o netopieroch, netopier je len metaforou. Na tú istú vec sa dá pozerať tak aj onak. A niekedy – paradoxne – opačne je lepšie. Ten film je o mojom ujcovi, človeku, ktorý sa rozhodol, že prevráti svet na chvíľu hore nohami. Tak sa snažil pochopiť netopiere, až sa zavesil hore nohami a skúšal tak zaspať. O porozumení, o splynutí človeka s prírodou, o porozumení inému druhu tvorstva je film Arsy-Versy. Nielen o inom uhle pohľadu, ale aj myslenia.

Ako ste prišli na názov Arsy-Versy? Idú ľudia na film aj kvôli názvu?

Jasné, že idú. Ja som ten film nazval najprv pracovne Hore nohami. Dal som do internetového vyhľadávača výraz „hore nohami“ a prvé, čo vyskočilo, bolo arsy-versy. Znelo mi to ako zaklínadlo, je v tom istá mágia. Vraj je to americká angličtina…

Američania ten výraz vraj nepoznajú.

V rámci slangu sú rôzne výrazy. Ani my nepoznáme všetky východoslovenské výrazy…   Hrdina filmu by mal byť asi sympatický – ako vás napadlo nakrúcať o antihrdinoch vo väznici – o recidivistoch?

Som z ilavského prostredia, tam som mal babku. A z babkinej ulice vidieť na ilavskú basu. Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť. Dostali sme ponuku urobiť v base krátky šot o reintegrácii. Nakrútili sme krátke video, dohodli sme sa s vedením basy a pán riaditeľ mi povedal, že by bol rád, keby sme tam nakrútili aj niečo väčšie. Jednoducho sme si sadli. Bol som vtedy tretiak na VŠMU, necítil som sa na to. Prvý raz ide človek na návštevu basy s plnými gaťami. O dva roky som mu zavolal, či ponuka ešte stále platí. A film je na svete. Je to náš prvý celovečerák a premiéra bude 6. júla v Karlových Varoch. Je o ľuďoch, ktorí sa už cítia doma v base a svet vonku ich desí. Od októbra bude v kinách.

Sú dni, keď sa vám nechce pracovať?

Nikdy sa mi nechce! Najradšej by som ostal doma a nerobil absolútne nič, ale viem, že by som si spytoval svedomie – čo všetko som mohol urobiť! Oveľa radšej by som s kamošmi išiel do Chorvátska, tam by sme sa kúpali a pili pivo. To je oveľa krajšie ako nakrúcať film.

Zažili ste niekedy šok pri pohľade na vlastný film?

On vzniká postupne, nikdy sa nedívam naraz na celý film, čiže šok nemôže nastať. Ja zažívam šok, keď mi chýba zvuk, alebo obraz. To sú šoky! Ľudia robia chyby – zvukári, kameramani, ja. To stačí.

Štvrtého júla bude mať na festivale Vrbovské vetry premiéru ďalší váš film o Braňovi Jobusovi nazvaný Vrbovský veter. Čím vás zaujal tento festival a hudobník zo známej kapely Karpatské chrbáty?

Braňo Jobus si jedného dňa povedal, že skončí s chlastom a zmení spôsob života. Zo dňa na deň sa zmenil naozaj – začal organizovať úspešný festival, vydal album, napísal už deväť knižiek pre decká, prešiel renesanciou osobnosti. On je hudobník, robil v atómovej elektrárni na údržbe a teraz sa už natoľko oslobodil, že sa umením dokáže uživiť. Je to film o znovuzrodení. Mám rád ľudí, ktorí sa vymania zo systému každodennosti a život uchopia do vlastných rúk.

Do seriálov si chodia zarábať aj režiséri – vy nie?

Mal som možnosť spolupracovať na dokumentárnej reality šou a odmietol som.

Tak to je hrdinské…

To nie je hrdinskosť, ale obava. Bolo by divné, keby som nadával na to, na čom participujem. Už len skrz to! Ale aj ja robím komerčné záležitosti, nie som nejaký anjelik, ktorý žerie len umenie. A nemyslím si, že živorím. Ale seriály sa mi nechce robiť. Zdá sa mi to nevkusné. Vbehol by som do seriálového kolobehu, čo nie je žiadna zábava. Ja sa potrebujem zaoberať úplne inými vecami – chcem pozorovať svet, v ktorom žijem, a nie byť deň a noc niekde na pľaci a vyrábať stodielnu sériu, kde o nič nejde. To, že to ľudia pozerajú, je jedna vec, dá sa to chápať, ale ja sa na tom zúčastňovať nebudem. Bol taký obľúbený seriál Priatelia, ale ani to som nevládal pozerať. Rozmýšľal som prečo, ale neviem. Kedysi som pozeral – ešte ako dieťa – Dallas… Americká seriálová tvorba je na inej úrovni, je azda ďalej, ale aj tak mám radšej film ako seriál.

S kým sa vám pracovalo najlepšie?

S mojím ujcom Ľubošom vo filme Arsy-Versy, lebo veľa vecí sa dialo intuitívne automaticky. Uchopili sme jeho netopierí príbeh, dali mu vážnejšiu formu a so strihačom Marekom Kráľovským sme ho postavili do konfrontácie s jeho matkou, mojou babkou. Bolo očarujúce pozorovať, s akou energiou Ľuboš pristupoval k objektom svojho záujmu, netopierom. Akoby ním naozaj bol. To dokáže len pravý umelec. Mnohí sa snažíme hrať na umelcov a on ním bol bytostne. Lenže pravým umelcom súčasný svet nepraje. To ale nie je nič nové.

Miro Remo

Narodil sa 9. apríla 1983 v Ilave. Po skončení magisterského štúdia na VŠMU tu pokračuje ako doktorand na katedre dokumentu. Výber z filmov Mira Rema: Studený spoj (2007), Ecce Homo (2008), Arsy-Versy (2009) – získal 36 filmových cien, Pohoda (2010), Konzervy času – Osmičkári (2011) – tv dokument pre STV o skupine filmových amatérov, Fotografi – Tibor Huszár – návrat späť (2011), Sídliská – Beverly Hills 01863 – krátky dokument z cyklu Sídliská o dedine Ladce, Slovenské kino – Strach a napätie (2012). Jeho najnovší film Comeback z prostredia ilavskej väznice sleduje osudy recidivistov a bude mať premiéru na karlovarskom filmovom festivale.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #dokumentárny film #Miro Remo #Arsy - Versy #Ladce
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk