Václav Jiráček: Som rád, že s Jánošíkom prišla aj drina

05.09.2009 16:00
Václav Jiráček - Jánošík
Herec Václav Jiráček ako Juraj Jánošík. Autor:

Český herec Václav Jiráček zatiaľ nie je na Slovensku príliš známy. Úlohou Jánošíka v poľsko-slovensko-českom veľkofilme Jánošík - Pravdivá história však na seba isto upozorní. Snímka slovenskej scenáristky Evy Borušovičovej a poľských režisérok Agnieszky Hollandovej a Kasie Adamikovej vstúpi do slovenských kín 10. septembra. Nakrúcať ju však začali už v roku 2002. V nasledujúcom roku sa práce pre nedostatok peňazí zastavili. Na päť rokov. Jiráček tvrdí, že hercom táto pauza prospela.

Práca herca sa nekončí poslednou klapkou nakrúcania, často sa musí pričiniť aj v rámci propagácie filmu. Ako je to pri Jánošíkovi?

Na propagáciu sa dnes kladie veľký dôraz, film sa stáva viac tovarom. Ale aj v divadle sa skracuje trvanlivosť predstavenia. Jánošík bol veľmi drahý film a sú v ňom zastúpení Česi, Slováci aj Poliaci. Takže propagácia prebieha vo všetkých troch krajinách a všade je zameraná trochu inak. Stretávam sa s takouto mediálnou podporou prvý raz. A je to dosť práce. Zvlášť keď som nedávno dokončil aj film Hodinu nevíš a pripravujem sa na úlohu v novej snímke Alice Nellis.

Ako sa staviate k propagácii Jánošíka?

Tak, že to musím aj chcem robiť. Za tým filmom si stojím, nechali sme v ňom množstvo úsilia a viery. Mám k nemu silnejší vzťah ako k iným filmom. A snažím sa k jeho propagácii stavať profesionálne. Samozrejme, občas to už vo mne začína bublať.

Máte v rámci propagácie jasné pokyny? Prebieha to ako pri amerických produkciách?

Čo sa týka propagácie, niečo sme odkukali od našich kolegov z amerických veľkofilmov. No nestáva sa, aby sme si do detailu chystali prejavy. Nejakú prípravu mám, ale nie na americký spôsob.

Mali ste 24 rokov, keď ste získali úlohu Jánošíka. Cítili ste eufóriu alebo vás prepadli obavy?

Bol to môj prvý konkurz na hlavnú úlohu. Keď som postúpil do druhého kola, hovoril som si: fajn. Potom ma zavolali aj do tretieho a bol som zvedavý, či tam bude viac ľudí. A bol som tam sám. To už som si vravel, že to vyzerá, že úloha Jánošíka bude moja. Po ďalších náznakoch bolo všetko jasné. Eufória sa však nekonala. Nebral som to ako víťazstvo. Skôr ako začiatok ďalšej driny, ktorú som musel podstúpiť. A som za ňu rád. Veď taká jazda na koni je super.

Úprimne, aké ste vtedy mali herecké skúsenosti?

Skoro žiadne. Než som nastúpil na DAMU, robil som veľa reklám. Hral som v tieňohre divadla Konzistence médi a mal som zážitky z Mexika, kde sme boli s bábkovým divadlom. Z filmov som účinkoval len v krátkom projekte Trickster. Reklamy ma naučili základným návykom – cíteniu kamery, sledovaniu značiek, natáčaciemu režimu… Takže mi to prostredie ako také nebolo úplne cudzie.

Neobávali ste sa, že Slováci nestrávia, keď bude Jánošíka hrať český herec?

Na začiatku som bol k Jánošíkovi skeptický. Scenár však bol napísaný veľmi pekne a Agnieszka Hollandová je filmárske eso. Takže ma úloha lákala. A keď som ju dostal, prišli obvinenia. Hovoril som si, čo také som urobil? Negatívne reakcie sme sa snažili s médiami a ľuďmi vykomunikovať. Nechápal som, prečo riešia otázku tohto druhu. Napokon som to hodil za hlavu. Berte alebo neberte.

Jánošík je na Slovensku obľúbený hrdina…

Pripadalo mi zaujímavé, ako je v Slovákoch zakorenený. Úžasné. Jedna žena mi dokonca so všetkou vážnosťou hovorila, že mala s Jánošíkom erotický sen. Nevedela, ako vyzeral, ale bola si istá, že to bol on.

Videli ste predchádzajúce filmy o Jánošíkovi? Zaujal vás niektorý?

Okrem prvého Jánošíka od bratov Siakeľovcov som videl všetkých. Najviac sa mi páčil Fričov film. Mal svoju poéziu a nebol gýčový. Obsahoval pátos, ale bol vierohodný. Na svoj dobu to bol krásny film a výstižný aj po tematickej stránke. Bielikov film o Jánošíkovi sa mi príliš nepáči, hoci ako chlapec som ho mal rád. Bol taký partizánsky. A existuje aj poľský Jánošík z roku 1974. Na základe neho si diváci mysleli, že Jánošík bol Poliak a jeho príbeh sa odohral v 19. storočí. Tieto predstavy má naša snímka napraviť. K Jánošíkovi sa však môže vyjadriť každý. Netreba sa preto hádať, to je prejav slabosti.

Aké je to vaše filmové vyjadrenie?

Náš film pristupuje k téme svojsky. Má očistiť legendu bez toho, aby ju pochoval. Naopak, má ju vzkriesiť. Snažili sme sa k Jánošíkovi priblížiť hlavne ako k človeku, ktorý má svoje slabosti a splíny. Je to taká slovanská duša. Nie je silným a neohrozeným bojovníkom, ktorý brojí za práva sociálnych skupín.

Spomínali ste Fričov film a jeho pátos. Myslíte si, že s jánošíkovským príbehom sa pátos spája prirodzene, že je dokonca žiaduci?

Môže tam byť, keď má na to režisér cit. Ako mal Frič. Lenže dnes sa skôr vyžadujú také filmy, ako je náš. Tie, ktoré ukazujú aj odvrátenú stranu hrdinu. Tvorba Agnieszky Hollandovej je vždy najmä o ľuďoch a Jánošík je jemný, citlivý film, v ktorom sú aj vzťahy rozochveté a pravdivejšie ako v snímkach s čierno-bielymi charaktermi. Agnieszka vie využiť osobnosť herca pre dobro jeho úlohy. Obdivoval som na nej a na jej dcére Kasii, ako si vyberali ostatných hercov. Do úlohy čarodejnice napríklad obsadili milú a jemnú ženu, celkom vzdialenú mojim očakávaniam. Lenže takto jej úlohu obohatili.

Aký je koncept hlavného hrdinu?

To, čo sa deje Jánošíkovi, nie je vždy výsledok jeho rozhodnutia. Za vykúpením z armády stojí Uhorčík, ktorý ho dostane aj do zbojníckej družiny. Jánošík nemá jasný cieľ, za ktorým by vytrvalo šiel. Veci sa mu často jednoducho dejú. Vplýva na neho okolie, zasahuje osud. Stane sa mu, že začne byť známy. Rozdáva peniaze z plezíru, pretože ich má. Nie je v tom idealizmus. Ten možno hľadať azda v tom, že si Jánošík vybral nevyšliapanú cestu, na ktorej cíti voľnosť, slobodu, vnútornú radosť a naplnenosť. Prináša však so sebou aj nevýhody. Zodpovednosť za družinu, strach, nepohodlie…

A čo heroizácia?

Je aj trochu teatrálny, ale to vychádza zo mňa, nie z toho, že by bol Jánošík hrdinom triedneho boja. Jeho jednoducho baví zbíjať. Nerieši politiku, tá je okrajová. Vyrovnáva sa skôr so svojou popularitou. Nechceli sme urobiť film, ktorý tu už bol. Chceli sme sa na tému pozrieť novým spôsobom, dnešnými očami. A keď to bude trochu kontroverzné, tak sa to isto vyplatí.

Bude to kontroverzné?

Vzhľadom na to, aké majú Slováci o Jánošíkovi predstavy a ako ho nosia vo svojich srdciach, môže film kadekoho rozhnevať. Bol by som len milo prekvapený, keby ľudia reagovali opačne.

Keď sa nakrúcanie filmu na päť rokov prerušilo, väčšina ľudí riešila, či sa herci príliš nezmenili po telesnej stránke. Ale čo tá vnútorná?

Vnútorná zmena bola zjavná. Aj v mojom prístupe k práci. Medzitým som totiž nakrútil niekoľko filmov, takže som bol pred druhou fázou Jánošíka uvoľnenejší. Na začiatku ma úloha prerastala, potom som sa jej už vyrovnal. Agnieszka tiež hovorila, že nám pauza herecky prospela. Ona má rada, keď postavy niečo obohatí. Napríklad Michal Zebrowski na mňa pôsobil tak, že v druhej fáze nakrúcania dodal svojej postave komický náboj. A vôbec to neprekážalo. Naopak, vznikol tak zaujímavý kokteil.

Ako ste prijali správu o tom, že film sa napokon dokončí?

Bol som veľmi šťastný. Spočiatku som len pozeral, či to je naozaj pravda, že na pľaci opäť vidím Agnieszku, Martina Štrbu a Ivana Martinku v kostýme. Pre mňa bol totiž Jánošík prvý film. A hneď prvý film sa v polovici zasekol. Agnieszka o tom hovorila ako o potrate v šiestom mesiaci. Keď som potom robil ďalšie filmy, bál som sa, že tiež stroskotajú. Pred druhou fázou nakrúcania Jánošíka som musel v Poľsku asi desať dní trénovať jazdu na koni. Ani vtedy som ešte neveril. Keď sa však začalo pracovať, videl som, že je to dobré. A radosť z toho vytvorila zaujímavé puto medzi členmi štábu.

Pobehovať po kopcoch a pritom myslieť na kameru a na to, ako a čo hovoriť, to je isto vyčerpávajúce. Telesne aj duševne. Ako ste to zvládali?

Chce to kus vôle. Samozrejme, najprv som sa musel na tú fyzickú záťaž pripraviť. A potom skočíte do morského oka, hoci má sedem stupňov a necítite si telo. Lebo keď veríte, že sa to vyplatí, tak je pekné do toho ísť a obetovať svoje pohodlie. V horách je to tak – nemáte si kam ľahnúť, keď prší, tak sú ľudia pod dáždnikmi a spievajú si, inokedy sú zase naštvaní a unavení. Alebo majú črevné problémy a lietajú hore-dolu, ťahajú do kopca veci a medzitým odbiehajú do kríkov. Všetci sú bieli, ale pokračujú v štýle večer zomriem, no teraz to zvládnem.

Aké zážitky vyvážili tú drinu?

Bol som na krásnych miestach, videl som napríklad Pieniny z konského chrbta. Nakrúcali sme svätojánsku noc – z kopcov sa valili kolesá, všade horeli ohne, na lúke bol rozložený obrovský komparz, do toho behali kone. Úžasná atmosféra. Kto niečo také zažije?

Václav Jiráček

Pražský rodák vyštudoval herectvo na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU. Je zakladajúcim členom divadla Letí. Účinkoval vo filmoch Krev zmizelého, Restart, Na vlastní nebezpečí či Hlídač č. 47. Po Jánošíkovi príde v októbri do slovenských kín snímka Hodinu nevíš, v ktorej hrá vraha.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku