„Keby som namiesto svojich kolegov, ktorí tvrdili, že hrám zle, vymenovala tých, ktorí to nehovorili, trvalo by to kratšie,“ povedala s úsmevom slávna BB v dokumentárnom filme Une Premiére. Nečudo, že ju v začiatkoch kariéry kritizovali, veď nebola školenou herečkou. Sama tvrdila, že sa učila priamo pri nakrúcaní. A v divadle to radšej ani veľmi neskúšala.
ň"Bardotová prišla v čase povojnových zmien v kinematografii. Filmári sa snažili oslobodiť od divadelnosti a priblížiť sa k realite. V tomto období dominovali herečky, ktoré neprešli javiskovou skúsenosťou," uviedol pre Pravdu filmový historik Richard Blech. „Bardotovú spočiatku herci nevideli radi po svojom boku. Bola neotesaná. Potom však do jej kariéry priaznivo zasiahol Roger Vadim,“ dodal Blech.
Aj samotná Bardotová tvrdí, že všetko sa naučila od Vadima. „Zo začiatku mi robilo ťažkosti byť pred kamerou prirodzená. Máte sa stať niekým iným a zároveň si zachovať vlastnú osobnosť. Dosť som afektovala. Ale on ma naučil rozprávať tak, ako som rozprávala v skutočnosti,“ ozrejmila BB. S režisérom, scenáristom a hercom Rogerom Vadimom sa zoznámila, keď nemala ani pätnásť rokov. O tri roky neskôr sa za neho vydala.
Parížska rodáčka vstúpila do sveta filmu začiatkom 50. rokov a koncom dekády už bola jej sláva taká veľká, že ju herečka neuniesla. Stala sa sexsymbolom, všade na ňu striehli fotografi, nemala chvíľu pokoja a cítila sa osamelá. Priviedlo ju to až k pokusu o samovraždu. „Nesnažili sa ma síce zabiť, ale zabili kus z môjho vnútra,“ povedala o paparazzoch.
V roku 1960 sa jej narodil syn Nicolas, ktorého mala so svojím druhým manželom Jacquom Charrierom. Bolo to jej jediné dieťa, ale nevychovala ho. V tom čase vraj sama potrebovala oporu. „Bola som nevyrovnaná, stratená v šialenom svete, nevedela som, čo robiť. Čo som tomu malému mala ukázať? Bláznivý život, ktorý som väčšinou preplakala?“
Jej pôrod, samozrejme, ostro sledovali médiá a ich dotieravosť neochabla ani neskôr. Značka BB stále vynikajúco predávala. A mala cveng aj za Atlantikom. Keď prišla herečka do Spojených štátov amerických propagovať film Viva Maria!, ktorý v roku 1965 nakrútil Louis Malle, vítalo ju tam 5-tisíc fanúšikov a strážilo ju sto policajtov.
Bardotová spolupracovala s viacerými významnými režisérmi. Okrem spomínaného Vadima či Mallea to bol aj Henri-Georges Clouzot či Jean-Luc Godard. „Väčšinou hrala atraktívne ženy vamp, výnimkami sú snímky Pravda alebo Súkromný život,“ ozrejmil Blech. „Tak ako v prípade Sophie Lorenovej či Marilyn Monroe, aj z Bardotovej urobili herečku výnimoční režiséri. Ale dalo sa to aj preto, že bola formovateľná. V Československu je podobným príkladom Jana Brejchová, ktorá sa presadila vďaka režisérom ako Jiří Krejčík, Vojtěch Jasný alebo Jiří Weiss,“ pripomenul Richard Blech.
Uviedol aj to, že fenomén BB každoročne priniesol do francúzskej štátnej pokladnice viac peňazí ako automobilka Renault. Napriek tomu sa Bardotová v roku 1973 filmovej kariéry vzdala. Na plátne nestihla ani zostarnúť, pretože svoju poslednú snímku nakrútila ako 39-ročná. Bolo to jedenásť rokov po smrti ďalšieho sexsymbolu Marilyn Monroe. Bardotová ju stretla počas návštevy britskej kráľovnej. „Hltala som Marilyn pohľadom. Bola vznešená. Tak ako každá žena aj ja som túžila byť ako ona. Oslnivá, šarmantná, krehká,“ zaspomínala si BB.
Hoci smrť Marilyn Monroe označili za samovraždu, o prípade sa veľa špekulovalo. „Myslela som na ňu, keď zomrela. A neskôr som si uvedomila, že môj osud by mohol byť podobný, preto som sa filmu vzdala,“ vyhlásila Bardotová.
